Alexander Litvinenko bol muž, ktorého by bolo možné iba máločo naučiť o špinavostiach moderného Ruska. Ako agent pracujúci osemnásť rokov pre KGB fungoval vo svete intríg, zrady a surových trikov. To sú pracovné prostriedky života špióna.

A tak dokonca aj muž, ktorý by chcel bojovať proti organizovanému zločinu a proti subverzii v mene Kremľa, by bol prekvapený udalosťami úbohého prekrucovania faktov, vypätej drámy a chladnokrvnosti sprevádzajúcej jeho odchod.

Špionážna románová sága života a smrti 43-ročného agenta uvrhla vehementných kritikov Vladimira Putina do novej, mimoriadnej fázy, keď vyšlo najavo, že zomrel na následky ožiarenia rádioaktívnym materiálom.

Teraz, po odhalení stôp izotopu, polónia 210, ktorý je vedľajším produktom uránu, sa britská vláda zapodieva starosťami o verejné zdravie a možnou diplomatickou krízou s Ruskom. Stopy po izotope sa našli aj v dome Alexandra Litvinenka  a v suši reštaurácii londýnskeho hotela, ktorú navštívil prvého novembra.

Predstavitelia Úradu na ochranu zdravia (HPA) potvrdili stopy ťažkého kovu, ktorého prítomnosť sa našla v moči obete.

Riaditeľka HPA, profesorka Pat , na otázky novinárov, o. i. odpovedala: „Vieme, že tento muž dostal vysokú dávku radiácie a my máme zodpovednosť povedať, či je tento fakt  rizikom aj pre iných ľudí. Aby niekto dostal takú úroveň radiácie, musí ju dostať buď vo forme jedla, inhalovania alebo cez rany na tele. Zatiaľ nevieme, ako sa materiál do tela dostal.“

Postavy ako z Jamesa Bonda

Odpovede na tieto otázky ležia v udalostiach prvého novembra a v osemnásťročnej špionážnej kariére Litvinenka v KGB a jej následníka FSB (Federálna bezpečnostná služba). To všetko ho priviedlo do kontaktu alebo do opozície s najmocnejšími ruskými postavami v časoch rozpadu Sovietskeho zväzu a v postupnom nástupe Vladimira Putina ako politického lídra.

Všetko sa to skončilo pri styku s celým radom postáv, charakterovo odkreslených z filmov o Jamesovi Bondovi, počnúc talianskym akademikom a expertom, predčasom terčom pre mafiu, k biznismanovi zbláznenému do futbalu, ktorý bol nie tak dávno bodyguardom jedného ruského premiéra.

Litvinenko však ešte za života označil za príčinu svojho konca Vladimira Putina. Ten na summite Európskej únie vo Fínsku však uviedol, že špekulácie tohto druhu nemajú žiadny podklad a rodine pozostalého vyjadril sústrasť.

Poslanci ruského parlamentu označili zasa Litvinenkovu smrť za sprisahanie proti Rusku.

Valerij Ďatlenko, bývalý šéf FSB, v štátnej televízii vyhlásil: „Smrť Litvinenka nemá pre Rusko a jeho bezpečnostné služby žiadny význam.“

Polícia vyšetruje Litvinenkove londýnske kontakty, kde si získal reputáciu ako vehementný kritik Kremľa a zvlášť kremeľskej politiky proti Čečensku.

Osudný deň prvý november                                   

Saša, ako ho volali priatelia, prišiel do Londýna v roku 2000 po tom, čo tvrdil, že ho FSB poverila zabitím mocného antiputinovského oligarchu Borisa Berezovského. Ten ho hneď zaradil do okruhu vplyvných ruských emigrantov.

Exilový agent sa usadil v Muswell Hill, rešpektovanej štvrti severného Londýna vo veľkom modernom dome, patriacom Berezovskému. Neskôr za ním pricestovala manželka Marina s ich dvanásťročným synom Anatolijom. V dome naproti býva Achmed Zakajev, bývalý minister zahraničných vecí Čečenska. 

Udalosti sa začali hromadiť prvého novembra. V tú stredu mal Litvinenko dve stretnutia. Bol to zároveň deň šiesteho výročia jeho príchodu do Londýna.

Najskôr sa o desiatej hodine ráno stretol v Millennium Mayfair Hotel v centre Londýna so Sergejom Lugovým, bývalým bodyguardom KGB a neskorším biznismanom bezpečnostnej agentúry. Lugovoj prišiel do Londýna, aby si pozrel futbalový zápas medzi Arsenalom Londýn a CSKA Moskva. Na stretnutí sa zúčastnili ďalší dvaja ľudia, ktorých Litvinenko nepoznal, Lugového obchodní partneri Dimitrij Kovtun a Viačeslav Sokolenko. Počas stretnutia sa popíjal čaj.

Lugovoj, bývalý bodyguard bývalého ruského premiéra Jegora Gajdara, povedal, že s Litvinenkom obnovil vzťahy po desiatich rokoch iba nedávno.

Vyhlásil, že s Litvinenkom mal „veľmi konštruktívne“ stretnutie, ale že Litvinenko odvolal druhé stretnutie, dohodnuté na druhý deň - malo ísť o pracovné raňajky - lebo sa necítil dobre. Lugovoj zároveň odmietol podozrenie, že by sa bol podieľal na jeho smrti: „Som prekvapený, ako sa ma mnohí snažia až hystericky do toho zatiahnuť.“

O tretej poobede toho istého dňa sa Litvinenko presunul na Picadilly, kde sa stretol s Mariom Scaramellom, svojím ďalším kontaktom, ktorý ho požiadal o okamžité stretnutie - pôvodne sa mali plánovane stretnúť desiateho novembra - pretože s ním chcel prediskutovať dôležité dokumenty. Profesor práva a expert na KGB Litvinenkovi povedal, že sa im ktosi vyhráža smrťou. Stretli sa teda na pol hodiny v suši reštaurácii známej pod názvom Itsu. Mario Scaramella neskôr vypovedal, že on sám pil iba vodu, ale že Litvinenko si objednal jedlo a studený drink.

Obaja hovorili o dokumente, ktorý oboch mužov obviňoval zo sprisahania proti FSB a že je „potrebné použiť silu“ na ich umlčanie. Dokument takisto ukazoval na meno bývalého agenta KGB, teraz na dôchodku, ktorý mal byť zodpovedný za plánovanie vraždy disidentskej novinárky Anny Politkovskej.

Litvinenko bol priateľom reportérky a vystupoval veľmi verejne, možno až nebezpečne odvážne proti tým, o ktorých si myslel, že nesú zodpovednosť za jej smrť.

Dva týždne pred prvým novembrom sa postavil pred skupinu novinárov v londýnskom Frontline Club a verejne obvinil Putina, že bol do akcie zainteresovaný.

Motivácia na zabitie

Motivácia tých, ktorí do Litvinenkovho jedla alebo drinku dali polónium 210, je neznáma. Jestvuje viacero teórií pohybujúcich sa od možnosti, že zasiahla FSB, aby „dostala“ muža považovaného v Moskve za zradcu, či o pokus pošpiniť Putina a jeho vládu hlasnými oponentmi až po macabre samovraždu spáchanú samotným Litvinenkom.

Alexander Litvinenko sa narodil v roku 1963 v Maľčiku na juhu Ruska a bol synom lekára. Ako dvadsaťročný, v hodnotení „bystrý a zásadový“ muž, vstúpil v roku 1983 do KGB. Rýchlo v kariére postupoval až do hodnosti podplukovníka a mal na starosti oblasť organizovaného zločinu. Poverili ho špeciálnou úlohou: mal zabrániť ruskej mafii infiltrovať sa do KGB. V roku 1998 oznámil, že sa mu túto úlohu nepodarilo splniť. Vtedy pred novinármi obvinil  FSB - na jej čele stál v tom čase  práve Vladimir Putin - že ho poverili zavraždením Berezovského. Na revanš ho hneď obvinili z korupcie. Dostal sa do Londýna a v útokoch pokračoval knihou, ktorú tam vydal.

V knihe s názvom FSB vyhodila do vzduchu Rusko obvinil bývalých zamestnávateľov zo zavraždenia tristo ľudí v roku 1999 odpálením obytných blokov v Moskve, z čoho boli obvinení čečenskí rebeli.

Litvinenko získal aj videonahrávku, na ktorej vidno nemenovanú postavu Kremľa zapletenú v sexuálnom škandále. Je jasné, že si narobil dostatočný počet nepriateľov na mnohých miestach, a preto aj Scotland Yard uviedol, že ide o „nevysvetlenú smrť“.

No jeho otec Walter stojac medzi novinármi spolu s Litvinenkovým priateľom a hovorcom Alexom Goldfarbom pred nemocnicou University College London Hospital, vyhlásil: „Môj syn zomrel a zabila ho malá, drobná nukleárna bomba.“

Cahal Milmo, The Independent 25. novembra 2006 (krátené)