V 19. storočí sa v Chile, ktoré sa stalo republikou, vyprofilovala politická situácia, charakterizovaná „rozporom“ medzi liberálmi a konzervatívcami, no ako som zdôraznila v predchádzajúcej časti, zásadný rozdiel spočíval len v miere naviazanosti na katolícku cirkev. Politický nárast nebolo možné získať bez podpory majiteľov pôdy, podľa niektorých historikov bol dokonca každý čílsky prezident nominantom oligarchie.

Roľníci, nájomcovia pôdy a robotníci pracujúci v baniach na meď nemali prakticky žiadne politické zastúpenie a nie je ťažké si domyslieť, že išlo predovšetkým o Indiánov či mesticov. Nie je ťažké domyslieť si ani to, že práve tento fakt výrazne rozdelil čílsku spoločnosť a stal sa predpokladom radikalizácie politických udalostí v 20. storočí.

Holokaust v procese

Skutočnosť, že Latinská Amerika na rozdiel od Ameriky severnej zostala do istej miery svetadielom pôvodného obyvateľstva, vzbudzuje v mnohých ľuďoch predstavu, že na jej pôde nikdy nedošlo k systematickej likvidácii Indiánov. Takisto sa v istých kruhoch netají sklamanie z toho, že indiánsky element napriek všetkému do pomerne veľkej miery pretrval. Vychádza to asi predovšetkým z infantilnej predstavy, že obyvateľstvo neznámeho Nového sveta bolo v porovnaní s Európanmi „primitívne“, čo zrejme samo osebe ospravedlňuje násilné rozvrátenie civilizačného vývoja, tak veľmi odlišného a historicky celkom izolovaného od vývoja v Európe. Tým, že sa Indiánov nepodarilo definitívne vykynožiť, sa podľa mnohých (vrátane predstaviteľov vlád alebo ekonómov) vytvorila báza neprispôsobivého farebného elementu, ktorý rituálny kanibalizmus v 15. storočí transformoval v 20. storočí na „komunistické myšlienky“. Navyše si bezočivo nárokuje právo na spolurozhodovanie o svojej krajine a nie je ochotný akceptovať nadradenosť  „civilizátorov“. Do veľkej miery aj dnešné opovrhovanie Indiánmi vystihuje základnú skutočnosť: Amerika od príchodu Európanov slúžila výlučne cudzím záujmom – bola a je zdrojom prírodného bohatstva, na ktorého spotrebe zarábajú iné krajiny oveľa viac ako domovské krajiny na ich výrobe, a poslednými z tých, ktorí by mali z dedičstva kolonializmu osoh, sú tí, ktorým sa aj dnes upiera právo na dôstojnú existenciu a právo na spolupodieľaní sa na podobe  krajiny, v ktorej im je upierané právo na existenciu. Caupolicánovi potomkovia v Chile patrili k najhúževnatejším indiánskym etnikám v odboji proti tým, ktorí ich zatvárali do ohrád a zabíjali len preto, lebo im nechceli vydať svoju vlastnú pôdu. Výstižne to opisuje dialóg dvoch Angličanov z jednej z kníh Isabel Allendeovej:

-         Ale hádam hŕstka Araukáncov ešte musela ostať. Tí ľudia sú priam posadnutí tým, aby sa nechali zabiť.

-         Boli to tí najkrutejší Indiáni v Amerike. Väčšina z nich zomrela v boji so Španielmi.

-         Odrezávali mäso zo živých zajatcov, dávali prednosť čerstvej večeri. To isté by som urobil ja aj vy, keby vám niekto povraždil rodinu, vypálil dedinu a ukradol pôdu.

To, čo sa v Chile začalo na začiatku 16. storočia a istou formou pretrváva dodnes, nazval historik Juan van Kessel „holokaustom v procese“.

Kde sa začínanú čílske dejiny 20. storočia?

Raz, keď som si v Kapskom meste chcela kúpiť knihu o najstarších dejinách Južnej Afriky, podal mi kníhkupec históriu o holandských voortrekkeroch. Počas režimu Augusta Pinocheta Ugarteho bol vedecký výskum týkajúci sa pôvodných kultúr takmer celkom zakázaný a zrušilo sa aj ich štúdium na vysokých školách. Dejiny Chile sa mali začať Pedrom de Valdivia a najslávnejším španielskym pastierom svíň, Fransiscom Pizarrom. Nebolo však v ich silách zabrániť logickým následkom násilného pretrhnutia spoločenského vývoja.

Po prvých desaťročiach španielskej prítomnosti v andských krajinách (Peru, Bolívia, Chile) niektoré skupiny Indiánov úplne zmizli a ich existenciu až v poslednom období začína dokladať archeológia a etnológia. Ako to býva typické v konfliktoch na celom svete,  išlo predovšetkým o kmene žijúce v ľahšie dostupných údoliach alebo na pobreží oceánu. Nehostinné podmienky andských náhorných plošín – altiplán – vytvorili nielen útočisko, no stali sa zároveň predpokladom uchovania identity a kontinuity tisíce rokov sa vyvíjajúcich a meniacich indiánskych kultúr.

Tento spôsob života, ako aj vedomie násilného prerušenia vývoja vyvrcholilo v hnutiach odporu v čase, keď sa éra španielskeho impéria v Chile chýlila ku koncu, v 18. storočí. V tom období už bola meď, liadok a guáno hlavným vývozným artiklom Chile, no tieto poklady sa nachádzali aj na peruánskych náleziskách v Tarapacá alebo v bolívijskej provincii Antofagasta. V 19. storočí Chile vyhlásilo a aj vyhralo kvôli liadku a guánu tri vojny: krátku námornú vojnu s podporou Británie proti Španielsku a dve vojny proti Peru a Bolívii (1833-39, 1879-83), z ktorých tá druhá vošla do dejín ako Tichomorská vojna a ktorej dôsledkom prišlo Peru o provinciu Tarapacá. Jednu z najbohatších svetových baní na meď, Chuquicamatu, by sme dnes zbytočne hľadali v Bolívii, pretože niekdajšia bolívijská provincia Antofagasta, kde sa baňa nachádza,  od konca 19. storočia patrí Chile. Tento vývoj rozhodujúcim spôsobom poznačil aj indiánske hnutia odporu v Andách. Od revolúcie Peruánca a potomka vznešených inkských rodov Tupaca Amaru (18. st.) až do Tichomorskej vojny  andskí Indiáni nevnímali hranice medzi jednotlivými štátmi. Zmena hraníc po roku 1883 však prispela k výraznej fragmentácii indiánskych skupín v Andách, ktoré sa náhle ocitli izolované od skupín v Peru a v Bolívii. To sa pochopiteľne onedlho odrazilo aj zvýšenou sociokultúrnou dezintegráciou sústavne marginalizovaného pôvodného obyvateľstva. Na rozdiel od pôvodných obyvateľov Peru a Bolívie podľahli do výraznej miery čílski Aymarovia „čilenizácii“, ktorá prebehla o.i. ich násilným včlenením do armády, odnímaním detí od rodičov a samozrejme aj radikálnou náboženskou „prevýchovou“.

Radikáli

Na základe uvedených skutočností asi neprekvapuje, že práve v 80. rokoch 19. storočia sa v Chile okrem tradičných liberálov a konzervatívcov objavuje aj tretia politická strana, radikáli. Historicky išlo v Chile o prvú politickú stranu, ktorá zastupovala strednú vrstvu a ktorej slobodomurárske zázemie a politický antiklerikalizmus vytvorili základy pre ďalšie pokusy o dôstojný život širších skupín obyvateľstva, vrátane príslušníkov iných rás. V súvislosti s tým sa začali po prvý raz výraznejšie do popredia dostávať aj myšlienky o zmene hospodárskeho systému, založeného na obchode s meďou a liadkom, ktorý bol takmer celkom v rukách Veľkej Británie. Ako uvádza Hernán Ramírez Necochea, po skončení Tichomorskej vojny pochádzala polovica štátnych príjmov Chile z liadku vyvážaného z dobytých území Peru a Bolívie a tieto územia sa stali britskou doménou. Do krajiny prichádzalo čoraz viac Angličanov a s nimi aj evanjelickí misionári, súperiaci s katolíckymi „kolegami“ o priazeň Patagóncov a Araukáncov a množstvo predaných Biblií. Liadok, guáno a meď však nespôsobovali len „zlatú horúčku“ v dobrodruhoch prichádzajúcich v nových vlnách z Európy a takmer bezplatné prisvojovanie si čílskych prírodných zdrojov, z ktorých bohatla najmä Veľká Británia a USA.  Nové národnosti sa postupne stávali viac alebo menej integrovanou zložkou čílskej spoločnosti a rozšírili nielen rozmanitosť etnickú, ale rozbili aj  konfesionálnu jednotu a myšlienkové prúdy v krajine. Začala sa vytvárať nová vrstva inteligencie, ktorej nestačil postkoloniálny feudalizmus španielskej oligarchie, a v duchu vlasteneckého konceptu Bolívara a San Martína nemohla súhlasiť s hospodárstvom založeným na politike neokolonializmu európskych veľmocí a USA. Táto politika nebola ničím iným, len pokračovaním toho, čo začali Španieli a čo aj dnes vytvára taký priepastný rozdiel v podmienkach krajín kolonizantov a  kolonizovaných: tie prvé rastú len preto, lebo z tých druhých všetko zobrali. Skutočne nezávislé Chile si vyžadovalo nielen zmenu koloniálneho princípu v hospodárstve, ale aj nový koncept jednotného čílskeho národa, ktorý vzhľadom na rasové a sociálne priepasti jednoducho nemohol existovať. 

Lev z Tarapacá

V období okolo roku 1920 prišlo k obrovskému otrasu dovtedy pevne štrukturovanej spoločnosti. Masy ľudí sa už nedali ovládať nepružnými zásadami zabehaného poriadku. Základný boj medzi bohatou a privilegovanou minoritou a miliónmi obyvateľov pod hranicou chudoby a biedy – obyvateľmi barikád a slumov v mestách či peónmi na veľkých statkoch – bol v krajine prítomný dlhodobo, ale pohár pretiekol. Potreba zmeniť systém sa prejavila absolútnym politickým chaosom: v období od roku 1924 do roku 1925 malo Chile šesť prezidentov a medzi júlom 1931 a decembrom 1932 dokonca osem. Od roku 1920 do roku 1924 bol čílskym prezidentom radikál Arturo Alessandri Palma, „León de Tarapacá“,  ktorý ako prvý narušil vyše deväťdesiatročnú vládu konzervatívcov.

Oddelil cirkev od štátu, po prvý raz v histórii Chile zriadil povinnosť dane z príjmu, napísal zákonník práce a pustil sa do mnohých hlbokosiahlych sociálnych reforiem. Podobne ako jeho oponenti, aj Alessandri Palma vybudoval svoju autoritu na kulte osobnosti silného jedinca, na rozdiel od nich sa ale obracal k davom, ktoré najväčšmi nástojili na zmene represívneho zriadenia. V roku 1924 ho zvrhli pučisti a následne utiekol z krajiny, no v roku 1925 sa ešte nakrátko vrátil do prezidentského paláca La Moneda v Santiagu de Chile. Nevyčísliteľný zoznam prezidentov nasledujúcich období zostal charakterizovaný „postupkou“ puč – nový prezident - zrušenie zákonov zvrhnutého prezidenta – puč – vyhnanstvo – pokus o návrat – puč.  Nič, čím by sa Chile odlišovalo od iných krajín s koloniálnym dedičstvom, v ktorých je na rozdiel od industriálnej spoločnosti Európy a USA potreba nadobudnutia novej kontinuity a národnej identity prvoradou a základnou spoločenskou potrebou.

(Pokračovanie nabudúce)

Pramene:

O. Bermúdez: Historia del salitre desde sus orígenes hasta La Guerra del Pacífico, Santiago de Chile 1963.

J. van Kessel: Holocausto al Progreso. Los Aymaras de Tarapacá. La  Paz, 1992.

X. Albó: Aymaras entre Bolivia, Perú y Chile. Estudios Atacameños, 2000.

J. Gunther: Inside South America, London 1967

H.R. Necochea: Balmaceda y la  contrarevolución de 1891. Santiago de Chile 1969.

Los Informes de la  Comisión Económica para América Latina de las Naciones Unidas.

Súvisiace články:

• „La Araucana“: Od Caupolicána po Pinocheta (1)
• .„Americká vláda sa rozhodla prepustiť monštrum na slobodu“
• Ešte k Bushovmu turné po Latinskej Amerike
• Terorizmus: Juh proti Severu (Čo neodvial vietor)