Všetkým, ktorí sa kauzou piatich bulharských zdravotných sestier a palestínskeho lekára zaoberali, bolo už nejakú dobu jasné, ako sa to celé skončí. Vzhľadom na záujem politickej špičky, médií a rozruch medzi obyvateľstvom sa musí nájsť kompromis ako zdravotníkov de facto prepustiť a zároveň zabezpečiť, aby Kaddáfí zostal celý. Politická hra s jasnými a dopredu danými pravidlami, ktorá sa v praxi mala zrealizovať tajnou dohodou o zaplatení výkupného nasledovanou zmenou rozsudku/trestu a prevezením do domovskej krajiny, kde budú (formálne stále) odsúdení prepustení. Toto bude samozrejme viesť k ostentatívnym protestom zo strany pohoršenej Líbye, najmä pre domáce publikum. Predstavenie v tejto réžii, ako už dnes vieme, sa aj udialo, s jedným menším a ďalším veľkým prekvapením.

Malým prekvapením bol rýchly spád udalostí, ktorý tento prípad nabral za posledný mesiac, najmä vzhľadom na predošlé osemročné väznenie. Priamou príčinou bolo zjavne nasadenie eurokomisárky Ferrerovej-Waldnerovej a manželky nového francúzskeho prezidenta. Oveľa väčším a z politického hľadiska i neúmerne dôležitejším prekvapením však bola razancia a priam infantilná zúrivosť a urazenosť líbyjskej strany v reakcii na milosť udelenú bulharským prezidentom a na zverejnenie detailov tajnej zmluvy. Platilo Bulharsko, Česko, Slovensko a Katar, dokopy vyše štyristo miliónov dolárov. Toto sa medzi dobrými deťmi na politickom pieskovisku nerobí, takéto pravidlá neboli dohodnuté. Je preto odôvodnené sa domnievať, že starnúci Muammar Kaddáfí „neprišiel k rozumu“ natoľko, nakoľko si západní politici namýšľali, priali a najmä potrebovali. Toto nebolo len gesto pre vlastné obyvateľstvo. Toto bolo ďalšie z jeho povestných extempore, dôkaz jeho pretrvávajúcej nevypočítateľnosti.

Dôvody rozhnevať sa nad milosťou - i keď diametrálne iné - musí mať ale každý človek uznávajúci princípy spravodlivosti. Udelením milosti sa totiž nič nezmenilo na fakte, že zdravotníci pracujúci v nemocnici v Benghází boli odsúdení v nespravodlivom procese, ktorého súčasťou bolo ich mučenie za účelom získania priznaní. Nikto nikdy nezistí celú pravdu o týchto činoch a nepotrestá tých, čo ich spáchali. Tieto osoby zostanú (aspoň v Líbyi) už navždy vinné zo strašných zločinov, ktoré nikdy nespáchali a ktoré na základe medicínskych dôkazov spáchať ani nemohli. Obeťami ostávajú navyše i blízki nakazených detí, stále žijúci v mylnom presvedčení o pôvode svojho nešťastia. A tragédia sa nekončí, ani viac než štyristo miliónov dolárov vyplatených ako odškodné cez nadáciu Saífa al-Islama, druhého syna Muammara Kaddáfího, nezabezpečí podľa názorov európskych lekárov v tom strašnom marazme dostatočnú starostlivosť a liečbu (nakoľko je ešte možná) pre obete, ktoré do tejto kategórie zapadali od začiatku a budú až do fatálneho konca. Čo je ale najdôležitejšie, skutoční vinníci tejto tragédie zostanú nepomenovaní a celý problém s rozmáhajúcou sa epidémiou vírusu HIV v Líbyi, kde je tento prípad len povestnou špičkou ľadovca, zostane utajovaný a obete nedostanú adekvátnu lekársku starostlivosť.

Kto sú teda skutoční vinníci, obete, osloboditelia a príživníci? Príčinou nákazy 438 detí, z ktorých už päťdesiat chorobe podľahlo, bol podľa viacerých navzájom nezávislých odborných analýz celkovo zlý stav v nemocnici, konkrétne absolútne nevyhovujúce hygienické podmienky. Toto však nebolo žiadne lokálne a akútne zlyhanie, v takomto stave je celé líbyjské zdravotníctvo po takmer štyridsiatich rokoch vlády „vodcu džamahírije“. Práve preto bolo nutné hľadať obetného baránka a vhodnejšieho než neobľúbených Bulharov a Palestínčana v Líbyi ťažko nájdete. Na veľkú dieru hrubá záplata, povedal si asi plukovník Kaddáfí a poslal ich na istú smrť. Tak by nepochybne aj skončili, ak by nebolo ľudskoprávnych aktivistov a niekoľko málo mimovládnych organizácií, ktorí od začiatku písali listy, podpisovali petície, hovorili o nespravodlivom súdnom procese a protestovali proti trestu smrti. Vďaka nim sa táto kauza vlastne úplne bezvýznamných a donedávna neznámych šiestich ľudí dostala do agendy politikov a záujmu masmédií. Žiaden návštevník „plukovníckeho stanu“ ju nemohol opomenúť. Nebuďme však naivní, pravdepodobným dôvodom bol fakt, že stála medzi nimi a líbyjskými zásobami ropy a plynu.

Môže byť azda presvedčivejší dôkaz o skutočných pohnútkach špičiek EÚ a USA v tomto prípade ako „akčná“ návšteva Nicolasa Sarkozyho v Tripolise doslova niekoľko hodín po tom, čo jeho manželka Cécilia odviezla (vtedy ešte na doživotie odsúdených) sestry a lekára? Francúzske koncerny (i tie štátne) majú teraz na otvárajúcom sa severoafrickom „trhu“ vynikajúcu štartovaciu pozíciu. Americká ministerka zahraničných vecí však tiež nelenila a v snahe zmenšiť náskok konkurencie ešte v čase pobytu francúzskeho prezidenta vyhlásila, že i ona sa už teší na svoju skorú návštevu a rokovania. V tomto svetle sa aj zvýšené úsilie a rýchly prevoz zdravotníkov vo vládnom špeciále zdá byť viac snahou zamiesť tento prípad komplikujúci veľký biznis pod koberec ako humanitárnou misiou.

Nechcem sa však rúhať. Z oslobodenia evidentne nevinných sa úprimne teším a viem, že i šesť zachránených životov je vo svete, kde i zdanlivo slobodné a demokratické krajiny praktizujú popravy, obrovským víťazstvom. Pýtať sa však treba, či vôbec a ako to ovplyvnilo celý ten zverský systém, v ktorom sa to odohralo? Priblížili sme sa takýmto riešením k spravodlivosti, alebo sme naopak otvorili Pandorinu skrinku potenciálnych budúcich vydieraní zo strany penzionovaných teroristov?

A čo by vlastne mohlo byť tou spravodlivosťou v tejto kauze? Minimálne odmietnutie procesu na bulharskej strane, nejaká forma vyhlásenia procesu za neplatný a anulovanie rozsudku (vhodná právna formulácia by sa isto našla). Nuž, ale to by nebolo podľa pravidiel hry na onom pieskovisku. Najlepším riešením i pre budúcnosť by bolo nepochybne umiestnenie Muammara Kaddáfího, človeka, ktorý nechal zabiť nemenej politických oponentov, ako bolo infikovaných detí, a jeho nohsledov do ciel, ktoré Bulharky a Palestínčan práve uvoľnili.