Kto začiatkom júla sledoval cestu Baracka Obamu do Ruska, mal šancu počuť, ako do reči pred študentmi moskovskej Novej ekonomickej školy zakomponoval pasáž o pohľade Bieleho domu na nedávne dejiny. „Rovnako ako prezident Medvedev a ja aj vy ste primladí na to, aby ste boli svedkami najtemnejších čias studenej vojny... Vtedy boli v Európe mohutné americké a sovietske armády, vycvičené a pripravené bojovať... Súťaž vo všetkom, od astrofyziky po atletiku, bola chápaná ako hra s nulovým súčtom: keď jeden vyhral, ten druhý musel prehrať. Potom v priebehu niekoľkých rokov takýto svet prestal existovať. A teraz, aby bolo jasné: túto zmenu nespôsobil žiaden národ sám. Studená vojna sa skončila vďaka činom mnohých národov počas mnohých rokov, a pretože ľudia Ruska a východnej Európy sa postavili a rozhodli, že jej koniec bude mierový."

Kto chce, ten si vyberie len diplomatický optimizmus. To je legitímny pohľad: koniec koncov, celý zvyšok prejavu sa niesol v podobnom duchu. No kto chce viac, ten uvidí viac: Obama dal najavo, že na rozdiel od svojho predchodcu sa snaží vidieť dejiny v súvislostiach. Že neverí v ich komiksovú verziu, podľa ktorej sa studená vojna skončila tak, že Reagan buchol do stola a komunizmus spadol ako domček z karát.

Na tom nie je nič nové; táto téma sa objavila už v čase minuloročných prezidentských volieb a odvtedy sa do americkej vnútropolitickej diskusie vracia ako refrén vždy, keď Obama urobí nejaké zahraničnopolitické rozhodnutie či gesto. No práve preto má zmysel spomenúť tento spor o výklad dejín aj dnes.

Ten komiksový príbeh je nespravodlivý k samotnému Reaganovi, pretože mu odopiera jeden z jeho vrcholných momentov: keď pochopil, že nastal čas prestať s vyhrážkami, prijal podávanú ruku a z vodcu „Ríše zla" si postupne urobil div nie rodinného priateľa. Mimochodom, práve z neokonzervatívneho tábora, ktorý sa dnes modlí k vyretušovanej, kovbojskej podobe prezidenta Reagana, vtedy na jeho hlavu padali obvinenia, že „zrádza vec antikomunizmu".

Tento komiks je, samozrejme, nespravodlivý ku Gorbačovovi (Obama si na začiatku prejavu vyžiadal od poslucháčov aplauz práve na jeho adresu). Žiaľ, ako sa to často stáva, jeho úloha bude naplno docenená asi až vtedy, keď tu už on sám nebude.

Rozprávkovo zjednodušené videnie dejín by napokon malo urážať aj nás: národy, ktoré vstali a rozhodli, že studená vojna sa skončí mierovo. Moment! Vieme, kto sme my a kto globálne veľmoci - ale nebolo to celé tak trochu (aj) o nás? Neboli sme to napokon my, kto sa rozhodol? Zdá sa, že my túto otázku nepoložíme a ani nechceme položiť.

Obamova administratíva zastavila plán umiestniť desať antirakiet v Poľsku a radar v Česku. Tento plán pôvodne navrhol prezidentovi Bushovi bývalý a aj súčasný minister obrany Robert Gates. Ten istý, ktorý teraz navrhuje nahradiť ho rýchlejším, lacnejším, no najmä efektívnejším systémom. Namiesto ochrany proti zatiaľ neexistujúcim iránskym raketám dlhého doletu navrhol americký generálny štáb systém ochrany proti strelám krátkeho a stredného doletu - čo sú podľa mienky tajných služieb reálnejšie hrozby Iránu.

Je otázne, akú ochranu by pôvodne navrhovaný systém vlastne poskytoval. Technologicky išlo o potomka tzv. hviezdnych vojen z Reaganových čias, čo bol projekt politicky vplyvný, no technicky zbabraný. O tom nerozhodli generáli, ale vedci, ktorým sa napriek nespočetným testom nepodarilo zaručiť jeho aspoň minimálnu akceptovateľnú spoľahlivosť. Rakety v Poľsku a radar v Česku mali podľa plánu začať fungovať v roku 2018.

Prvá úroveň Obamovho systému umiesteného na lodiach v čiernomorskej oblasti má byť v prevádzke o dva roky. Zvyšok má postupne nasledovať. Kým ochrana proti raketám dlhého doletu nemala nič spoločné s Európou, obrana proti krátko- a stredonosným strelám bude výlučne v prospech Európy. A Izraela.

Politika? Obama potrebuje Rusov v Afganistane, potrebuje ich pre silnejší dohľad nad Iránom. A aj na to, aby mu pomohli krotiť súčasnú izraelskú vládu, aby nezapríčinila totálnu katastrofu ešte prv, než sa americká delegácia po tridsiatich rokoch stretne na rokovaniach s iránskou. Pomôcť by malo, že nový obranný systém poskytne Izraelu záruku práve proti tým iránskym zbraniam, ktoré by mohli - keby sa Teherán zbláznil - zasiahnuť izraelské územie.

V neposlednom rade potrebuje Obama Rusov pohnúť z mŕtveho bodu, čo sa týka jadrového odzbrojenia: podľa možností ešte skôr, než v decembri vyprší zmluva START. Potenciálna hrozba z Iránu je jedna vec; druhá vec je realita tisícok nukleárnych hlavíc, ktoré sú ešte stále namierené z jedného kontinentu na druhý. A proti ktorým by nikoho neochránil žiaden radar ani základňa s desiatimi strelami - čo priznávali aj jej obhajcovia.

Zdá sa to byť všetko zložité? Asi áno -súdiac podľa reakcií mnohých mienkotvorcov v strednej Európe. Tak to zjednodušme: Amerika sa nevzdáva protiraketovej obrany, ale prispôsobuje ju novoidentifikovaným podmienkam. Obrana bude proti reálne existujúcim raketám a umiestená bude tam, kde bude jej efektívnosť najväčšia.

Kde sa potom berú tie hlbokomyseľné titulky o tom, ako Obama ustúpil Rusom, ako sa majú diktátori na celom svete radovať a podobne? Človek je v pokušení vystreliť ukazovák a skríknuť: klasické frázy z neokonzervatívneho klobúka. Lenže potom si prečíta, čo pre New York Times povedal Nile Gardiner, riaditeľ Centra Margaret Thatcherovej pre slobodu pri Heritage Foundation. Podľa neho Obamovo rozhodnutie bude „v mnohých európskych hlavných mestách prijaté so zdesením a je pravdepodobné, že to posilní antiamerické nálady v mnohých krajinách, ktoré sú tradičnými spojencami USA". Takýto brilantný analytik sa medzi našimi nenájde.

Zostáva jedna možnosť: Moskva. To by sedelo. Keď sa začnú tamojší „analytici" radovať, my sme prehrali (nulový súčet nepustí). Keď Kremeľ zavelí, že sa máme báť, my si musíme začať preventívne písať nekrológy. To, že sme členmi NATO, EÚ atď., je nič. Moskva sa usmieva - my, hračky v rukách veľmocí (a žiaden bohatier Reagan na obzore!), sme bezmocní. No možno mal ten pán z Heritage nakoniec pravdu: čo iné než antiamerikanizmus to celé je? Obama sa možno mýli. Ale ruskú hru nehrá. Tú hrajú iní. Naši.

Vyšlo v týždenníku Žurnál číslo (39/2009), ktorý je partnerským médiom JTT