Barack Obama: „My, ľud, aby sme vytvorili dokonalejšie spoločenstvo.“

Redakcia jetotak prináša kľúčové pasáže z prejavu Baracka Obamu, ktorý predniesol v marci na tému rasovej metaštruktúry Spojených štátov. Prekladm neprešiel redakčnou úpravou. Celý text môžu čitatelia nájsť na stránkach http://www.cnn.com/2008/POLITICS/03/18/obama.transcript/

„My, ľud, aby sme vytvorili dokonalejšie spoločenstvo.“
Pred dvesto dvadsať jeden rokmi sa v budove, ktorá dosiaľ stojí na druhej strane tejto ulice, stretla skupina ľudí a týmito jednoduchými slovami spustila  navýsosť nepravdepodobný pokus o demokraciu v Amerike. Na jar roku 1787, sedliaci a vzdelanci, štátnici a vlastenci, ktorí preplávali oceán aby unikli pred tyraniou a prenasledovaním, práve na zhromaždení vo Filadelfii vyhlásili svoju nezávislosť.
Dokument, ktorý vypracovali síce podpísali, ale v konečnom dôsledku zostal nenaplnený. Vznikol zakalený otrokárstvom, prvopočiatočným  hriechom národa, otázkou, ktorá rozdelila kolónie a blokovala zhromaždenie pokým sa otcovia zakladatelia radšej nerozhodli naďalej tolerovať obchodovanie s otrokmi, po dobu aspoň ďalších dvadsať rokov, a tým ponechali jej vyriešenie budúcim generáciám.
Samozrejme, odpoveď na otázku otrokárstva sa odjakživa nachádzala v našej Ústave – Ústave, ktorej srdcom je ideál občianskej rovnosti pred zákonom, Ústave, ktorá svojmu ľudu prisľúbila slobodu, a spravodlivosť, a spoločenstvo, ktoré možno a treba neustále zdokonaľovať.
Lenže samotné slová vpísané na listinu nedokázali zbaviť otrokov pút, alebo zabezpečiť mužom a ženám, bez ohľadu na farbu ich pleti či vierovyznanie, plné práva a povinnosti ako občanom Spojených Štátov. Museli prísť nespočetné generácie Američanov ochotných vziať na seba svoju časť zodpovednosti, aby v protestoch a bojoch, v uliciach a súdnych sieňach, v občianskej vojne a skrze občiansku neposlušnosť a vždy dávajúc mnohé v šanc, skúšali zmenšiť priepasť medzi prísľubmi vychádzajúcimi z našich ideálov, a skutočnosťou doby, v ktorej žili. (...)
Som presvedčený, že práve teraz si národ nemôže dovoliť zaznávať rasovú otázku. (...)
Komentáre a problémy ktoré počas posledných týždňov vyplávali na povrch sú odrazom zložitosti rasovej otázky v našej krajine - otázky, ktorú sme doposiaľ vlastne nespracovali – a odrazom jednej s častí nášho spoločenstva, ktorú treba zdokonaľovať. Ak práve teraz uhneme, ak sa každý z nás iba schová do svojha kúta, nikdy nebudeme schopní spoločne sa postaviť výzvam, ktoré pred nás stavia zdravotníctvo, školstvo, alebo potreba zaistiť dobrú prácu pre každého Američana.
(...)
Segregované školy boli a zostávajú menejcenné, ešte stále sme ich nevyriešili, päťdesiat rokov po prípade Brown proti Výchovnej Rade. Poskytujú menej kvalitné vzdelanie, čo ešte aj dnes aspoň z časti vysvetľuje pretrvávajúce rozdiely v miere úspešnosti čiernych a bielych študentov.
Legalizovaná diskriminácia – keď bolo černochom, často násilím, odopierané vlastníctvo, alebo keď afro-americkým podnikateľom neboli poskytované úvery, alebo keď čierni nemohli získať hypotéku, alebo keď ich nepúšťali do odborov, či do polície, alebo medzi požiarnikov – to všetko znamenalo, že čierne rodiny nemali možnosť nahonobiť dostatok bohatstva, ktoré by mohli posunúť ďalším generáciám. Toto historické dedičstvo aspoň z časti vysvetľuje priepastné rozdiely v bohatstve a príjmoch medzi bielymi a čiernymi, ako aj zóny koncentrovanej chudoby, ktoré dodnes pretrvávajú v toľkých mestských a vidieckych komunitách.
Nedostatok pracovných príležitostí pre čiernych mužov, a pocit hanby a frustrácie z neschopnosti zabezpečiť svoju rodinu, to všetko prispelo k roztrapkaniu čiernych rodín – jav, ktorý rôzne sociálne politiky po dlhé roky ešte zhoršovali. K tomu chýbajúce základné verejné služby v nespočetných černošských mestských štvrtiach – parky a detské ihriská, obhliadkári, pravidelný odvoz odpadu a dodržiavanie stavebného zákona – tiež prispeli k spusteniu špirály násilia a zhubnej ľahostajnosti, ktorá nás neprestáva mátať.
(...)
Popri všetkých tých, ktorým sa s vypätím všetkých síl podarilo utrhnúť pre seba štipku z amerického sna, zostali mnohí, ktorí to nedokázali, tí, ktorých tak alebo onak skolila diskriminácia. A toto dedičstvo prehry prešlo na ďalšie generácie – na tých mladých mužov, a čím ďalej tým viac mladých žien, ktoré vidíme postávať na rohoch ulíc, alebo vytrácať sa v našich väzniciach, bez akejkoľvek vyhliadky do budúcnosti či nádeje. Otázky rasy, rasizmu naďalej pritom v podstatnej miere určujú náhľad na život aj tých černochov, ktorí uspeli. Lebo pre mužov a ženy z generácie reverendaWrighta spomienky na zhanobenie, pochybovačnosť a strach nevybledli, tak ako nevymizli ani hnev ani zatrpknutosť tých rokov. Možno ten hnev nevyjavia na verejnosti, v prítomnosti bielych spolupracovníkov, alebo priateľov. Ale svoju cestu von z duše si nájde u holiča, alebo za kuchynským stolom. Niekedy tento hnev zneužívajú politici, pri love na voličské hlasy podľa rasového motívu, alebo aby zakryli vlastné zlyhania.
(...)
Často je to neproduktívny hnev, popravde príliš často odvádza pozornosť od riešenia ozajstných problémov. Afro-americkej komunite umožňuje prehliadať mieru vlastnej zodpovednosti za stav, v ktorom sa nachádza. Afro americká komunita tak nie je schopná utvárať spojenectvá, ktoré sú potrebné na uskutočnenie ozajstnej zmeny. Je to mocný hnev. Ale kým si budeme len plano želať, aby sa pominul, pokým ho budeme len odsudzovať, bez snahy pochopiť v čom korení, priepasť nedorozumenia, ktorá medzi rasami existuje, sa bude naďalej len prehlbovať.
(...)
Veď obdobný hnev predsa existuje aj medzi belochmi. Väčšina Američanov z robotníckej a strednej vrstvy nemá pocit, že by ich práve rasa ktovieako zvýhodňovala. Ich životná skúsenosť je skúsenosťou imigrantov – nik im nič nedaroval, všetko postavili z ničoho. Celý život tvrdo pracovali, a v mnohých prípadoch im to bolo dobré len na to, aby sa mohli akurát prizerať, ako sú ich pracovné miesta premiestňované za oceán, alebo ako sa im na sklonku robotného života scvrkáva dôchodok. Majú obavy o svoju budúcnosť, cítia, ako sa im rozplývajú sny, v ére stagnujúcich miezd a globálnej konkurencie, príležitosť jedného ide na úkor druhého, v takej hre s nulovým súčtom za Tvoje sny platím ja. A tak keď majú svoje deti posadiť na autobus, ktorý ich zavezie do školy na druhej strane mesta, alebo keď vidia, že Afro- Američan je v práci alebo v škole zvýhodnený kvôli nespravodlivosti, ktorú predsa oni nijakým spôsobom nespôsobili, keď je im ich strach zo zločinu v ich mestských štvrtiach vyhadzovaný na oči ako predpojatosť, časom sa v nich musí nahromadiť rozhorčenie.
Ani oni však tento hnev zväčša nevyjavia v slušnej spoločnosti. Prispel k profilácii politickej scény celej jednej generácie. Rozčarovanie zo systému sociálnej podpory a pozitívnej diskriminácie prispeli k vytvoreniu Reaganovej koalície. Politici úplne bežne zneužívali strach z kriminality vo svoj volebný prospech. Konzervatívni komentátori a hostia diskusných relácií si postavili celú kariéru na odhaľovaní falošných obvinení z rasizmu, odmietajúc legitímne debaty o rasovej nerovnosti a nespravodlivosti ako obyčajnú politickú korektnosť alebo rasizmus v opačnom garde.
Presne ako v prípade neproduktívneho černošského hnevu, belošské rozhorčenie odviedlo pozornosť od skutočných vinníkov pridusenia strednej vrstvy – podnikateľské mravy vyznačujúce sa zneužívaním informácií, otáznym účtovníctvom, a krátkozrakou ziskuchtivosťou, k tomu lobistami a partikulárnymi záujmami ovládaný Washington, hospodárska politika, ktorá zvýhodňuje menšinu proti väčšine. A opäť, iba si plano želať, aby srd bielych Američanov pominul, onálepkovať ich za pomýlených či dokonca rasistov bez pochopenia oprávnených starostí, z ktorých vychádzajú, neprispieva k rasovému zblíženiu, a k nájdeniu cesty vzájomného porozumenia.
(...)
Nastúpiť takúto cestu pre komunitu Afro- Američanov znamená obsiahnuť ťažobu minulosti bez toho, aby sme sa stali jej obeťami. Znamená to nástojiť na plnej miere spravodlivosti v každom aspekte amerického života. Ale tiež to znamená spojiť náš boj proti jednotlivým krivdám – za lepšiu zdravotnú starostlivosť, za lepšie školy, za lepšiu prácu – s širšími ašpiráciami všetkých Američanov: bielych žien pokúšajúcich sa preraziť sklenený strop, bieleho muža, ktorý bol prepustený, imigranta, ktorý sa snaží nachovať rodinu. A znamená to prebrať plnú zodpovednosť za vlastný život – vyžadovať viac od našich otcov, a tráviť viac času s našimi deťmi, a čítať im, a učiť ich, že aj keď v živote budú musieť čeliť výzvam a diskriminácii, nikdy nesmú prepadnúť beznádeji alebo cynizmu. Vždy musia veriť, že majú svoj osud vo vlastných rukách.
(...)
Cesta k dokonalejšiemu spoločenstvu pre bielu komunitu znamená uznať, že to čo trápi afro americkú komunitu nie je černošským výmyslom; že dedičstvo diskriminácie - a prípady diskriminácie zo súčasnosti, aj keď menej očividné ako v minulosti – sú reálne a treba ich riešiť. Nielen slovom, ale skutkom – investovaním do našich škôl, vynútením občianskych práv a zabezpečením férovosti v našom justičnom systéme. Táto generácia nech dostane prístup k príležitostiam, ktoré chýbali tým predchádzajúcim. Všetci Američania si musia uvedomiť, že Tvoje sny sa nemusia uskutočniť na úkor tých mojich; že investovať do zdravia, sociálneho zabezpečenia, a výchovy čiernych a hnedých a bielych detí v konečnom dôsledku pomôže prosperovať celej Amerike.
V podstate len opakujeme výzvu všetkých veľkých náboženstiev: voči iným konať tak, ako by sme si želali, aby oni konali voči nám, nič menej, a nič viac. Ochraňujme svojho brata, vraví nám Písmo. Ochraňujme svoju sestru. Nájdime to, čo máme spoločné, a politika nech sa vedie práve v tomto duchu.
Môžeme si totiž vybrať. Môžeme akceptovať politiku, ktorá pestuje rozbroje, a konflikty, a cynizmus. Môžeme sa rasou zaoberať čisto spektakulárne – tak ako počas procesu s OJ Simpsonom – alebo v dôsledku tragédie, ako keď prehrmela Katrina – alebo ako podkladom pre nočné správy. (...)
Môžeme to urobiť.
Ale v tom prípade si môžete byť istí, že v nasledujúcich voľbách budeme zas hovoriť len o nejakom ďalšom rozptyľujúcom predstavení. A potom o ďalšom. A potom o ďalšom. A nič sa nezmení.
To je jedna možnosť. Alebo práve teraz, v týchto voľbách, sa môžeme spojiť a povedať: “Tentoraz nie.” Tentoraz sa chceme rozprávať o rozpadajúcich sa školách, ktoré kradnú budúcnosť čiernym deťom, a bielym deťom, a ázijským deťom, a hispánskym deťom, a indiánskym deťom. Tentoraz chceme odmietnuť cynizmus, ktorý nám tvrdí, že tieto deti sa nedokážu učiť; že tieto deti, ktoré sa na nás nepodobajú sú problémom niekoho iného. Deti Ameriky nie sú tieto deti, sú to naše deti, a my ich nenecháme zaostávať v ekonomickom svete 21 storočia. Tentoraz nie.

Súvisiace články:

• Kto je nový John Kennedy?