Španielsky sudca Baltasar Garzón je zrejme aj vďaka svojmu neskrývanému exhibicionizmu azda najznámejším sudcom na svete. Na medzinárodnej scéne sa preslávil napríklad pokusom dostať na lavicu obžalovaných čílskeho diktátora Augusta Pinocheta.

. Pinochet sa za mreže nakoniec nedostal, dokonca pred odletom do Čile ešte stihol čaj s ohromnou demokratkou Margaret Thatcherovou, no Garzónova sudcovská šou napriek tomu nebola zbytočná, pretože konfrontovať Pinocheta so španielskou justíciou nebolo v tom prípade Garzónovým jediným cieľom.

Podobne je to aj v jeho najnovšom polemickom rozhodnutí.

Pred pár dňami rozvírila španielsku verejnú mienku novinka z Garzónovej dielne: príkaz na vyšetrenie zločinov proti ľudskosti počas španielskej občianskej vojny a prvých rokov Francovho diktátorského režimu. Rozhodnutie vraj nie je polemické iba z právneho hľadiska, ale najmä preto, lebo sa dotýka sfér, ktoré značná časť španielskej spoločnosti alibisticky obchádza – najmä tá, ktorá bola počas režimu privilegovaná a ťaží  z toho dodnes. V masmédiách sa proti Garzónovi najviac ozývajú hlasy, ktoré ani nie tak dávno hlučne protestovali proti odstraňovaniu Francových sôch a iných symbolov diktátorského režimu z verejných priestranstiev.

Takzvaná „hrubá čiara za minulosťou“, ktorú urobili Španieli pred viac ako tridsiatimi rokmi, sa často používa ako alibi, ktoré zabraňuje pokojnej a hlbšej reflexii aj po dlhšom časovom odstupe. Jediná vec je, že národné zmierenie bolo nevyhnutným a prvým krokom na to, aby španielska spoločnosť mohla normálnejšie fungovať vo vtedy rodiacej sa demokracii (od chrbta vydieranej filofrankistickou časťou spoločnosti a najmä armádou). Druhou stránkou veci je, že „zmierenie“ bolo totálne benevolentné k tým, ktorí sa počas režimu dopúšťali zločinov proti ľudskosti, a bezohľadné voči jeho obetiam. Veď napríklad ani pre registráciu desiatok tisícov nezvestných z povojnovej doby sa počas už uplynutých tridsiatich rokov demokracie ani nepohlo prstom. To, že španielskym vyznavačom nedotknuteľnosti súkromného vlastníctva vôbec neprekáža taký detail, že tí, ktorým boli nezákonne zhabané majetky, lebo boli po občianskej vojne označení za „červených“, a boli pridelené „víťazom“ a po príchode demokracie im neboli vrátené, hádam ani nemusím komentovať. (Po občianskej vojne ste mohli byť označení za ľavičiara, slobodomurára či ateistu iba preto, lebo ste vo svojom dome mali v knižnici priveľa kníh. A takéto označenie vás v priebehu niekoľkých hodín mohlo stáť život.)

Podľa všetkého je najpravdepodobnejšie, že Garzónovi sa súdiť vojnové a povojnové zverstvá nepodarí, ale to vôbec nie je cieľom jeho stratégie. Tým, že napríklad vydal na prvý pohľad absurdnú oficiálnu žiadosť o úradné potvrdenia o úmrtí Francisca Franca a ďalších popredných predstaviteľov filoklerikálnej, semifašistickej a občas aj komickej diktatúry, získal čas, aby sa počas zdĺhavých byrokratických procedúr (ktoré spomalia pravdepodobné rozhodnutie prokuratúry o zamietnutí otvorenia procesu) otvorili aspoň niektoré hromadné hroby (napríklad ten, v ktorom sa nachádzajú telesné pozostatky Federica García Lorcu) a mohla by sa dosiahnuť aspoň čiastočná identifikácia aj sčítanie obetí Francovho režimu. Počet len povojnových zavraždených sa odhaduje na vyše 114 000.

Obhajoba a neraz infantilné ospevovanie Pinochetovho a Francovho režimu z vidieckeho závetria niektorých slovenských publicistov ma vytáča rovnako ako zaslepené obhajovanie Stalinových zverstiev z pera uslintane sentimentálneho básnika Pabla Nerudu. Alibizovanie pravicových alebo ľavicových diktatúr podľa toho, na ktorej strane politického spektra sa daný publicista nachádza, je zvrátené už len z toho dôvodu, že kým publicista si vo vlhkých papučiach sebe bližší režim prikrášľuje a dointerpretúva, aby viac zapadol do jeho vehementných predstáv o svete (ktorý z dvoch citrónov je sladší, však?), nezmyselne zavraždeným obetiam už stratený život nikto nevráti.