Písal sa 27. február 1919. V Paríži v ten deň po prvý raz rokovala príslušná komisia víťazných mocností o hraniciach medzi Československom a Maďarskom. Jedine generál Le Rond zdôraznil, že Francúzi plánujú Československu odovzdať aj Žitný ostrov.

Američania, Briti aj Taliani uvažovali, že Žitný ostrov by mal zostať súčasťou Maďarska. Komisia po rokovaniach v ďalších dňoch napokon 7. marca rozhodla, že toto územie bude predsa len patriť Československu. Podľa protokolov komisie možno kľúčovú príčinu toho rozhodnutia hľadať v tom, že keďže išlo o spojenecký kontra nepriateľský štát, uprednostnili sa hľadiská spojenca.

To bol krátky exkurz do historických prameňov, ktoré poukazujú na to, že v dôležitých a krízových situáciách určujú veľkí a mocní sveta nielen globálnu politiku, ale kreslia aj hranice nových štátov. Treba poznamenať, že predovšetkým malých štátov. S odstupom takmer sto rokov začne v najbližších dňoch Bezpečnostná rada OSN rozhodovať o vyriešení štatútu srbskej provincie Kosovo. Otázka znie, či sa v tých spomínaných situáciách dá nájsť paralela? Jedna určite áno. Vtedy po I. svetovej vojne išlo politikom víťazných mocností o to, aby zabezpečili v regióne postihnutom vojnou vývoj krajín v mierovom spolužití. Rovnaký cieľ deklarujú politici aj teraz. Definitívne s perspektívou mierového vývoja vyriešiť poslednú konfliktnú situáciu na Balkáne, vzťah medzi Srbmi a kosovskými Albáncami.

Pri druhej možnej paralele – spôsob riešenia – sa to zatiaľ pripodobniť nedá. Pred tými sto rokmi sa politici mocností napokon dohodli. Možno to bolo jednoduchšie v tom, že nebolo k dispozícii právo veta, ako má teraz päť svetových mocností v Bezpečnostnej rade OSN. Otázkou týchto dní je, či Rusko využije toto právo a v BR OSN zablokuje plán splnomocnenca Marttiho Ahtisaariho, ktorý navrhuje pre Kosovo obmedzenú štátnosť pod medzinárodnou správou.

Ak predstavitelia Ruska hovoria v týchto dňoch o tom, že ešte nie sú vyčerpané všetky možnosti rokovaní a riešení, tak sa ich postoje dajú vysvetľovať len jediným spôsobom. Ide len o taktiku a stratégiu v súperení so Spojenými štátmi o mocenské pozície a vplyv. Napokon, na túto skutočnosť poukázal v týchto dňoch Richard Holbrook, niekdajší americký vyjednávač Daytonských mierových zmlúv, ktoré upravili vzťahy medzi republikami bývalej Juhoslávie. „Moskva tvrdí, že chráni bratov Slovanov, Srbov. To je však nezmysel. Každý, kto rokoval s Rusmi o Balkáne – a ja som to robil niekoľko rokov – vie, že nič v tomto zmysle v skutočnosti necítia. Rusko využíva Kosovo ako svoju taktickú výhodu, ako súčasť stratégie obnovenia svojej pozície na medzinárodnej scéne,“ hovorí Holbrook.

Slová amerického diplomata udierajú klinec presne po hlavičke. Ruský prezident Vladimir Putin si totiž určite veľmi dobre uvedomuje fakt, ktorý je po trinástich mesiacoch neúspešných rokovaní srbských a kosovských lídrov úplne jasný: ďalšie rokovania sú iba zbytočnou stratou času a predlžovaním kritického stavu, ktorý sa môže mocnostiam aj vymknúť z rúk. Ak sa aj napriek tomu ruskí politici stále hrajú s termínmi ďalšie rokovania, výmena vyjednávača a podobne, ide im len o čas na získanie iného profitu.

Možný scenár udalostí vo vzťahoch medzi Belehradom a Prištinou sa dá totiž aj po prípadnom vete Ruska v BR OSN predvídať. Kosovskí politici otvorene hovoria o dopisovaní ústavy, s pomocou britských právnikov majú už v Prištine vypracovaný návrh na vybudovanie ministerstva zahraničných vecí a siete veľvyslanectiev v 14 krajinách (USA, niektoré krajiny EÚ a susedia na Balkáne). Agentúry priniesli informáciu, že už je hotový aj návrh na vytvorenie kosovských bezpečnostných síl. Všetky okolnosti naznačujú, že Kosovo vyhlási aj po prípadnom vete Ruska jednostranne samostatnosť. Predstavitelia nacionalistickej strany v Srbsku zdôrazňujú, že v tej chvíli budú tlačiť svoju krajinu do vojny. Chce teda Rusko na oltár svojich mocenských cieľov doviesť situáciu až do tohto stavu? Veď napokon vzbĺknutý konflikt by muselo riešiť NATO a krajiny Európskej únie. Putin si nepochybne bude držať do poslednej chvíle pozíciu muža, ktorý môže do výbušnej zmesi hodiť zápalku, ale vina bude padať na iných. Argumentácia o porušení hraníc bez súhlasu dotknutej krajiny je veľkým a silným lákadlom (na to sa predsa dali nalákať aj slovenskí politici), ktoré môže napomôcť Putinovi na domácej politickej scéne. Keďže Európska únia (s výnimkou Slovenska) a Spojené štáty sú v postoji k Ahtisaariho plánu jednotné, otázkou zostáva, či Putin odhadol situáciu tak, že sa niečo dá získať aj v pozícii k Spojeným štátom alebo k Európskej únii.

Odpoveď dá ruské veto Ahtisaariho plánu alebo súhlas s ním. Lebo zmena hraníc pre vyriešenie krízových situácií, na ktoré by doplatili všetci ostatní, predsa nemôže byť problémom. To vedeli politici už aj pred sto rokmi.