Už vyše 400 členov parlamentov, 70 mimovládnych organizácií a 750 osobností zo 103 krajín podpísalo výzvu na založenie Parlamentného zhromaždenia OSN (UNPA), ktorá je najambicióznejším projektom na demokratizáciu globálnych inštitúcií.

Dokument bol zverejnený len minulý mesiac, ale už dnes sa stáva kľúčovou agendou verejnej diskusie o budúcnosti Spojených národov. Môžete ho podporiť na stránke www.uno-komitee.de, kde je k dispozícii aj kostrbatý slovenský preklad.

Medzi iniciátormi výzvy nájdeme politikov (bývalý generálny tajomník OSN Butrus Butrus-Ghálí, bývalý generálny riaditeľ UNESCO Federico Mayor, primátor Londýna Ken Livingstone či predseda Zahraničného výboru Európskeho parlamentu Elmar Brok), umelcov (nositeľ Nobelovej ceny za literatúru Günter Grass, spisovateľ Arthur C. Clarke či oscarová herečka Emma Thompson) i intelektuálov (nositeľ Nobelovej ceny za mier Sukumar Chowdhury, občianska aktivistka Susan George či politológ Michael Hardt).

Kozmopolitné vízie nie sú ničím novým a sporadicky sa objavovali už od čias antiky, podľahol im Diogenes, Dante, Komenský, Kant i Einstein. Táto výzva sa však od utopických scenárov zásadne odlišuje, nepracuje s idealistickými konceptmi, ale vsádza na minimálne racionálne kroky dosiahnuteľné pri elementárnej politickej vôli hneď teraz. Dokument navrhuje založenie Parlamentného zhromaždenia OSN vybudovaného na rovnakom princípe ako Parlamentné zhromaždenie pri Rade Európy, OBSE, NATO, Frankofónie či Čiernomorskej hospodárskej spolupráce. Na vytvorenie takéhoto orgánu, ktorý sa môže stať dôležitou spojnicou medzi vládami, parlamentmi a mimovládnymi organizáciami, nie je potrebná ani zmena Charty OSN. Význam takejto inštitúcie pre posilnenie transparentnosti systému Spojených národov je obrovský.

Doterajšia OSN je medzivládnou organizáciou, neexistuje v nej žiadna parlamentná kontrola. Parlamentné zhromaždenie OSN by sa mohlo stať politickým katalyzátorom ďalšieho rozvoja globálneho systému. Svetový parlament dnes zostáva v rovine utópie, a to najmä preto, lebo by znamenal zavedenie systému „dvojrýchlostných Spojených národov“ (vzhľadom na absenciu demokratických mechanizmov v mnohých krajinách), ale po technickej stránke nepredstavuje väčší problém (ak dokáže zorganizovať slobodné voľby chudobná miliardová India, prečo by to nedokázal vyspelý informatizovaný svet?).

Je pochopiteľné, že iniciátori výzvy majú eminentný záujem najmä o členov národných parlamentov, no kampaň na podporu týchto cieľov zahŕňa najširšie vrstvy obyvateľstva. Nikto pritom nepochybuje, že založenie tohto konzultatívneho orgánu je len prvým nevyhnutným krokom k naplneniu humanistického sna všetkých generácií – k vytvoreniu priamo voleného svetového parlamentu, ktorý by sa stal významným nástrojom demokratizácie nadnárodného priestoru.