Svetové agentúry priniesli 2.marca 2007 otrasnú správu. Švajčiarski vojaci v noci na 2.3.2007 vtrhli na územie susedného Lichtenštajnského kniežatsva. Zdanlivo neškodná švajčiarska armáda v počte 130 mužov vtrhla na územie nič netušiaceho štátu. Svet si doposiaľ myslel, že jedinou úlohou švajčiarskej armády je robiť reklamu švajčiarskym nožíkom a toaletnej vode značky „Swiss army“. V celej svojej histórii sa švajčiarska armáda správala podozrivo.

Jednou z jej najväčších akcií bolo potlačenie vzbury robotníkov pri stavbe Gotthardského tunela v roku 1875, kde však nezaznamenala žiadne straty. Straty zaznamenala švajčiarska armáda počas mobilizácie v roku 1918, keď v Európe zúrila epidémia španielskej chrípky. Ak by neboli Švajčiari zhromaždili vojakov v dôsledku mobilizácie, mohli byť tieto straty minimálne. Odvtedy sa Švajčiarske vojenské aktivity sústreďovali na ochranu pápeža prostredníctvo parádnej Švajčiarskej gardy. Zákerným prepadnutím Lichtenštajnska sa však Švajčiari odhalili.

Čakal som, čo táto správa urobí s medzinárodným spoločenstvom. Prepadnutie nič netušiacej a mierumilovnej krajiny je predsa udalosť, proti ktorej treba zodvihnúť hlas. Moja generácia si pamätá, ako nás v auguste 1968 po sovietskej okupácii bolelo, keď sa okrem zopár študentov a jednej rezolúcie OSN svet na nič nezmohol. Odvtedy ubehlo pomaly štyridsať rokov a nazdal som sa, že národy zemegule sa poučili. Zdá sa, že nie. Ak teda všetci mlčia, aspoň ja som sa rozhodol zodvihnúť svoj protestný hlas. O to skôr, že Lichtenštajnci sa správajú podobne, ako naši predstavitelia v roku 1968. Hovorca lichtenštajnského ministerstva vnútra situáciu dokonca zľahčoval slovami:“ Nič vážneho sa nedeje, je to úplne iné, ako keby k nám vtrhli napríklad s útočnými helikoptérami“. Česi a Slováci by sa však nemali nechať obalamutiť sladkými rečami lichtenštajnského hovorcu. Aj naši hovorcovia to v auguste 1968 zľahčovali. Československí predstavitelia najprv protestovali a po výmene československých predstaviteľov inými predstaviteľmi, títo tvrdli akože nič. Naopak, podobne ako teraz Lichtenštajnci, vstup spojeneckých armád ospravedlňovali.

My síce na rozdiel od Lichtenštajnska svoju armádu máme, ale nikdy v histórii sme ju nepoužili na obranu proti nepriateľovi. Konečný efekt je ten istý, ako keby sme ju nemali, akurát Lichtenštajncov to vyjde lacnejšie. Dvíham svoj protestný hlas, pretože sa bojím o svoju vlasť. Kto mi zaručí, že roztatárení Švajčiari sa jedného dňa neobjavia na Záhorí, ktoré je ku Švajčiarsku najbližšie? Medzi Záhorím a Švajčiarskom leží neutrálne Rakúsko, ktoré, podobne ako my, s používaním armády nemá žiadne skúsenosti. Lichtenštanjci farizejsky tvrdia, že si Švajčiarov vôbec nevšimli. Ako poznám Záhorákov, tí si všimnú aj menej nápadných, ako sú Švajčiari. Neviem si predstaviť „kucapacu“, ktorá by mohla nastať. Naviac, keď budeme v Schengene, nebude medzi Rakúšanmi a nami žiadna hranica. Vyzývam preto zodpovedných politikov našej krajiny, aby nemlčali. Dnes je to Lichtenštajnsko, zajtra to môžeme byť my.