V pondelok bola v Izraeli zverejnená predbežná správa o vyšetrovaní nedostatkov vo vedení minuloročnej vojny s libanonským hnutím Hizballáh. V záveroch správy sa konštatuje ľahkovážny a hlúpy postup vlády Ehuda Olmerta – Izraelské obranné sily zaútočili na Libanon bez poriadnej prípravy, bez konzultácií, bezhlavo. Za troch najväčších idiotov v židovskom štáte boli správou vyhlásení Olmert, jeho minister obrany Amir Perec a bývalý náčelník generálneho štábu Dan Haluc, ktorý na svoj post stihol rezignovať už dávnejšie.

Ako malí chlapci hrali adventúru

„Premiér svoje rozhodnutia uskutočnil narýchlo, napriek skutočnosti, že mu nebol predložený žiadny podrobný vojenský plán a o žiaden taktiež nepožiadal. Rozhodnutia uskutočňoval bez systematických konzultácií s inými predstaviteľmi... napriek tomu, že nemá skúsenosti s vonkajšou politikou a vojenskými záležitosťami,“ uvádza vládna komisia.

Amir Perec z vyšetrovania tiež nevyšiel lepšie, pretože „zlyhal pri plnení svojich funkcií“. Znie to priam groteskne, ale ako minister obrany vôbec „nepožiadal o plány operácií armády a nepreskúmal ich – neskontroloval pripravenosť a spôsobilosť armády“.

Najviac zodpovednosti však Winogradova komisia pripísala bývalému šéfovi armády Halucovi, ktorý vraj „politických lídrov neupozornil na zložitosť situácie“, hoci teda dobre vedel, že Olmert, ani Perec nemajú žiadne tušenie o pomeroch v armáde a už vôbec nedisponujú relevantnými skúsenosťami s podobnými háklivými záležitosťami. Haluc ich oboch jednoducho nechal v presvedčení, že armáda je fit a pripravená víťaziť.

George Bush a jeho premlčané víťazstvo

V rovnaký deň, ako bola publikovaná izraelská správa, ktorá s najväčšou pravdepodobnosťou usmrtí trápnu politickú kariéru Ehuda Olmerta, vyšli memoáre bývalému šéfovi americkej CIA Georgeovi Tenetovi, v ktorých odhaľuje nepekné praktiky americkej administratívy za čias jeho pôsobenia v úrade. Rozpamätáva sa na to, že pred inváziou do Iraku v marci 2003 sa nikdy neuskutočnila seriózna diskusia o tom, či Irak predstavuje bezprostrednú hrozbu a či bude „múdre“ ísť do vojny.

Takmer presne pred štyrmi rokmi - 1. mája 2003 - Bush rozšafne vyhlásil víťazstvo vo vojne v Iraku. Ak by jeho spôsob vedenia vojny prešetrila komisia podobnej tej izraelskej (s kompetenciou navrhovať personálne zmeny), z Bieleho domu by sa mal Bush po správnosti potupne vysťahovať.

V oboch prípadoch si americkí i izrealskí politici počínali tak, akoby nerozhodovali o reálnom vojenskom ťažení, ale skôr testovali nový level Wolfensteina, alebo - v horšom prípade - posúvali cínových vojačikov po improvizovanom bojisku roztiahnutom v obývačke svojich rodičov. Skutočnosť, že lídri špičkovo vyzbrojených armád sú schopní zatrúbiť do boja bez relevantných úvah o následkoch svojho konania, je pre civilistov na Blízkom východe, o živote ktorých práve títo panovníci rozhodujú, viac ako desivá.

Neskromný lúzer

Bohvie, prečo vlastne Ehud Olmert vstúpil za tak mizerných podmienok do vojny. Incidenty podobné „únosu“ dvoch izraelských vojakov, ktorý viedol k 34-dňovému konfliktu, neboli v spornej oblasti ničím nezvyčajným. Samotná správa konštatuje, že vláda nezvážila celý rozsah možností a mohla pokojne pokračovať v politike containmentu (zadržiavania), mohla použiť kombináciu politických a diplomatických krokov s vojenskými zásahmi „pod úrovňou eskalácie“.

Podľa Jara Drobného i ďalších odborníkov Olmert potreboval zvýšiť svoju prestíž víťaznou vojnou, keďže jeho vojenské CV postrádalo hrdinské historky, ktoré sa u vodcu židovského národa vyžadujú.

Po neúspešnej vojne jeho podpora u verejnosti mimoriadne dynamicky klesala až na dno - nôž si však na krk priložil sám, pretože „deklarované ciele (oslobodenie oboch vojakov a zničenie vojenských kapacít Hizballáhu) boli príliš ambiciózne a neuskutočniteľné“, vyplýva zo zistení komisie.

Eventuálny kat blízkovýchodného mierového procesu

Olmert doterajším výzvam na rezignáciu ušlachtilo odolával. Jeho strana Kadima ho až na ojedinelé hlasy podržala - revolta v Kadime sa skončila skôr, ako sa začala. Nie však preto, že by už aj samotným straníkom neschopný Olmert neliezol na nervy, ale preto, že na svoju príležitosť číha agilný pravičiar Benjamin Netanjahu, ktorý by sa v prípade predčasných volieb mohol poľahky stať novým predsedom vlády.

V utorok však špekulácie, že by Olmerta jeho podriadení radi nahradili virilnou ministerkou zahraničia Livniovou, nadobudli ostré obrysy. Na rezignáciu zatiaľ oficiálne Olmerta vyzvali iba dvaja poslanci z jeho strany a Livniovej tím popiera, že by sa šéfka diplomacie usilovala Olmerta zosadiť. Livniová má v stredu absolvovať vis-à-vis míting so svojím predstaveným, ktorý ju chce údajne varovať, že si ako vicepremiérka nemôže dovoliť podkopávať jeho pozíciu. Ono je to vcelku zbytočné, Ehudovi totiž z tej hlbokej jamy trčí už iba kus plešiny.

Olmerta, ktorý má podľa posledných prieskumov úbohú dvojpercentnú podporu verejnosti, by však vôbec nemusela odstaviť vlastná strana. Na švrtok sú naplánované masové demonštrácie, Olmertovu kariéru by mohla do rakvi uložiť aj sila ulice.

Bývalý premiér Benjamin Netanjahu so širokou verejnou podporou nepotreboval čakať na správu Winogradovej komisie, aby začal konať – občanov začal jeho Likud mobilizovať už dávno predtým. Netanjahu na poste izraelského premiéra by bol pre mier na Blízkom východe tristnou perspektívou. Netanjahu, ktorý na post ministra financií rezignoval na protest proti Šaronovmu plánu na stiahnutie z Gazy, nikdy nepodporoval koncept nezávislého palestínskeho štátu a v otázke Iránu sa zaskvel prirovnaním: „Je rok 1938 a Irán je Nemecko.“

Koho už dnes zaujíma Libanon

Správa Winogradovej komisie nie je bezvýznamnou retrospektívou, jej hodnota spočíva v kľúčovej otázke, ktorú podprahovo nastolila. Dokáže vláda Ehuda Olmerta viesť národ do ďalšej vojny a zvíťaziť? Izraelská verejnosť je na základe spravodajských informácií neustále pripravovaná na možnosť vypuknutia ďalšieho ozbrojeného konfliktu – či už s palestínskym Hamasom, libanonským Hizballáhom a Sýriou, o Iráne ani nehovoriac.

Posolstvom správy Winogradovej komisie teda nie je to, že Olmert viedol nevydarenú vojnu, ale to, že spolu s Perecom nie je schopný žiadnu ďalšiu vojnu v budúcnosti vyhrať.

Tragédia izraelskej armády

Ešte pred Winogradovou komisiou skúmala zlyhania v libanonskej vojne interná komisia izraelskej armády, čo pripomínalo situáciu, ako keby si firma s miliónovými daňovými únikmi robila sama audit. Cieľom interného vyšetrovania nebolo zistiť, prečo sa IDF nevedeli strafiť do príslušníkov Hizballáhu a zamordovali takmer tisícku civilistov, prečo ničili civilnú infraštrukúru, a podobné marginálne záležitosti, ktoré rozčuľovali to povestné medzinárodné spoločenstvo - jeho účelom malo byť výlučne prešetrenie logistických nedostatkov a nerozhodného vedenia. Za skupinu záložníkov, nahnevaných napríklad nedostatkom pitnej vody počas bojových operácií, vyslovil pozoruhodné memento nemenovaný dôstojník: „Problém izraelskej armády tkvie v tom, že neexistujú vodcovia. Je to silná armáda vybavená najlepšou technológiou, s výbornými vojakmi... ale neexistuje nikto, kto vie, ako s tým narábať.“

Ak takýchto militaristických lídrov Izrael nájde, Netanjahu s Liebermanom sa budú môcť konečne pustiť do práce.