Obnova Republikánskej strany zdola, konzervatívna verzia udalostí, ktoré viedli k víťazstvu Baracka Obamu v Demokratickej strane- to je jedna z charakteristík, ktorá najviac vystihuje politické hnutie Tea Party v USA. Až na jeden zásadný rozdiel- nikto netuší, či Tea party oficiálnym Republikánom viac uškodí či prospeje.

Kým Obamova vzbura proti establishmentu Demokratov prebiehala zvnútra strany, Tea party hnutie malo- a ešte stále zčasti má- tendencie byť konzervatívnou mimostraníckou očistou. A Republikáni si za to môžu sami. Duchovným otcom Tea party je totiž Republikán Ron Paul, ktorý kvôli svojmu libertarianizmu bol dlhé roky považovaný za  exota vo vnútri vlastnej strany. K najnovšiemu rozkolu medzi Paulom a republikánskym establishmentom prišlo na poslednom konvente strany v Minnesote, kde bol tento texaský kongresman- a prezidentský kandidát-  prinútený šíriť svoju agendu mimo oficiálne podium, v hotelových halách či rovno na chodníku. 

Nenávisť oficiálnych Republikánov k Ronovi Paulovi vyplýva z ekonomickej jednoduchosti jeho filozofie- okrem zopár ozaj exotických izolacionistických názorov na nutnosť vystúpenia USA z OSN, Ron Paul hlásal a hlása iba ekonomickú agendu, horlí za zníženie daňového zaťaženia na minimum, odmieta zadlžovanie sa štátu, neznáša pôžičky a rozne daňovo zvýhodnené programy- svojim deťom platí napríklad  iba tie školy, kde má na to, aby štúdium zaplatil na drevo. Tento ekonomický purizmus nevyhovoval a nevyhovuje sociálno-konzervatívnemu establishmentu Republikánov, ktorí cítia potrebu odôdovodňovať správnosť svojej politiky náboženskouvyvolenosťou a morálnou čistotou svojho konania- teda až kým im nedošli na nejaký sexuálny škandál ako Newtovi Gingrichovi, napríklad. Každopádne, rozkol medzi najvernejším stúpencom bushizmu, slizkým Mittom Romneym ako predstaviteľom establishmentu strany a Ronom Paulom počas predchádzajúcej prezidentskej kampane možno považovať za predohru vzniku Tea Party hnutia.

Začiatky hnutia- Republikánsky establishment v ohrození

Prvopočiatky Tea party hnutia boli pritom inšpirované práve vystúpeniami Rona Paula ako prezidentského kandidáta počas kampane. Nielen pravicovo založených voličov oslovovala jeho puristická ekonomická agenda- odporcov vojny v Iraku si získal napríklad dôsledným odvodzovaním zlej finančnej situácie USA od zbytočných zaťaženia rozpočtu Bushovým vojnovým šialenstvom. Aj prví stúpenci Tea party- podobne ako ich predchodcovia v roku 1773- odštartovali svoje hnutie na základe  čisto ekonomických požiadaviek.

Na počiatku roku 2009, keď sa prezident Obama rozhodol riešiť ekonomickú krízu prostredníctvom stimulujúceho ekonomického balíčka, odporcovia tohto riešenia začali zasielať do kongresu čajové sáčky, aby tak upozornili kongresmanov, že oni nesúhlasia s použitím svojich daní na tieto účely. Podobne ako obamománia v prvopočiatkoch, aj Tea party hnutie organizované roznymi nadšencami prostredníctvom web stránok či blogov začalo napriek svojmu amaterizmu postupne získavať na sile.  27 Februára 2009 sa konali už prvé celonárodne organizované protestné zhromaždenia stúpencov Tea party hnutia v 40 mestách USA.  Republikáni spozorneli- a zaúpeli.

Odpor voči Obamovej politike bol totiž síce vítaný, ale nie keď sa konal neorganizovane, mimo straníckych štruktúr. A totálnym nebezpečenstvom bolo založenie akéhosi hnutia, ktoré má v názve dokonca slovo strana. Založenie novej konzervatívnej pravicovej strany bolo a je čiernou morou republikánskeho establishmentu. V súradniciach politického systému USA tradične ovládaného dvoma politickými stranami by založenie novej pravicovej strany znamenalo oslabenie pozícií Republikánov a v konečnom dôsledku možnosť reprízy rossperotovského fiaska z roku 1992. Tomuto museli Republikáni zabrániť- kým sa ešte dalo.

Sarah Palin, alebo únos politickej agendy

Úlohou koordinovať Tea party hnutie tak, aby neohrozovalo ciele Republikánov- alebo ho v najhoršom prípade rozložiť- dostala osoba na oba ciele najpovolanejsia. Sarah Palin, tento politický “objav” Johna McCaina už počas predchádzajúcej prezidentskej kampane ohromila svojou schopnosťou zaujať obyčajných ľudí. Jej jednoduchosť, zahraničnopolitický primitivizmus a politická kariéra mimo ohniska verejného záujmu na Aľjaške silno evokujú bohužiaľ ešte nevybledlú spomienku na Georgea W. Busha. Palinova oslovuje absolútne identickú skupinu voličov- oni by ju chceli mať za susedu, ísť s ňou na pivo, považujú ju za ženu, ktorá to povie každému priamo do očí- a myslia si, že to je základ reálností ambícií I na post najmocnejšieho politika planéty.

Sarah Palinová sa prosto na koordináciu nespútaného hnutia svojimi davovoovládacími schopnosťami dokonale hodila. A ona to zobrala- vedela, že po fiasku v McCainovej kampani je toto jej absolútne nečakaná šanca na politické zmŕtvychvstanie. Palinová sa vzdala svojho mandátu guvernéra Aľjašky a šokovanej verejnosti oznámila, že od júla roku 2009 sa bude politicky angažovať iba na celonárodnej úrovni, lebo k tomu sa cíti byť povolaná.

V priebehu roka sa Palinová skutočne vyprofilovala v politického lídra, ktorú Tea party hnutie uznáva a pozýva na svoje podujatia, pričom ona sama má ambíciu stať sa po prípadnom zoficiálnení hnutia v stranu jej vodčou osobnosťou. Nie je bez šancí- úspešnosť jej ťaženia dokumentujú nedávne Republikánske primárky. Temer každý, koho sa v nich Palinová rozhodla podporiť- zvíťazil. Celkovo 19 jej politických nominantov získalo nomináciu Republikánskej strany na post guvernéra či kongresmena. Či už išlo o neznámeho Joea Millera na Aľjaške alebo Johna McCaina v Arizone- mimochodom v tomto prípade Palinová v snahe splatiť svoj dlh urobila výnimku a nepodporila kandidáta Tea party hnutia.

Ale inak sú črty jej politickej misie jasné- skoordinovať politiku Tea party hnutia tak, aby jej kandidáti nešli v jesenných kongresových voľbách do súbojov ako nezávislí proti Republikánom, netrieštili tak sily pravice a zaradili sa radšej poslušne do oficiálnych štruktúr Republikánskej strany. Napriek tomu, že Palinová sa vypracovala na tvár Tea party hnutia, nebráni jej to žiadať donorov o finančnú podporu pre Republikánov ako ešte minulý mesiac tohto roku.

Okrem Palinovej sa na Tea party hnutí začali priživovať rôzne pochybné individuá so sociálno-konzervatívnym pozadím. Myšlienka ekonomického a daňového purizmu prestáva byť nosnou ideou hnutia, do popredia začína vystupovať nenávisť voči imigrantom- a nenávisť voči blížnemu svojmu nebráni pritom aktivistom ako Glenn Beck ťahať do hnutia aj náboženké témy. Práve na sociálnom konzervativizme bola postavené aj posledná agustová demonštrácia sily Tea party hnutia vo Washingtone, ktorého hlavnými postavami bola práve Sarah Palin a Glenn Beck. O daňovom purizme a ekonomických témach tu ledva padla zmienka, no uctievanie hrdinstva lampasákov- rozumej amerických vojakov- zabíjajúcich v mene štátu mimo hraníc štátu tu bolo oslavované kresťanskou rétorikou pomaly ako akt počiatku blahoslavenosti. Trošku ďaleko od izolacionistickej teórie Rona Paula…

Slovenský scenár alá SAS ako lepšia možnosť

Celkovo možno konštatovať, že Tea party hnutie je republikánskou odpoveďou na dianie v Demokratickej strane a v USA. Kyvadlo dejín po Bushovej absurdnej výchylke doprava sa rovnakou silou vychýlilo doľava- a na to reagujú zas sily na pravej strane politického spektra. Kým však v ekonomickej oblasti striedanie jednotlivých politických prúdov môže byť dokonca niekedy na osoh, v spoločenskej tomu tak nie je.  Devótna viera v dogmy na úkor rozumu, pošliapavanie ľudských práv a diskrimninácia ľudských bytostí len na základe miesta ich pôvodu- v tomto má nenávisť sociálnych konzervatívcov voči imigrantom rovnaké korene ako nenávisť fašistov voči Židom- nemôže byť pre spoločenský vývin propešná v žiadnom období lebo jej podstatou je snaha o odstránenie celej jednej spoločenskej skupiny. 

A k tomu Tea party hnutie po únose svojej politickej agendy a následnom preferovaní sociálneho konzervativizmu na úkor ekonomického purizmu smeruje. Približuje sa tým hlavnému prúdu Republikánskej strany, kvôli čomu sa aj pomerne rozumní stredoví republikánski politici ako napríklad John McCain museli v predchádzajúcich primárkach posunúť výrazne doprava a hlásať práve ideu neznášanlivosti voči imnigrantom.

Ak sa teda napokon hnutie, ktoré malo šancu byť ozdravným procesom na pravej strane politického spektra, vráti naspäť do lona Republikánskej strany a jeho dynamiku ovládnu Sarah Palin, Glenn Beck a im podobní, tak síce toto hnutie neuškodí vo voľbách Republikánom- ale posunom Republikánskej strany na pozície extrémnej pravice uškodí americkej spoločnosti ako celku.

Politický únos ekonomického purizmu na všetko schopnými pravicovými karieristami v USA je totiž nebezpečnejší než jeho amatérska verzia v prevedení SAS na Slovensku. V Amerike sa to len v tom lepšom prípade môže skončiť odstavením idealistov, finančným profitom pseudolídrov a následnou celonárodnou rezignáciou na ideu možnosti ozdraviť politickú scénu zdola. Tým horším prípadom je možnosť opakovania dejín a obdobia vojen Bushovej administratívy.

Autor je  senior editorom tlačovej agentúry World Business Press Online vo Washingtone