Mengistu Haile Mariam bol kedysi brutálnym etiópskym diktátorom. Iba pred niekoľkými dňami ho súd v Addis Abebe uznal vinným z genocídy a odsúdil na trest smrti. Rozsudok však zrejme nebudú môcť vykonať, pretože bývalý diktátor žije v politickom exile už od roku 1991 v Zimbabwe pod ochranou tamojšieho diktátora Roberta Mugabeho.

Ako sa to však všetko s Mengistom začalo?

V roku 1974 svitli aj pre Etiópiu lepšie časy. Skupina mladých dôstojníkov, zväčša absolventov vojenských akadémií v USA a vo Veľkej Británii, nadobudla pocit, že aj v Etiópii nadišiel čas skoncovať s prehnitým vládcom, cisárom Haile Sellasiem. Začala sa revolúcia, do ktorej vkladali obyvatelia jednej z najstarších monarchií sveta veľké nádeje. Zvrhnúť však cisára Haile Sellasieho, kráľa kráľov, muža, ktorý  vládnutie odvodzoval od dávneho kráľa Šalamúna a kráľovnej zo Sáby, nebolo jednoduché. Cisár vládol neobmedzene so štatútom božského výberu a vystúpiť proti „nadpozemskej sile“ sa zdalo byť nemožné. A aj keď bol totálne odrezaný od reality a bežného života  poddaných, predsa len vystúpiť proti jeho autorite si nik netrúfol.

Začať revolúciu, ktorá bola v tých rokoch v Afrike na programe dňa, nebol až taký problém, ale pripraviť o moc vládcu so symbolom leva sa dovtedy nik neodvážil. A tak keď revolúcia v krajine napokon zvíťazila a vytvorila sa vláda slobodných dôstojníkov, cisár zostával oficiálne pri moci. Nadišiel však  rozhodujúci deň a skupina dôstojníkov vedená poručíkom Tefferi Bentim sa rozhodla cisára od moci odstaviť.

Audiencia u cisára...

Neskôr Tefferi Benti celú  „dobrodužnú“ výpravu do cisárskeho paláca opísal týmito slovami:

„Prišli sme k palácu na kraji hlavného mesta v niekoľkých vojenských džípoch. Službe pri bráne paláca sme oznámili, že ideme cisárovi oznámiť historickú správu. Nemali sme z neho strach, ale nik z nás nemal odvahu povedať rozhodujúcu vetu, aby odstúpil z postu vládcu krajiny. Stráž nás napokon dnu vpustila, jeho vojaci predsa museli vedieť, že v krajine zvíťazila revolúcia a že cisár už nemá mať v nových poriadkoch žiaden vplyv. Čakali sme  nervózne na audienciu a po niekoľkých hodinách sme sa dočkali. Voviedli nás k cisárovi. Sedel v zlatom kresle a po oboch stranách ležali pred ním levy. Ani sme nedýchali. Ako tomuto mužovi oznámime, že jeho vláda je na konci, že onedlho už nebude môcť zostať v paláci, že ho necháme odviesť do väzenia, kde dožije...

Keď nás uvidel, usmial sa. Starecká hlava stála na krku vzpriamene a z oči sa nedalo zistiť, či vôbec tuší, prečo sme prišli. Vedeli sme, že nemal o revolúcii podrobné informácie, nik z jeho okolia sa neodvážil mu čo len niečo naznačiť.

Vedeli sme však, že my to dokázať musíme. Boli sme vodcami revolúcie a túto poslednú úlohu sme vykonať museli. Odhodlal som sa.

„Vaša výsosť, prišli sme vám oznámiť, že v krajine zvíťazila revolúcia, a že skupina slobodných dôstojníkov so mnou na čele prebrala v krajine vládu.“

Cisár ma hneď prerušil a povedal neuveriteľnú vetu, ktorú nik z nás nemohol očakávať ani v najdivokejšom sne:

„Môj milý plukovník. Ja vás podporujem a staviam sa na čele tej revolúcie!“

Všetci sme zmĺkli. Chvíľu som nedokázal vysloviť ďalšie slovo. Bol to šok. Prišli sme, aby sme mu oznámili, že je koniec, že monarchia prestal jestvovať, že sme ju zvrhli a s ňou aj jeho a naraz cisár chce byť na čele revolúcie a nového štátu.

Po krátkom zaváhaní som rezolútne oznámil.

„Vaša výsosť. To nepripadá do úvahy. Revolúcia zvrhla monarchiu na čele s cisárom Haile Sellasiem. Už nie ste vládcom Etiópie! Teraz vás požiadam aby ste sa pripravili na odchod do väzenia!“

Neveril vlastným ušiam. Vedel som, že nastala historická chvíľa. Dal som pokyn vojakom, ktorí boli so mnou, aby cisára obkolesili, aby pochopil, že je koniec. Jeho stráže zostali bez pohybu. Všetkých sme postupne zatýkali a vyvádzali z  paláca do vojenských vozidiel. Cisára sme o niekoľko hodín odviezli do pripraveného väzenia na neznáme miesto. Odvtedy už nepovedal ani slova. To som ešte nevedel ,že ho už nikdy živého neuvidím.“

Poručík so samopalom

Lenže Tefferi Benti nevedel ani inú vec. Nemohol tušiť, že medzi jeho spolubojovníkmi je jeden, ktorý mal už pripravený odlišný plán na pokračovanie revolúcie, odlišný plán na riadenie krajiny, odlišnú ideológiu. Ten muž sa volal poručík Mengistu Haile Mariam. O tri roky neskôr došlo už medzi jasne sa vyhraňujúcimi politickými skupinami k ostrej zrážke. Počas diskusie vo vládnej budove vytiahol práve Mengistu Haile Mariam samopal a osobne vodcu revolúcie Tefferi Bentiho spolu  s jeho ďalšími ľuďmi zastrelil.

Prebral moc a nastolil tvrdý marxistický režim na spôsob  talinisticko-severokórejského modelu. O niekoľko dní neskôr nechal uväzneného cisára dobiť na smrť palicami a spolu s ním zabiť aj tisíc členov cisárskeho dvora...

Potom nasledovalo sedemnásť dlhých rokov krutej vlády. Počas nej prišlo o život okolo jedného milióna obyvateľov a po šialených ekonomických reformách až nápadne podobných vtedajšiemu kambodžskému modelu sa milióny ľudí ocitli v tragédii hladomoru.

Mengistu vybudoval mocnú armádu a tak jeho režim padol až v roku 1991, keď sa už nemohol spoľahnúť na pomoc Moskvy. Zvrhli ho napokon oddiely terajšieho premiéra Melesa Zenawiho, no na poslednú chvíľu sa mu podarilo utiecť k dávnemu priateľovi, zimbabwianskemu diktátorovi Robertovi Mugabemu. Tam ho aj zastihla aj správa o odsúdení na trest smrti za genocídu. K vykonaniu rozsudku však sotva dôjde, aspoň pokiaľ bude v Zimbabwe pri moci Mugabe. A tak Paul Mangwana, zimbabwiansky minister informácií, na správu z Addis Abeby o  rozsudku reagoval slovami:

„Mengistu Haile Mariam sa u nás uchádzal o politický azyl a my sme mu ho poskytli. Rozhodnutím etiópskeho súdu sa naše stanovisko nezmení.“

A tak bývalý diktátor dožíva v prepychu u spriazneného diktátora Mugabeho...

Michal Havran