JeToTak.sk - úvodná stránka

Výber z blogov

Scout Finch: Gaza 2014 – obete bez tvárí, vojnové zločiny bez žalobcu

Niekoľko hodín po útoku na školu spravovanú OSN v Gaze pokrývali školské ihrisko krvavé šľapaje a stratené veci ľudí, ktorí sa ...

[Kriteko]

Roztáčení spirály vzájemných sankcí

V těchto dnech se celá řada firem a jednotlivců probudila ze sna a začala počítat, kolik prodělají na eskalaci vzájemných ...

[Petr Gočev]

Kremeľ platí za manipuláciu online diskusií

Prinášame pokračovanie textu o uniknutých dokumentoch, ktoré dokazujú, že ruská vláda plati za manipulácie online diskusii na západe.

[Alena Krempaská]

„Ľudsko-právny“ terorizmus

Kríza žánru | Svet | Silvia Ruppeldtová | 05.03.2010

_ma_small

Na jar v roku 2003 zatkol kubánsky režim 75 ľudí a ďalších troch únoscov člnov odsúdil na smrť. Zareagoval celý svet a väzni dostali prívlastok disidenti. Vo včerajších správach čítam, že v Nemecku odsúdili štyri osoby za plánované bombové útoky na americké ciele. Tlač o nich informuje ako o teroristoch.

V Texase sa chystá súd s teroristickou legendou Luisom Posadom Carrilesom. Tlač o tom neinformuje vôbec a texaský súd to takisto ignoruje. V havanskej nemocnici zomrel väzeň Orlando Zapata Tamayo. Okamžite, automaticky a bombasticky sa zapĺňajú stránky európskych médií správami o smrti väzňa svedomia.

 

Poviete si, že proces s akýmsi v Texase súdeným kubánskym teroristom, ktorý možno ani nie je terorista, keďže ho za to USA nesúdia, a smrť človeka, ktorého považujeme za kubánskeho disidenta, nemajú nič spoločné. V skutočnosti majú spoločné úplne všetko.

 

Tak postupne. V roku 1958 počas gerilových bojov Castro prostredníctvom zahraničného novinára vyslal posolstvo v angličtine, v ktorom jednoznačne formuloval ciele kubánskeho odporu: „Našou politickou filozofiou je zastupiteľská demokracia a sociálna spravodlivosť v dobre naplánovanej ekonomike.“ Okamžite po víťazstve revolúcie navštívil USA a chcel sa stretnúť s prezidentom Eisenhowerom, ten však odišiel hrať golf. V roku 1960 zaviedol embargo a nariadil CIA začať s propagandou a s vojenským výcvikom exilových Kubáncov, ktorí mali byť použití na teroristické útoky na Kubu, ako píše vo svojej knihe Roky v Bielom dome. Všetko sa začalo organizovaním plánov na zavraždenie Castra a iných významných vodcov revolúcie, bombardovaním kubánskych letísk, verejnej dopravy, vypaľovaním kilometrov cukrovej trstiny, výbuchom belgickej lode La Cubre v havanskom prístave či sabotážami v cukrovaroch, čo boli kroky vedúce nielen k invázii v Zátoke svíň, ale aj k opatreniam, ktoré revolúcia nemala v pláne: znárodneniu všetkých severoamerických podnikov a obrátenie sa na ZSSR. V situácii permanentnej obrany sa dá oveľa ťažšie realizovať to, čo nazývame demokratickým rozvojom a tak slávne Slová intelektuálom (Palabras a los intelectuales) formuloval Fidel Castro v príznačnom duchu: „V rámci revolúcie všetko, mimo nej nič.“ V tých časoch to však neznamenalo žiadne obmedzovanie slobody myslenia. Šesťdesiate roky boli rokmi všeobecného nadšenia. Alfabetizačná kampaň, zdravotnícke a kultúrne programy a pozemková reforma prebiehali s obrovským a dobrovoľným nasadením všetkých vrstiev kubánskeho obyvateľstva. Odpoveďou Spojených štátov amerických a Batistových prívržencov, ktorí odišli do exilu, však bol okrem embarga zásadne najmä terorizmus, ktorému sa nevyhla ani Alfabetizačná kampaň: viacerí mladí ľudia vzdelávajúci masy analfabetov sa stali obeťami vrážd v réžii vlády USA a CIA. Presne vtedy sa začala aj veľkolepá kariéra Luisa Posadu Carrilesa a nekončiaca epopeja incestného vzťahu severoamerického terorizmu a ľudsko-právnej agendy. 

 

Luis Posada Carriles stál naposledy pred súdom v apríli 2007, keď ho sudkyňa Kathleen Cardoneová v texaskom El Paso prepustila na kauciu s tým, že sa dopustil klamstva, krivej výpovede a porušenia imigračného zákona. O terorizme reč nebola. Luis Posada Carriles sa už dávno predtým priznal k aktívnej účasti v Operácii Condor, kampani štátneho terorizmu v Latinskej Amerike pod taktovkou CIA, v rámci ktorej bolo podľa Valechovej správy zavraždených okolo 50-tisíc ľudí, 30-tisíc je nezvestných a okolo pol milióna skončilo za mrežami. Hlavným zmyslom Operácie Condor bolo násilné dosadzovanie a udržiavanie pravicových režimov predovšetkým v krajinách, v ktorých by demokratické voľby priniesli výsledky ekonomicky nevýhodné pre USA. S nasadením ju koordinoval prezidentský poradca a neskôr minister zahraničných vecí USA Henry Kissinger, ktorý mal prostredníctvom operácie prsty v zavraždení čílskeho generála René Schneidera a neskôr generála Carlosa Pratsa a  bývalého ministra Allendeho vlády Orlanda Leteliera, čo zaňho fyzicky uskutočnili Posada Carriles a Orlando Bosch. Posada Carriles následne poslal Kissingerovi hlásenie: „Keďže Leteriera sa nám podarilo zbaviť hladko, pokúsime sa aj o niečo iné. Vyhodíme do vzduchu kubánske lietadlo.“ Stalo sa to v roku 1976 a obeťou prvého vzdušného terorizmu v Amerike sa stalo 73 kubánskych športovcov, vracajúcich sa zo zápasu vo Venezuele. Posada Carriles nikdy neodišiel do dôchodku: V roku 1997 sa obeťou výbuchu v havanskom hoteli stal taliansky turista Fabio Di Celmo. O tri roky neskôr bol Carriles zadržaný v Paname, keď sa na 10. iberoamerickom zjazde pokúsil zavraždiť Fidela Castra. 

 

Immanuel Wallerstein píše, že činnosť mnohých dnešných mimovládnych organizácií pôsobiacich v oblasti ľudských práv dnes nahrádza to, čo v minulosti automaticky dovoľoval severoamerický, respektíve euro-americký imperializmus a kolonializmus založený na premise, ktorú zreteľne formuloval prezident Theodor Roosevelt v roku 1905: „V našom záujme je nevyhnutné pokračovať vo vraždení domorodcov s anglickou dôslednosťou, až kým sa nenaučia akceptovať naše zbrane“. Zbrane sa v istých končinách do istej miery strategicky vyčerpali, čo si uvedomila aj vláda prezidenta Ronalda Reagana na začiatku 80-tych rokov 20. storočia, keď sa zhodla, že v prípade Kuby teroristické akcie nestačia. Rovnako ako invázia do Zátoky svíň,  diplomatická izolácia a ekonomické embargo, ani terorizmus nedokázal naplniť svoj účel. Otázka Kuby sa mala odvtedy stať súčasťou nového, celosvetového programu, ktorý financuje a podporuje mimovládne a dobrovoľnícke organizácie, dnes všeobecne známe ako „organizácie občianskej spoločnosti“ celkom v službách americkej globálnej neoliberálnej politiky. Kľúčové úlohy v tomto programe mali zohrávať CIA a Agentúra pre medzinárodný rozvoj (AID), rovnako ak aj organizácia, ktorá vznikla v roku 1983 a ktorá dostala názov National Endowment of Democracy (NED). Ďalšou je Cuban American National Foundation (CANF), ktorú v tom čase založil iný bývalý terorista (alebo ak chcete, anticastrovský aktivista) Jorge Mas Canosa na vyvíjanie lobistických operácií ovplyvňujúcich (jeho slovami) „verejnú mienku a rozhodnutia vlády USA“. CANF vznikla po vzore výboru American Israel Public Affairs Committee (AIPAC), ktorého poslaním bolo vytváranie tlaku na Washington ohľadom podpory Izraela. V rozhovore pre New York Times v roku 1999 sa Luis Posada Carriles pochválil štedrými federálnymi zdrojmi, ktoré prostredníctvom CANF a NED financujú výcvik kubánskych exulantov na teroristické akcie ako aj miamskú anticastrovskú Televíziu a Rádio Martí. Rozhovor spôsobil senzáciu a Posada Carriles svoju verziu následne poprel, keďže by tým z dlhoročného terorizmu usvedčoval priamo vlády USA.

Ak sa do rozpadu ZSSR potreba pokoriť Kubu interpretovala ako otázka národnej bezpečnosti USA, so zrútením sovietskeho bloku sa začínali používať argumenty ako demokracia či ľudské práva. Ako národná bezpečnosť, tak aj ľudské práva sú v rámci vzťahov medzi USA a krajinami Latinskej Ameriky trpkým výsmechom ich významu: nebol to nikto iný ako Henry Kissinger, ktorý do sveta zaslal úprimné posolstvo, že „žiaden priateľ USA by nemal byť trestaný za porušovanie ľudských práv“. Sám kráčal tejto filozofii príkladným vzorom v Ázii aj v Latinskej Amerike a v roku 1973 získal za „humanitárne“ masakre Nobelovu cenu za mier. V duchu tej istej filozofie sa lobing organizácií na „dotovanie demokracie“ zintenzívňoval. V období rokov 1983 – 1988 získala CANF na proticastrovskú činnosť 390-tisíc amerických dolárov. V roku 1990 udelil George Bush starší generálny pardon Carrilesovmu komplicovi Orlandovi Boschovi aj napriek protestom jeho vlastného ministerstva obrany, ktoré argumentovalo  tým, že ide predsa o jedného z najnebezpečnejších teroristov na svete. Takzvaný Zákon o kubánskej demokracii, známejší ako Torricelliho zákon z roku 1992, smeroval k poškodzovaniu kubánskeho obchodu a jeho predloženie bolo práve výsledkom tlaku CANF. Stal sa trpkým obnovením Plattovho dodatku (1902) k Monroeovej doktríne, ktorým si USA uzurpovali trvalé právo kedykoľvek a akýmkoľvek spôsobom zasahovať do kubánskej politiky a ktorého siedmy paragraf, umožňujúci Severoameričanom budovať na Kube stále vojenské základne, je dodnes zhmotnený základňou v zátoke Guantánamo. AID uvádza, že v rokoch 1996 – 2001 sa na kubánske projekty minulo 12 miliónov dolárov a v roku 2002 rozpočet stúpol o 5 miliónov. Rozpočet na rok 2003 predstavoval sumu 6 miliónov dolárov. Od začiatku vlády Georga Busha jr. sa rozpočet strojnásobil. Preto neprekvapuje, že vysoké posty v Bushovej vláde zaujali práve miamskí Kubánci. Bush sa netajil zvýšením subvencií pre „zahraničné mimovládne organizácie“ a zároveň konštatoval, že krajiny V4 „patria medzi najdôležitejších podporovateľov odvážnej kubánskej opozície“. Asi nemusím pripomínať, že tzv. „mimovládna nadácia Pontis“, známa svojím záujmom na dodržiavaní ľudských práv na Kube,  je štedro dotovaná z peňazí fondu „ľudsko-právneho“ terorizmu NED, ktorý je všetko iné, len nie mimovládny.

 

Vo vyššie vykreslenej atmosfére 90. rokov sa otázka slobody prejavu na Kube dostávala do možno najslepejšej uličky v histórii kubánskej revolúcie. Po desaťročiach odporu v nerovnom zápase o uchovanie národnej suverenity ostala Kuba celkom sama. Nikdy na tom nebola horšie a nikdy neexistovali väčšie predpoklady, aby sa dostala tam, odkiaľ sa tak entuziasticky pred desaťročiami usilovala dostať – do náruče severoamerickej mafie. Realita ani z veľkej diaľky nepripomínala étos pôvodných myšlienok revolúcie, z ktorých ostala  len únava, vyčerpanie, beznádej, strach z externého vojenského zásahu a v nadväznosti na to z dovnútra orientovaných represií. „Špeciálne obdobie“ vyformovalo skupinu domácich Kubáncov, ktorí sa usilovali o zmenu zvnútra a pokúšali sa zapájať do diskusie, čo by malo prísť ďalej. Vyformovalo sa niekoľko skupín, no zvyšujúci sa tlak aktivít miamských exulantov viedol Castra k potláčaniu všetkých ich pokusov. Títo disidenti boli v nezávideniahodnej situácii: boli síce kritickí voči vláde, no zároveň si uvedomovali nevyhnutnosť udržiavať svoje aktivity celkom oddelene od agresívnej činnosti exulantov či „záujmovej sekcie USA v Havane“. To sa nakoniec ukázalo ako nemožné, pretože tlak zvonku bol prisilný: teroristické skupiny neprestajne operovali v kubánskom vzdušnom priestore a k niektorým zoskupeniam plynuli peniaze z CANF a NED. Ľudia usilujúci sa o vnútornú zmenu tak začali byť často hádzaní do jedného vreca s tými, ktorým bola preukázaná spolupráca so severoamerickými záujmami. K týmto patrili aj 75 politickí väzni, ktorých kubánska vláda zatkla v roku 2003 po tom, ako im zadržala zásoby zbraní a vysoké sumy peňazí z amerických zdrojov. Medzinárodná tlač o nich písala ako o väzňoch svedomia, nezávislých novinároch a aktivistoch za ľudské práva, no v skutočnosti boli súdení za platené aktivity v prospech cudzej moci, ktoré mali za cieľ zvrhnutie kubánskej vlády. Na jej miesto však nemala prísť demokracia, ale severoamerické ekonomické a politické záujmy, čo môže byť synonymom jedine pre niekoho, kto si demokratické princípy vôbec neváži a kto nepochopil podstatu animozity Latinskej Ameriky voči Amerike, ktorá si pre seba uzurpovala ešte aj meno celého kontinentu. Možno si predsa poviete, že zatknutie bolo zločinom zo strany kubánskej vlády, podľa mňa však tá postupovala presne tak, ako postupovala nemecká vláda, keď odsúdila štyroch ľudí za plánované útoky na americké ciele a ako postupuje americká vláda kedykoľvek, keď niekoho obviní z vlastizrady či iného ohrozenia integrity svojho štátu. Aj v takom prípade majú k sebe pojmy disident a terorista neobyčajne blízko.        

 

V uvedenom kontexte je zaujímavý prípad smrti Orlanda Zapatu Tamaya. Hoci aj jeho postava a jeho smrť sa zväčša uvádza ako prípad väzňa svedomia, nefiguruje na ani jednom z medzinárodných zoznamov politických väzňov na Kube. O jeho smrti informovali tzv. ľudsko-právne nadácie, ktorých morálnu legitimitu som spochybňovala vyššie a to je samé osebe dôvodom na pokus o vyhľadanie si podrobnejších informácií. Zapata Tamayo zomrel v nemocnici Hermanos Amejeiras v dôsledku viac ako 80 dní hladovky. Argentínsky politológ a sociológ Atilio Boron uvádza, alainet.org/active/36429

že jeho meno ani nemohlo figurovať na zozname politických väzňov vypracovanom Komisiou pre ľudské práva OSN v tom istom roku 2003, keď sa do väzenia dostalo 75 spomínaných osôb, pretože bol celkom bežným delikventom. Jeho problémy s kubánskou justíciou sa začali v roku 1988 a súdený bol za vlámania, mierne zranenia, zranenia a poškodenie lebky svojej obete použitím noža, verejné výtržníctva, prechovávanie a výtržníctva s „chladnými“ zbraňami a podobne. V čase zatýkania politických väzňov v roku 2003 bol dokonca prepustený na slobodu, ale do basy sa onedlho vrátil, keďže sa opätovne dopustil tých istých deliktov. Odsúdený bol na tri roky, ale trest mu bol na základe zlého správania rozšírený.

 

Nemám vôbec v úmysle produkovať podobné vyhlásenia, ako jeden z členov predvoja humanity Roman Joch, ktorý vo svojom legendárnom článku celkom vážne opisoval väznicu na Guantáname ako zotavovňu. Vôbec si nemyslím, že pobyt v akomkoľvek kubánskom väzení je slasť a že na ostrove existuje spokojnosť s pretrvávajúcim spoločenským stavom, i keď možno mi dáte za pravdu, že medzi ľuďmi odsúdenými za vlastizradu a ľuďmi držanými  vo väzení bez súdu a bez dôkazov azda bude istý rozdiel. Nedokážem s určitosťou posúdiť prípad Zapatu Tamaya, pretože neverím našim médiám, vidím ich selektívnosť, neznalosť a nevôľu k poznaniu komplexnosti situácie, nemôžem dôverovať ľudsko-právnym nadáciám financovaným de facto teroristami, ktorí v duchu Kissingerovho kréda sprofanovali akýkoľvek význam toho, čo ľudské práva znamenajú. Nemôžem sa slepo spoliehať ani na nemnohé informácie z druhého brehu, pretože aj ich obranný postoj môže viesť k zamlčiavaniu nepríjemných detailov. Viem však, že Tamayova smrť rozhodne teší miamskú loby a teroristov chránených americkými vládami oveľa viac ako kubánsku vládu, a viem aj to, čo mal na mysli Raúl Castro, keď povedal, že za Tamayovu smrť sú zodpovedné USA. Možno ste si všimli, že práve to bolo obsahom článku. Spolu s Eduardom Galeanom som presvedčená, že Kuba prežila tak, ako mohla, a nie tak, ako chcela, a ak nám úprimne leží na srdci jej slobodný rozvoj, mali by sme predovšetkým trvať na tom, aby USA definitívne prekonali svoj koloniálny prístup a prestali sa akýmkoľvek spôsobom pokúšať riadiť krajinu, ku ktorej sa už pri súčasných zmenách na svojom zadnom dvore aj napriek vytrvalému a horúčkovitému úsiliu nikdy nebudú môcť správať s takým dešpektom, ako keď Eisenhower odpaľoval golfové loptičky a jeho ľudia vraždili kohokoľvek, kto sa pokúšal postaviť moci, ktorej priateľ by nemal byť trestaný za porušovanie ľudských práv.

 

 

 

 

 

Bookmark and Share

Súvisiace články:

Hodnotenie

8

Tento článok zatiaľ hodnotilo 85 čitateľov

Ako funguje hodnotenie článkov?

Diskusia

Naposledy pridaný: 21.07.2011 (dobry)

Diskusia k článku obsahuje 33 príspevkov


Video

Holokaust európskych homosexuálov vačší format, videoarchív


Fotoreport

Výstava v átriu

Čoskoro otvoríme našu fotogalériu.

Occupy Wall Street
Occupy Wall Street 5 Occupy Wall Street 4 Occupy Wall Street 3 Occupy Wall Street 2 Occupy Wall Street 1
Kreacionistické múzeum Petersburg (5) Kreacionistické múzeum Petersburg (4) Kreacionistické múzeum Petersburg (3) Kreacionistické múzeum Petersburg (2) Kreacionistické múzeum Petersburg (1)

Copyright © 2007 - 2014 jeToTak.sk. Všetky práva vyhradené. ISSN 1337-8872

Využívame spravodajstvo z databázy ČTK, ktorej obsah je chránený autorským zákonom. Prepis, šírenie, či ďalšie sprístupňovanie tohoto obsahu či jeho častí verejnosti,
a to akýmkoľvek spôsobom je bez predchádzajúceho súhlasu ČTK výslovne zakázané. Copyright (2003) The Associated Press (AP) - všetky práva vyhradené.
Materiály agentury AP nesmú byť ďalej publikované, vysielané, prepisované alebo redistribuované.

Design by MONOGRAM and Maroš Schmidt, Technology by MONOGRAM – TYPO3 Specialist