MICHAL HAVRAN ml: Ficove ideologické kŕCHE

Existuje fotografia, na ktorej vidieť premiéra Fica pózovať pri plagáte Ernesta Rafaela Guevaru de la Serna, známeho pod menom Che Guevara.
9. októbra uplynulo 40 rokov od chvíle, keď Mario Teran, seržant bolívijskej armády, popravil  v škole v La Higuera nad  ránom muža, ktorý sa stal symbolom odporu tretieho sveta voči deleniu globálneho vplyvu medzi Washingtonom a Moskvou.

Syn z aristokratickej argentínskej rodiny baskicko-španielsko-írskeho pôvodu, ležal niekoľko dní- kvôli novinárom z celého sveta-  v priestoroch školy vo Vallegrande, kde ho bolívijská armáda za výdatnej pomoci amerických žoldnierov a inštruktorov chytila.
Jeho smrť priniesla úľavu bolívijskej pravicovej vojenskej diktatúre generála René Barrientosa, americkému State departementu a Moskve.

Che Guevara, ktorého nazval Jean- Paul Sartre „najúplnejším mužom nášho storočia,“ prekážal svojou revolučnou tvrdohlavosťou a charizmou všetkým. Stranícky šéf Kremla Kosygin prišiel osobne Castrovi na Kubu oznámiť, že Moskva nepodporí export kubánskej revolúcie do ostatných juhoamerických krajín. Che Guevara sa Rusom zhnusil, keď ako kubánsky minister odmietol jesť v Kremli na porcelánových podnosoch. „ Takto sa stravujú proletári?“ Opýtal sa Castrov spolubojovník, ktorý neskôr obvinil sovietsky blok z toho, že voči tretiemu svetu uplatňuje rovnaké ekonomické vydieranie, aké poznala Kuba zo strany Spojených štátov.

Batistická pravica ho neznášala za úlohu, ktorú zohral ako najvyšší prokurátor väzenia la Cabaňa, kde dal počas piatich mesiacov popraviť 156-550 väzňov. Väčšina z nich boli dôstojníci batistovej armády, ktorá je podľa historikov zodpovedná za smrť viac, ako 20 000 ľudí.

Napriek tomu, že Che Guevara nebol romantickým dandym s cigarou a kalašnikovom, ako ho vykresľujú tričká a zástavy mladých revolucionárov, nebol ani monštrom a teroristom, o ktorom blúznia pravicoví ideológovia a nechcú vidieť, v akom stave bola v čase Castrovej revolúcie a Guevarovej gerily Latinská Amerika.

San Ernesto de la Higuera a El Cristo de Vallegrande, ku ktorému sa dodnes modlia obyvatelia údolia ústami katolíckeho kňaza Padre Carlosa, nepriniesol Latinskej Amerike  ani väčšiu úrodu, o ktorú prosia veriaci, ani nového človeka, o ktorom písal Che  vo svojich knihách.
Rozdelenému svetu a politikom  ale ukázal, že politické presvedčenie a vernosť zásadám, stoja nad obskúrnymi alianciami, dohodami a kompromismi. Che Guevara je jedným z mála politikov, ktorý opustil ministerské miesto a mondénny život apoštola revolúcie a vrátil sa so 47 spolubojovníkmi do džungle. Skočil popravený a bez rúk, ktoré mu odťala bolívijská armáda.

Všetci tí, ktorí si dnes v kanceláriách vyvesujú plagáty Che Guevaru by mali vedieť, že Che by nikdy nestúpil do vlády s kubánskymi fašistami. Tí, ktorí majú plné ústa  boja proti globalizácii a zároveň nechávajú prejsť revizionistickú históriu,  nech nevravia, že robia progresívnu politiku. Lebo, vážený pán premiér, Che Guevara nikdy nejazdil v terénnom Volve a nepovažoval za partnera politika, ktorý sa vyjadruje jazykom paholkov, aby oživoval primitívne ľudáctvo.

Michal Havran ml, šéfredaktor

Súvisiace články:

• „La Araucana“: Od Caupolicána po Pinocheta (2)