MICHAL HAVRAN: John McCain: budú nové vojny...

 Ak sa novým americkým prezidentom stane republikán John McCain, podstatnú zmenu v americkej zahraničnej politike očakávať nemožno.
Hrdina z Vietnamu je len „liberálnejšou“ kópiou končiaceho George  Busha a je zrejmé, že najmä vojna v Iraku bude ovplyvňovať na ďalšie dlhé obdobie tvorbu  amerického zahraničnopolitického kurzu .
John McCain nie je zaprisahaným mierotvornom a tobôž nie politikom ochotným uprednostniť diplomaciu pred vojenským tlakom, či dokonca novou vojnou s novým nepriateľom /Irán, Sýria /.
V prvom rade je vojakom, bývalým stíhacím pilotom, ktorého vojenskú kariéru predčasne ukončila sevorovietnamská protilietadlová paľba aby následne pobudol vo väznici Vietconcu päť, bezpochyby  krušných rokov.
Účasť na vojenskej operácii proti vietnamsko-čínskemu komunizmu a následný pobyt vo vietnamskej väznici formulovali jeho vzťah k svetu.
Ako arizonský senátor vo federálnom Kongrese si politickú autoritu vydobyl práve v oblasti zahraničnej politiky a dosiaľ sa nedá presne zistiť, či tento muž, ktorý má po povestnom primárkovom superutorku najväčšiu šancu získať rebublikánsku nomináciu na zápas s demokratickým kandidátom o Biely dom, vlastne uznáva, že sa skončila  aspoň studená vojna...
Väčšina účastníkov krvavého vietnamského dobrodružstva je totiž dosiaľ ťažko frustrovaná a keďže John McCain navyše na vlastnej koži pocítil čo znamenala americká prehra vo Vietname cíti šancu na odvetu.
Nie už síce proti Vietnamu či Číne, či ako Ronald Reagan proti Sovietskemu zväzu ,ale na odlišnom bojisku : v moslimskom svete najmä Blízkeho a Stredného východu.
Počas primáriek dostal otázku týkajúcu sa zotrvania amerických vojsk v Iraku.
Odpovedal.
„Zostaneme v Iraku desať, dvadsať, možno aj sto rokov...“!
Nech nás nemýli jeho úškrn sprevádzajúci tie slová.
McCain to myslí  vážne: od začiatku nelegálnej agresie proti Iraku patril k politikom americkej scény prirovnávajúcich Saddámov Irak k Adolfovmu Nemecku a k Hirohitovmu Japonsku... A dodnes sú americkí vojaci fyzicky prítomní tak na nemeckej ako aj japonskej pôde, a to od vojny uplynulo iba rokov šesťdesiat...
Na inom predvolebnom zhromaždení zasa na otázku ako to bude s americkou bezpečnosťou, ak sa stane prezidentom tiež nazaváhal a odpovedal, že nielen tieto vojny, ktoré Amerika vedie v Iraku, či v Afganistane budú vplývať na tvorbu  politiky, ale aj vojny budúce.
„Budú aj ďalšie vojny,“ pri týchto slovách sa mu hlas mierne zachvel , ale iba „otcovsky“ prísne, no zároveň upokjujúco, akoby chcel dodať: so mnou sa budete cítiť bezpečne aj keď budem musieť oberať o bezpečnosť tých druhých...Nuž , cest la vie...
John McCain na rozdiel do Georga  Busha neverí ani ruskému prezidentovi Vladimírovi Putinovi. Busha sa osmelil nepriamo kritizovať  parafrázovaním jeho dávnejšieho výroku   o Putinovi :“Pozrel som sa mu do očí a videl som úprimnú dušu.“
A John McCain hovorí:“Keby som sa ja pozrel do Putinových očí videl by som tam iba tri písmená: KGB!“

  Ani Hillary Clintonová nie je typ na vyvolanie okamžitých mierových nálad vo svete, aj keď správne tvrdí, že na zlepšenie imidžu Ameriky a jej postavenia vo svete je v prvom rade potrebné skončiť vojnu v Iraku a dostať amerických vojakov domov. Na otázku čo by ako prezidentka v prvých dňoch po nástupe do funkcie vo White House urobila na obrúsenie ostrých hrán americkej zahraničnej politiky, síce odpovedá, že v prvom rade by jej išlo o zlepšenie transatlantických vzťahov s Európou, ale odmieta napríklad akékoľvek diplomatické zbližovanie s Iránom, či Sýriou, aj keď otvorene nenaznačuje možnosť vojenskej konfrontácie.

 Zatiaľ  jediným kandidátom  otvorene sa stavajúcim za urýchlené skončenie vojny v Iraku a presným dátumom určenia návratu amerických vojakov je senátor Barack Obama.  Na odhodlaní dostať vojakov čo najskôr preč z bojiska trvá nielen od začiatku primáriek, ale spomedzi absolútnej väčšiny všetkých prezidentských kandidátov, tých čo v zápase pokračujú, a aj tých čo už odstúpili, bol jediným výrazným politikom hlasujúcim v Kongrese  proti vpádu do Iraku.  
Čo by za podobný postoj dala teraz v kampani Hillary Clintonová si  vieme  dobre predstaviť. Newyorská senátorka sa chytila do Bushových lží o Sadammových zbraniach hromadného ničenia jednoducho preto, že uverila falošnej propagande a vlastná intuícia ju poriadne podviedla.

 Prebiehajúce prezidentské primárky, v ktorých sa téma Iraku dostala po akejsi nepísanej tajnej dohode všetkých kandidátov až na tretie či štvrté miesto v poradí,  sú iba  nevydareným pokusom vytvoriť zdanie zrodu novej zahraničnej politiky Ameriky s príchodom nového vodcu do Bieleho domu.
Len na prirovnanie: po prehratej vojne vo Vietname nabrala americká zahraničná politika ešte ostrejší kurz vo svetovom meradle ako formu odplaty za tamojší nezdar. Prišla tvrdá Reaganova téma o „diabolskej ríši“ a jej odstránení spojená s mohutnou vlnou zbrojenia.
Po zničení Iraku ako jednotného štátu šíitov, sunitov a Kurdov, po tisíckach mŕtvych civilistov,  ale aj skoro štyroch tisícok amerických vojakov a po totálnom zlyhaní Bushovho projektu  šírenia americkej demokracie v arabskom svete  môže nasledovať podobná scéna odplaty: už nie proti Moskve, ale proti novým nepriateľom na Blízkom a Strednom východe... Je to len otázku času a nabratia nového dychu pre vyčerpanú a unavenú US Army.
Aspoň také predstavy podľa všetkého v sebe živí náš hrdina z Vietnamu, John McCain...