S koncom druhého volebného obdobia Busha II. prichádza i vidina konca jeho irackého dobrodružstva. Prítomnosť okupačných (pardon, „stabilizačných“) síl americkej armády v Iraku sa pravdepodobne chýli ku koncu. Koniec dobrý, všetko dobré?

Iracký parlament schválil bezpečnostný pakt s USA, ktorý predĺži pobyt amerických vojakov v krajine do konca roka 2011. Takto nám tlačové agentúry opísali udalosti z 27. novembra. Pravdupovediac, nie veľmi najpresnejšie.

Zmluva má nahradiť mandát OSN, ktorého najkrajnejší termín platnosti vyprší začiatkom augusta 2009. No už v  samotnej interpretácii zmluvy sú rozdiely. Podľa západných (aj slovenských) médií zmluva predĺži americkým vojakom pobyt v Iraku o ďalšie tri roky. Podľa irackých médií zmluva skráti prítomnosť amerických síl na budúce tri roky. Americkí vojaci môžu zostať ešte tri roky, no do troch rokov musia zároveň odísť.

Okrem toho, iracký parlament žiadnu dohodu neprijal, dohodu o prijala iracká vláda. Ak by mal dohodu prijať iracký parlament, potreboval by na to dvojtretinovú väčšinu – 184 zo 275 mandátov. To by bolo absolútne nereálne. Preto parlament nerokoval o dohode, rokoval o Zákone o ratifikácii dohody medzi Irakom a USA o stiahnutí amerických síl a o ich pôsobení v prechodnom období. Znenie tohto zákona skôr napovedá o tom, že iracký parlament vzal zmluvu na vedomie. Aj to len po dosť dlhom dohadovaní a po podstatných úpravách pôvodného textu ešte pre odsúhlasením vo vláde.

Zákon je účinný od 1. januára 2009. V článku 3. zákona sa však iracká vláda zaväzuje konať v zmysle všeľudového referenda. To sa musí konať najneskôr do 30. júla 2009. O výsledku tohto referenda čosi napovedá prieskum verejnej mienky (ešte pred hlasovaním v parlamente),  podľa ktorého až 63 percent respondentov považovalo za rozumné, keby iracký parlament odmietol prijať zákon o ratifikácii dohody. Za dohodu sa vyslovilo iba 12 percent opýtaných. Taktiež z okruhu blízkych spolupracovníkov veľkého ajatolláha Sístáního sa ozvali hlasy nespokojnosti, pričom názor Sístáního je v prípade referenda vopred istým výsledkom.

Ak však referendum túto zákonnú normu nepodporí, prítomnosť amerických vojsk na území Iraku bude od augusta 2009 ilegálna. Chvalabohu za mandát OSN, ináč by bola ilegálna spätne od 1. januára 2009.  Nastúpia potom právni experti irackej i americkej vlády, ktorí dokážu, že referendum tak či tak nebolo pre vlády Iraku a USA záväzné? Alebo v dôsledku „zhoršenia bezpečnostnej situácie“ vláda Iraku požiada o predĺženie misie UNAMI?

Samotné konanie referenda je otázne. Hoci je zákon podmienený jeho konaním, účinnosť nadobúda ešte pred jeho konaním. Pri dlhodobej skúsenosti s voľbami a referendami v Iraku je viac než pravdepodobné nekonečné odkladanie konania všeľudového hlasovania. Aj keď je možný i variant, že sa referendum uskutoční už v januári spolu s provinčnými voľbami. Možný, ale vysoko nepravdepodobný. Energia, ktorú museli irackí politici vložiť do konsenzu o provinčných voľbách, by mohla vyjsť nazmar, keby došlo k spájaniu s otázkou referenda. To by asi dobrovoľne neriskoval nik. Pre vývoj politickej (ne)kultúry v Iraku by bolo dokonca lepšie nekonanie referenda než ignorovanie jeho výsledkov či nebodaj falšovanie.

Dosť podstatnou je aj skutočnosť, že sa dohoda týka iba vojsk USA. Tzv. „mnohonárodné sily“ v nej zahrnuté nie sú, čo v konečnom dôsledku znamená nútený odchod amerických spojencov do konca júla 2009. Vláda Spojeného kráľovstva to už vzala na vedomie, podobné ťažké rozhodnutie čaká všetky krajiny, ktoré vydržali niesť ťarchu irackého dobrodružstva spolu s USA až do konca.

Pred mnohými mesiacmi prezidentský kandidát Obama hovoril o stiahnutí okupačných síl do šestnástich mesiacov, neskôr sa táto téma z predvolebnej kampane vytratila. Novozvolený prezident Obama sa k nej zatiaľ nevrátil, no ale veď ešte nie je v úrade. Stále má možnosť. Dohoda umožňuje, no neprikazuje americkým vojakom zotrvať v Iraku do roku 2011. Môžu odísť už v roku 2010 či dokonca 2009. Nikto ich nedrží. Práve naopak, do roku 2011 odísť musia. Prezident Obama stále môže splniť svoj sľub z prezidentskej kampane. A nik mu nebude môcť vyčítať útek, dohoda je dohoda. Podpis pod ňou nie je jeho.

Všetko dobré?

Okupácii Iraku už kdesi v budúcnosti (hádam) vidno koniec. Nuž, zdalo by sa, koniec dobrý, všetko dobré. Nie, žiaden koniec! Kým nedôjde k úplnému vyrovnaniu sa s temnými stránkami irackého dobrodružstva, koniec nebude. Už sú viditeľné prvé náznaky pokusov o takéto vyrovnanie. Správa senátneho výboru o zodpovednosti vrcholných predstaviteľov Bushovej administratívy – vrátane Donalda Rumsfelda – za násilie na zadržiavaných v Abú Ghraib a Guantanáme je akousi prvou lastovičkou. (Akosi vôbec neprekvapuje, že slovenská slobodná a nezávislá tlač nepokladala za dôležité o tejto správe informovať.) No to nestačí, buď príde na rad vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti, alebo žiaden koniec nie je v dohľade.

Dá sa z dejín vyškrtnúť deväť rokov hrôzy? A netvárme sa, že to nie U.S.Army, ale teroristi. Hoci si to stredoeurópski hardcore neocons nedokážu priznať, to okupácia spravila z Iraku čiernu dieru Blízkeho východu. Americká armáda tam neprišla bojovať proti teroristom, to teroristi tam prišli bojovať proti americkej armáde. Že si to nakoniec odtrpel iracký ľud, to je jedno z dejinných ponaučení, ktoré by si ľudstvo malo vziať z tzv. vojny proti terorizmu.

Súvisiace články:

• Čo s Irakom po Bushovej porážke
• Koniec neokonzervativizmu?
• Preč z Iraku
• „Postrumsfeldovský“ Irak
• Irak: aký počet obetí vojny?
• Sadr City
• Irak podľa vzoru Vietnam
• Z Auschwitzu do Faludžie