Ján Kubiš vo svojej nedávnej analýze zásahu v Líbyí (Pravda, 22.3.2011) argumentuje, že Bezpečnostná Rada OSN sa odvoláva na doteraz medzinárodne neuznaný koncept „povinnosti chrániť“ (v medzinárodnom spoločenstve známy pod názvom „responsibility to protect“). Táto základná premisa autora je však z pohľadu medzinárodného práva nesprávna.

Povinnosť chrániť sa objavila v dokumente pripravenom v roku 2001 Medzinárodnou komisiou pre intervenciu a suverenitu, avšak tento princíp je len vyvrcholením niekoľko-desaťročného vývoja v oblasti ochrany ľudských práv. Tak ako štáty postupne pristupovali k medzinárodným ľudskoprávnym dohodám, rúcala sa myšlienka, že vlády majú neobmedzenú voľnosť zachádzať so svojimi občanmi ako si zmyslia, odvolávajúc sa na suverenitu. Ak uznáme, že princíp nezasahovania do vnútorných záležitostí štátov chráni napr. Omara al-Bashira a jeho milície pri vyvražďovaní civilného obyvateľstva, tak pojem suverenita stráca v očiach súčasnej spoločnosti akúkoľvek legimitu.

Čo sa týka medzinárodnej reakcie na koncept povinnosti chrániť, tak tento bol prijatý pozitívne nielen generálnym tajomníkom OSN, Kofim Annanom, v jeho správe z roku 2004, ale aj explicitne uznaný štátmi vo finálnom akte Svetového summitu v roku 2005. Píše sa v ňom, že štáty majú povinnosť chrániť svoje obyvateľstvo pred genocídou, vojnovými zločinmi, etnickým vyhladzovaním a zločinmi proti ľudskosti, a sú pripravené konať v nevyhnutných prípadoch aj prostredníctvom vojenskej sily v právnom rámci OSN. Kolektívna akcia zakladajúca sa na humanitárnych dôvodoch nakoniec nie je bezprecedentná, BR OSN autorizovala limitované použitie sily napríklad v prípade Somálska (1992), bývalej Juhoslávie (1992), či Haiti (2004).

Kritika, ktorú spomína Ján Kubiš, sa v prípade Hnutia nezúčastnených krajín (Non-Aligned Movement) týka unilaterálnej vojenskej intervencie, akou bol napríklad zásah NATO v Kosove, nie kolektívnej akcie autorizovanej BR OSN. Unilaterálne použitie sily, narozdiel od toho kolektívneho pod záštitou OSN, totiž nemá základ v medzinárodnom práve.

I keď uznáme, že suverenita nie je absolútna, zostáva nám odpovedať na otázku, ako je možné súčasný zásah v Líbyí ospravedlniť vo svetle rovnako dôležitého princípu zákazu použitia sily, pevne zakotveného v Charte OSN. Medzinárodné právo oprávňuje k použitiu vojenskej sily v dvoch prípadoch – v prípade legitímnej sebaobrany, alebo v prípade, keď je vojenský zásah autorizovaný Bezpečnostnou Radou OSN. V prípade Líbye dáva rezolúcia 1973 nielen jasný mandát k vynucovaniu bezletovej zóny, ale takisto mandát k použitiu „všetkých potrebných prostriedkov“ na ochranu civilného obyvateľstva, čo je jazyk, ktorý BR štandardne používa k autorizácií vojenskej sily, takisto ako v prípade prvej vojny v Zálive v roku 1990. Takto formulovaný mandát nevylučuje použitie leteckej ani pozemnej vojenskej sily za podmienky, že nedosiahne úroveň okupácie. Súčasný vojenský zásah Spojených štátov, Veľkej Británie a Francúzska, má teda jasný právny základ v rezolúcií 1973.

Môžeme samozrejme diskutovať o selektivite a o tom, či za rozhodnutím BR nestoja iné ako humanitárne motívy, avšak zatiaľ nič nenasvedčuje tomu, že by sa operácie vojenskej koalície vymykali z limitov mandátu OSN (inou otázkou je prípadné ozbrojovanie rebelov, k čomu však zatiaľ štáty nepristúpili). Pojem vojenský intervencionizmus so sebou prirodzene nesie negatívne konotácie, avšak je potrebné rozlišovať medzi tým, keď sa západné veľmoci unilaterálne stavajú do role svetového policajta a šíriteľa demokracie, a kolektívnou akciou s podporou Bezpečnostnej Rady. Za týchto podmienok je neúnosné, aby sme sa ticho prizerali tomu, ako Kaddafi pod rúškom suverenity útočí na civilné obyvateľstvo.

Autorka študuje medzinárodné právo na London School of Economics.

Súvisiace články:

• S Kaddáfim proti kapitalizmu
• Dnes Tripolis, zajtra Rím