Vzhľadom na to, že na Slovensku prebehla krátka diskusia o knihe Dead Aid od Dambisy Moyo na stránkach časopisov Týždeň a Trend, rozhodli sme sa prispieť k debate prekladom recenzie od Samira Amina, významného neo-marxistického mysliteľa.

Dambisa Moyo bola bez pochyby vynikajúcou študentkou. Nanešťastie je však výsledkom konvenčného ekonomického kurikula – skvelého, ak niekto usiluje o kariéru vo Svetovej Banke alebo v Goldman Sachs. Napriek jej ušľachtilým cieľom sa jej nedarí splniť úlohu, ktorú si predsavzala - radikálne kritizovať rozvojovú „pomoc“.

  Dead Aid je napísaná v rovnakom štýle ako správy Svetovej Banky a je nesmierne nudná. Zdá sa, že sa Moyo prihovára iba k svojim kolegom (zo Svetovej Banky a Goldman Sachs). Dáva za pravdu mnohým „expertom“ z Banky (Jared Diamond, Paul Collier, Dani Rodrik, Przeworski, Bill Easterly, Clemens, Hadjimichael, Reichel, Djankov, Romalho, Burnside, Dollar, Mancur Olson, atď.), ktorých práce sú však väčšinou bezvýznamné (neschopné porozumieť reálnemu svetu) a niekedy až absurdné. Všetci sú vynikajúci pri vytváraní „modelov“, ktorých závery sú rovnako nezmyselné ako ich premisy. Moyo, zdá sa, pozná iba pár úzkoprsých teoretikov rozvoja ako je David Landes, ktorých „zjavenia“ sú nanajvýš ak triviálne (Landes napríklad dochádza k záveru, že úzka elita obvykle profituje z rozvojovej „pomoci“). Kľúčová a stále nezodpovedaná otázka však  ostáva: akému strategickému politickému cieľu táto pomoc slúži?

  Kritizovať rozvojovú pomoc je možno iba v rámci politickej ekonómie. Moyo tento rámec zjavne desí a považuje ho za „ideologický“ a teda „nevedecký“. Zdá sa, že nechápe skutočnosť, že tu ide o „kapitalistické trhy“ (založené na zhodnocovaní kapitálu) a nie o „trhy“ ako také. Rovnako tak sa zdá, že pevne verí ideologickým fantáziám, v ktorých z rastu generovaným kapitálom profitujú všetci (čo je dobré pre Goldman Sachs je dobré pre všetkých).

  Jej takzvane „apolitický“ postoj je neuveriteľne naivný. Jedným z mnohých príkladov je jej odkaz na Lumumbu ako „komunistického vodcu“ (s. 44 francúzskej edície). Niečomu takému môže uveriť iba priemerný, televíziou ohlúpený občan Spojených Štátov. Akýkoľvek Afričan s minimálnym záujmom o dejiny a boj za oslobodenie Afriky by takúto myšlienku odmietol.

   Čo sa týka hospodárskeho úspechu nových mocenských aktérov – najmä Číny – Moyo zaujíma ideologickú pozíciu Svetovej Banky, že ide čisto o výsledok „otvorenia sa“ (zahraničnému kapitálu a trhom). Neuvedomuje si, že súčasný  úspech Číny je výsledkom radikálnej maoistickej revolúcie. Nie je schopná pochopiť, že čínske odmietnutie potreby komodifikácie sveta (s. 216 francúzskej edície) je základom jej úspechu. Okrem Moyo takýto názor zastáva každý liberálny ekonóm ignorujúci dejiny. Historicky, európsky kapitalizmus bol založený na súkromnom vlastníctve poľnohospodárskej pôdy a vyvlastňovaní sedliakov, ktorým patrila. Tomuto procesu pomohli vlny masívnej migrácie do Ameriky. Obyvateľstvo Afriky a Ázie nemá možnosť túto migráciu napodobiť, iba že by mali k dispozícii päť Amerík, ktoré by ich boli schopné prijať. V najlepšom prípade by tento „klasický“ kapitalistický prístup mohol viesť k vytvoreniu lumpenproletariátu obývajúceho slumy. Napadlo toto niekedy Moyo? V jej knihe je prítomné množstvo ďalších príkladov neznalosti a absencie súdnosti.

  Moyo podporuje africké krajiny aby sa viac „otvárali“ medzinárodnému kapitálu – ako keby už dnes neboli až príliš otvorené (Čína na druhú stranu využíva prísnejšiu kontrolu finančných tokov ako akákoľvek Africká krajina). Má neotrasiteľnú vieru v  schopnosť globálnych finančných trhov vyriešiť zahraničnú zadĺženosť štátov. Takisto verí ratingovým agentúram, ktoré však sú všetky napojené na globálne finančné oligarchie. Moyo ignoruje skutočnosť, že v historickom kontexte kapitalizmu bol zahraničný dlh vždy formou plienenia („primitívnej akumulácie“), ako by jej vysvetlil ktorýkoľvek historik zaoberajúci sa Ottomanskou ríšou alebo Latinskou Amerikou. So znepokojujúcou naivitou Moyo priznáva, že úrokové sadzby uvalené na krajiny Juhu sú omnoho vyššie ako sadzby dominujúcich krajín Severu. Ale ani takéto uvedomenie si skutočnosti ju nevedie k tomu, aby sa začala zaoberať otázkami politickej ekonómie a zahraničného dlhu.

  Moyo ostro vystupuje proti protekcionizmu krajín Severu, ktoré sú hlavnou prekážkou africkým poľnohospodárskym vývozom, ale nespochybňuje pritom platnosť teórie „komparatívnych výhod“.

  Vo svojej historickej analýze rozvojovej pomoci nie je schopná prekonať častokrát opakovaný deskriptívny pohľad vnímajúci pomoc ako následnosť „typov pomoci“: rozvojová pomoc „industrializácii“ (60. roky), nasledovaná rozvojovou pomocou pre „odstránenie chudoby“ (70. roky), potom rozvojová pomoc závisejúca od „štrukturálneho prispôsobenia sa“ (80. roky) a nakoniec rozvojová pomoc založená na „dobrom vládnutí a demokratizácii“ (od roku 1990). Neskúma prepojenie medzi evolúciou rozvojovej pomoci a strategickými odpoveďami imperialistického kapitálu na potreby doby. Človek môže pochopiť pretrvávanie rozvojovej pomoci iba skrz skúmanie otázok politickej ekonómie, čoho však Moyo nie je schopná.

  Dekádu 60. rokov (pomoc „industrializácii“) ilustruje iba jedným príkladom – priehradou Kariba na rieke Zambezi, ktorá, ako vieme, bola postavená, aby poskytovala energiu Južnej Afrike a Rodézii a nie aby industrializovala Zambiu (rodnú krajinu autorky). Zamyslime sa nad diskurzom dobrého vládnutia a odsudzovanie korupcie, ktorý iba slúži na to, aby zahmlil o čo naozaj ide – sociálny charakter moci (nebudem sa teraz vracať k svojim skorším prácam na túto tému). Moyo priznáva, že na Juhu došlo k značným pokrokom bez demokratickej vlády (pritom si tu nedokáže predstaviť iný model ako západný vzor multi-straníckeho systému s voľbami), avšak nie vďaka jej absencii (s. 59)

  V tejto knihe nie je nič, čo by sa dotýkalo, alebo by kritizovalo ústrednú úlohu rozvojovej pomoci, ktorú hrá v stratégiách dominancie, plienenia a vykorisťovania imperialistickým kapitálom. Takisto sa nezaoberá potrebou „inej rozvojovej pomoci“, ktorá by bola založená na ľudskej solidarite.

  Moyo nám ponúka detinské vysvetlenia nekompromisnosti rozvojovej pomoci: intenzívny lobing tými, ktorý z nej najviac profitujú – desiatky tisíc zamestnancov Svetovej Banky, rozvojových agentúr, mimovládnych organizácií, atď. Neuvedomuje si, že táto loby by nebola tak vplyvná, keby rozvojová pomoc neslúžila dominantným kapitalistickým záujmom.

   Skutočnú kritiku rozvojovej pomoci nájde človek inde a nie v tejto nekvalitnej knihe. V tomto ohľade by som odporučil prácu Yasha Tandona (citovanú nižšie).

  Moja súčasná kritika sa zakladá na analýze pomoci a jej využitia oligopolmi, ktoré kontrolujú globalizáciu a skutočnosť, že toto je zároveň príčina okrajového postavenia Afriky a jej marginalizácie. Vytláčanie Afriky na okraj je tak svojim spôsobom inherentnou súčasťou rozvojovej pomoci.

  Politika rozvojovej pomoci – výber jej adresátov, formy intervencií, a jej krátkodobé ciele sú neoddeliteľne spjaté s geopolitickými záujmami. Každý región na Zemi vykonáva svoju jedinečnú úlohu v globalizovanom liberálnom systéme. Preto nie je dostatočné zaoberať sa iba tým, čo majú tieto regióny spoločné (deregulácia výmenných sadzieb, privatizácia a voľný pohyb kapitálu).

  Subsaharská Afrika je plne integrovaná do tohto globálneho systému a nie je v nijakom prípade „marginalizovaná“ ako by sa mohlo zdať: jej zahraničný obchod tvorí 45% HDP regiónu v porovnaní s 30% Ázie a Latinskej Ameriky. Z  kvantitatívneho pohľadu je Afrika integrovanejšia, ale iným spôsobom.

  Geo-eokonimke regiónu sú oporou dva kľúčové typy produktov, ktoré určujú jej pozíciu v globálnom systéme:

1.      „Tropické“ poľnohospodárske produkty určené na vývoz: káva, kakao, bavlna, arašidy, ovocie, palmový olej, atď.

2.      Fosílne palivá a nerasty: meď, zlato, zriedkavé kovy, diamanty, atď.

 Prvý typ je prostriedkom pre základné „prežitie“ lokálnej ekonomiky nad rámec toho, čo sa spotrebuje pre existenčné minimum. Tento vývoz pomáha financovať verejné výdaje štátu a rast strednej vrstvy. Je dôležitý pre miestnu vládnúcu triedu, ale nie pre dominujúce globálne mocnosti. Na druhú stranu, druhá skupina prírodných zdrojov priťahuje omnoho viac globálnej pozornosti. Dnes sú  to fosílne palivá a zriedkavé kovy. Zajtra bude kontinent dôležitý pre rozvoj agro-palív, solárnej energie (keď technológia umožní je prenos na dlhú vzdialenosť) a vodnej energie (opäť v prípade, že bude možné ju priamo alebo nepriamo vyvážať).

  Už dnes vidíme ako si agro-biznis značkuje svoje územie. V tomto ohľade ponúka Afrika neobmedzené možnosti. Madagaskar zatiaľ ukazuje cestu postúpením značných oblastí na západe krajiny. Konžský zákon o vidieku z roku 2008 bol dieťaťom belgickej vlády a Organizácie pre potravu a poľnohospodárstvo (FAO – Food and Agriculture Organisation). Táto nová politika umožní masívne vykorisťovanie poľnohospodárskej pôdy tak ako zákony o ťažbe umožnili koloniálne drancovanie nerastných zdrojov. Obyvatelia vidieka zaplatia konečnú cenu. Bieda, ktorá ich čaká však určite vyvolá novú vlnu programov rozvojovej pomoci.

  Pre novú fázu histórie, do ktorej vstupujeme je charakteristické, že dochádza k zostrovaniu konfliktov o svetové prírodné zdroje. Dominantné mocnosti sa usilujú zaistiť si práva na africké prírodné zdroje (ich „užitočnú“ časť) na úkor „vznikajúcich mocností“, ktorých dopyt po týchto zdrojoch naďalej rastie. Jediná garancia pre dominujúce mocnosti, že k nim budú mať výhradný prístup, je v politickej kontrole. To znamená degradovanie afrických krajín na akési „klientské štáty“.  Západná rozvojová pomoc hrá dôležitú úlohu pre docielenie a zachovanie tohto systému.

   Svojim spôsobom by človek mohol argumentovať, že účelom rozvojovej pomoc je korumpovať vládnúce elity. Rozvojová pomoc (donori nás takmer primäli uveriť, že z nej nič nezískavajú) sa stala neoddeliteľnou súčasťou národných rozpočtov a má dôležitú politickú funkciu. Je preto dôležité aby táto pomoc nebola určená výhradne elitám vo vláde. Musí tiež zahrňovať opozíciu, ktorá skôr či neskôr preberie vládu.

  Prípad Nigeru, ktorý som mal možnosť podrobnejšie študovať, dokonale ilustruje prepojenie medzi strategickými nerastnými zdrojmi (urán), „nevyhnutnou“ rozvojovou pomocou a pretrvávaním klientského štátu.

Článok bol publikovaný v Monthly Review a Pambazuka News.

 Samir Amin je riaditeľom Third World Forum v Dakare (Senegal) a spoluzakladateľom World Forum for Alternatives.  Autor kníh Obsolescent Capitalism (Zed Books), The Liberal Virus (Monthly Review Press, 2004), The World We Wish to See (Monthly Review Press, 2008).

.........................................................................................................

Zdroje:

Yash Tandon, Ending Aid Dependence, Geneva: South Centre, 2008.

Samir Amin, "L'Afrique dans le système mondial," Third World Forum; published in English, Helen Lauer (ed), History and Philosophy of Science, Ibadan: Hope Publications, 2003.

Anna Bednik, "Bataille pour l'Uranium au Niger," Le Monde diplomatique, June 2008.

"L'aide, instrument de domination, le cas du Niger," Third World Forum.

Samir Amin, et al., Afrique: Renaissance ou exclusion programmée, Paris: Maisonneuve et Larose, 2005.