Keby to nebolo v desatore, smelo by sa zabíjať? Na prvý pohľad nezmyselná otázka, pravdaže sa nesmie. Otázka znie absurdne preto, lebo sa zabíja azda od stvorenia sveta. Od konca druhej svetovej vojny by sa nenašiel rok, v ktorom by sa niekde protivníci navzájom neo(d)streľovali. Kto a kedy je v práve, o tom v aktuálnom čase sú rovnako protichodné názory, ako sú úsudky o pravdách nezmieriteľných protivníkov. Príbehov sú plné knižnice, len si vybrať.

Vo Francúzsku funguje bez jedného roka dvestodvadsať rokov kovaná demokracia, (v Tibete viac ako dvesto rokov kultivovaný stredovek). Vyberiem sa najprv k Francúzom.  Keď Francúzi viedli vojnu v Alžírsku, viedol J.P. Sartre  zásadnú polemiku s A. Camusom. Podstata sporu spočívala v tom, že Camus bol proti akémukoľvek násiliu a Sartre stál na strane Alžírčanov. Filozoficky išlo o spor medzi etikou praxe a čistou etikou. Sartre obhajoval násilie, keď sa koná v mene (či smere) historickej pravdy a perspektívy ľudu, (národa, menšiny), keď háji vlastné bytie na rozdiel od agresorov, čo bola rola Francúzov.

Pre väčšinu ľudstva by mohla byť nesporne prijateľnejšia filozofia ( platforma) Camusovej čistej etiky, ibaže v reálnom svete ju ani nemožno aplikovať. Z pohľadu vznešenej teórie mravov by mali hrať prím v tejto oblasti cirkvi, z pohľadu dejín však majú aj tieto inštitúcie krvou pošpinené bytie.

Ani Biblia nie je nevinné stvorenie, ale ako výstraha, vydáva pozitívny (varovný) signál cez viaceré všeobecne známe postuláty.    

Stále som vo Francúzsku. Temný október 1961 a policajný záťah na Alžírčanov v Paríži. Zmasakrovali ich stovky, podaktorých pováľali tuším aj do Seiny. Predtým špinaví Židia, potom špinaví Arabi, teraz sa treba porátať s moslimami.  O policajnom pogrome v Paríži sa tridsať rokov mlčalo. Nič nové. Samé cnosti brániaci mušketieri strieľali v službách kráľovských vojsk na protestantov len preto, že spievali žalmy po francúzsky a nie po latinsky. Smrť Bakhingama za smrť D´Artagnana, malheureusement...! Len taká krutá ponáška na  starozákonnú dogmu: oko za oko.  Že by bol D´Artagnan len fikciou z Dumasovej literárnej dielne? Ale z akej dielne je to, že katolíci zabíjali vo Francúzsku hugenotov u nás doma evanjelikov? Nemáme si čo vyčítať. Dobrý katolík nemá vôľu snoriť po tom, čo bolo predtým, čo už raz požehnal alebo odsúdil Vatikán, v kruhoch veriacich sa to akosi ani nepatrí. Horšie je na tom oklamaný komunista, keď sa  s pocitom hanby preberá zo stavu omráčenia ideológiou, ktorej alfou a omegou bola triedna nenávisť, triedny boj a z toho vyplývajúce rezultáty na likvidáciu nepriateľa, boj na život a na smrť. Ale ako sa dalo hupkom prejsť do stavu bdelosti, keď sám Sartre propagoval marxizmus a socializmus ako svetlú budúcnosť ľudstva, onú správnu historickú perspektívu, za ktorú sa oddá prelievať krv, čo neznamená iné, ako súhlasiť s tým, že sa bude strieľať do protivníka.

Uveličeného touto skvelou historickou perspektívou vidím stáť komunistu Pabla Picassa pred portrétom Stalina ( „En quoi consistait le regard que Picasso portrait sur Staline“ in: Picasso érotique, s. 47,  Paris 2001). Aj géniovia mali chute na politické porno.  Mexický idol modernizmu Siqueiros  dokonca „helfol“ Stalinovi pri vražde Trockého. Také skvelé ideály a taká hanebná podlosť, fuj!

(Pokračovanie na budúce, pomýlených a prebudených,  zvedených a nenapraviteľných sú na tisíce, ba milióny. Pravdaže, nie každý bol Picasso).

Tibet nás znova akosi prebral z driemot pred televízormi. Alžírčanom  dobre padla  Sartrova angažovanosť, veď bránili svoje a Francúzom išlo o to, aby nestratili prestížnu prax s koloniálnou politikou. V reportážnej knihe Uragán nad cukrom priznal Sartre aj Castrovi a jeho oddaným barudosom právo zbaviť sa  skorumpovaného diktátora Batistu. Sartre sa už nedožil toho, že je všetko naruby: v jednom aj druhom prípade sa diktatúra obnovila a za ideologického kmotra si vybrala marxizmus. Do ním ratovaného Alžírska váhame vydať teroristu z obáv, že by ho podrobili mučeniu. Kuba je frekventovaná téma aj kvôli jej väzniciam pre slobodomyseľných rodákov. Teraz  je však Tibet exkluzívna téma. Brutálne čínske zásahy proti Tibeťanom nie sú síce o nič krutejšie ako podobné kúsky pri genocíde Dárfure, ale Tibet je móda dňa. Nebola v čase návštevy dalajlámu na Slovensku. Samí dobrí demokrati, kvôli nenarušeniu dobrých obchodných vzťahov s Čínou, sa ho zdráhali prijať. Prezident, premiér i predseda parlamentu boli „out“. Vrhli ho na chvíľu do opatery vicepremiérovi Csákymu. Aj to je etika praxe.

Čo  však  s Tibetom teraz bez dalajlámu. Čína si tu robí poriadky. Koloniálne? To vôbec nie, lebo Tibet považuje za svoje teritórium, podobne ako Hongkong. Občianske spolky u nás doma darmo deklamujú, že nech by to bolo územie hocikoho, sme a nielen teraz, duchovne s utláčanými Tibeťanmi, ale z kruhov  etablishmentu nevyletela ani malá iskra nádeje na to, že sa niekto pridá a povie, máte mať to, čo sme si aj my na Slovensku dovolili mať: právo etnických Tibeťanov aspoň na  autonómnu správu bez donucovacích opatrení čínskej administratívy. Ani Kosovu to nevieme povedať, hoci nie Srbi sú starší bratia Albáncov. „Sotva niekoho zaujímalo, že Albánci z tohto regiónu, čo ako menšinoví, pochádzajú z oveľa staršieho národa, ktorý túto oblasť kedysi obýval, illýrskeho“ (Bora Cosič: Tí chudáci z juhu, Sme - Fórum 12. 1.´08).“  Rozrprava o tom, kto bol kedy skôr doma na svojom dnešnom území, by dala zabrať aj profesionálnym historikom. Hoci im je to jasné, ale keď vzplanú spory politikov o tom, ktorý národ, kde bol o pár rokov skôr, vstupovať sa im do toho nechce, lebo (nielen) u nás doma je aj história znova politikou (á <st1:personname productid="la Putin" w:st="on">la Putin</st1:personname>: Ukrajina vlastne ani nie je štát ). A takto potom je to tak na nože ako v Tibete, Čečensku, či Dárfure a Kosove.

Kedy je teda lepšie nemať rozum? Lepšie je ho nemať nikdy vtedy, keď sa to robí za horúca, lebo práve vtedy rozum len zavadzia, kladie prekážky úskokom, útokom, útlakom. Lebo s rozumom sa to ani nedá. Existuje jediný rozumný dôvod na to, aby sa ľudia navzájom zabíjali?  Ani teória etiky praxe s pohľadom na veľkú historickú perspektívu (ľudu, národa, etnickej menšiny) nedáva dôvod na vraždenie. A predsa sa to robí. Tak sa v tom vyznajte.

Súvisiace články:

• PETER WEISENBACHER: Sú Slováci šašovia?