Porážkou Republikánskej strany v midterms voľbách sa objavila euforická predstava o konci neokonzervatizmu. Konzervatívna revolúcia z čias Busha staršieho sa zdanlivo vyčerpala.

Sen Karla Rovea, Bushovho spin-doctora, urobiť z GOP na „tridsať nasledujúcich rokov väčšinovú stranu“, sa skončil aj napriek tomu, že ešte týždeň pred voľbami sa Karl chválil čítaním „67 prieskumov verejnej mienky týždenne“.

Od republikánov sa odklonila veľká časť hispánskych voličov, ktorá Busha podporila v posledných prezidentských voľbách. Mexickí zberači paradajok síce nečítali xenofóbnu Huntingtonovu esej o bielej protestantskej civilizácii, ktorú ohrozuje karibsko-latinský katolicizmus, no celkom jasne pochopili schválený zákon o stavbe plota, ktorý bude WASP chrániť pred barbarmi z juhu.

Ani nominácia Condolleezy Riceovej nepomohla republikánom presvedčiť černochov o ich koncepcii afirmative action a neschopnosť Bieleho otca vo Washingtone reagovať na varovania pred hurikánom Katrina v New Orleanse len potvrdila pocit veľkej časti černošskej strednej triedy o tom, že republikáni ostali v srdciach verní južanským zástavám z čias občianskej vojny.

Od Busha sa nakoniec odklonila aj veľká časť protestanských siekt. Viac ako tretina kresťanských extrémistov volila demokratov. Odmietnutím Busha chceli administratívu potrestať za to, že nebola dosť prísna v etických otázkach - homosexuálne manželstvá, kmeňové bunky a potraty sú naďalej neuzatvorenými témami aj napriek tomu, že konzervatívna pravica kontroluje Najvyšší súd. Menšia časť evanjelikárov sa prebudila z apokalyptického vytrženia prvých mesiacov vojny v Oriente. Proroctvá sa nenaplnili a kresťanskí odporcovia vojny sa vrátili k teologickému odkazu Martina Luthera Kinga o nenásilí.

Zo scény sa vytrácajú aj protagonisti neokonzervatívnej sekty, ktorá šesť rokov ovplyvňovala americkú zahraničnú politiku. John Bolton podľa demokratov v OSN skončil, Richard Pearle sa stiahol do svojho luxusného provensálskeho domu v nenávidenom Francúzsku a Wolfowitz minulý týždeň v Európskom parlamente vysvetľoval, že „bez vytvorenia palestínskeho štátu nevyriešime problém Blízkeho východu“.

Zdá sa, že víťazstvom ľavého krídla vo vedení Demokratickej strany a odchodom viacerých prominentných neocon sa končí vplyv hnutia na exekutívu. Za šesť rokov trvania princípu otvorených dverí vo Washingtone však neocon vyťažili viac ako nominácie na politické posty. Odchod Rumsfelda, Boltona a ďalších ešte neznamená koniec ich myslenia. Ich katastrofálna vízia je politicky porazená, no intelektuálne naďalej prítomná. Konzervatívne médiá si stihli počas šiestich rokov urobiť silnú pozíciu, členovia sekty využili kontakty na dlhoročné kontrakty s americkou armádou a po svete stihli vybudovať podpornú sieť nainfikovanú vírusom mesiášskej politiky. Filozofický neokonzervatizmus bude po voľbách politicky oslabený, no myšlienkovo sa posilní. Jeho protagonisti, zbavení akejkoľvek politickej zodpovednosti, sa vrátia k uvažovaniu nad svetom, ktorý si predstavujú ako spoločenskú hru.

Posledné Rumsfeldove vyhlásenia pred odchodom naznačovali ďalšiu veľkú tému sekty. Po úspešnom procese demokratizácie Blízkeho východu, za ktorý sa ešte niektorí z nich môžu ocitnúť pred súdom, sa členovia krúžku budú môcť pripravovať na ich ďalšiu nočnú moru - Činu. Na rozdiel od konfliktu s Orientom, s ktorým Západ zdieľa tradíciu Zjavenia, Poznania a Hérézie, bude spor s ázijským myslením pozoruhodnejší. Vzhľadom na vojenskú silu Číny nebudú môcť žiadať neocon „preventívne údery“ a filozoficky sa vystavia nedogmatizovanému mysleniu anarchokapitalistického konfucianizmu.

V každom prípade však budú menej nebezpeční v úlohe  predlohy pre romány Philipa K. Dicka ako funkčný mozgový trust nenávisti, ktorý nám naservírovali namiesto informačného bugu na prelome tisícročí.

Michal Havran ml.