MÁRIA MIKUŠOVÁ: Na Volžskom útese bez európskej „ruskej trojky“

Vzťahy Európskej únie a Ruskej federácie neboli od roku 1994 nikdy v takom stave, aby sa musela zachraňovať schôdzka na najvyššej úrovni. Vyjasniť iba to, v čom všetkom sa Brusel s Moskvou nedohodne, bol krátko pred summitom v Samare upresňovať nemecký minister zahraničných vecí Frank-Walter Steinmeier. Práve v tom čase, keď si v Novo-Ogareve nezmennosť svojich protichodných stanovísk vyjasňovali americká ministerka zahraničných vecí s ruským prezidentom.

Posledných desať rokov summit EÚ s Ruskom vždy dvakrát do roka slúžil prinajmenšom ako figový list deklaratívneho slovníka o strategickom partnerstve. Dohodlo a podpísalo sa v roku 1994 a platné je od roku 1997. Dnes stojí Európska únia voči inému Rusku a Rusko voči inej únii. A hoci dohoda o strategickom partnerstve a spolupráci podpísaná na desať rokov tento rok končí, rokovania o novej sa podľa doterajších vyhlásení z oboch strán nezačali a nezačnú.

Rusko slovami Sergeja Jastržembského krátko pred summitom odmietlo ako neprijateľné pristúpiť k európskej energetickej charte. Namiesto toho súhlasí s rokovaním o mechanizme skorej výstrahy, varovania. Ten by mal predísť takým situáciám, ako bolo vypnutie dodávok plynu Ukrajine a následne európskym odberateľom v novoročnú noc roku 2006. Rokovať o ňom chce však až na druhom, novembrovom summite.

Proti začiatku rokovaní o novej zmluve o strategickom partnerstve sú viaceré štáty, ako aj viaceré argumenty.

Poľsko od roku 2005 prichádza ročne okolo pol miliardy dolárov, pretože ruská hygienická kontrola neprepúšťa cez hranice mäso poľských dodávateľov. Argumentom je, že ide o nekontrolované mäso z tretích štátov a poľská kontrola nie je dôsledná. Zákaz prišiel na vrchole politického napätia medzi Varšavou a Moskvou.

Takisto vo chvíli, keď Litva nepredala rafinériu ropy a prepravný terminál ropy a ropných výrobkov v Baltskom mori ruskej spoločnosti, došlo vlani k poruche ropovodu na ruskom území – a Litva je odvtedy bez tohto zdroja ropy.

NATO, EÚ a EK sa jednoznačne postavili za Estónsko v nedávnom spore okolo premiestnenia pomníka neznámemu vojakovi v Tallinne.

Objavili sa aj návrhy summit v Samare odložiť. Predsednícke Nemecko to však kategoricky odmietlo s pádnym argumentom, že práve v takejto situácii treba s Ruskom hovoriť, viesť dialóg. Nemecký minister zahraničných vecí osobne vyzval nemecké médiá, aby prestali so spochybňovaním faktu, že summit v Samare bude.

Poľsko, ako to dokázala blesková návšteva premiéra Kaczyńského v Bratislave bezprostredne po stretnutí R.Fico-V.Putin, si však dôsledne buduje rešpekt v únii. Bratislava nemala možnosť nepotvrdiť podporu poľskej požiadavke pred Samarou, ktorá znie: Európska únia musí Poľsku a ďalším novým štátom únie závislým od dodávok energií z Ruska zaistiť energetickú bezpečnosť. Poľská diplomacia položila dôraz nie na svoje špecifické záujmy, ale na spoločné, európske.

Od konkrétnych sporov (mäso, dodávky ropy, spory o výklad dejín a dodržiavanie Viedenskej konvencie o nedotknuteľnosti postavenia diplomatov) sa tak problém dostáva do úplne novej polohy. Ak sa má podpísať nová strategická dohoda alebo predĺžiť doterajšia, Brusel a predsedníctvo EÚ je tlačené do novej pozície – aby povedalo, za akých podmienok sa to bude diať. Práve v tom, čo by Rusko muselo splniť, v podmienenosti pre pokračovanie v doterajšom zmluvnom základe, je novosť.

V piatich luxusných vilách postavených pri úplne zrenovovanom rekreačnom komplexe s príslovečným názvom Volžský útes budú iní hostia z Európy ako na doterajších summitoch. Prezident Putin sa už so svojou koncepciou nemôže opierať o povestnú európsku „ruskú“ trojku Schrőder, Chirac a Berlusconi. Nemôže stáť na klasickej diplomacii osobných vzťahov. Tie zabezpečovali prezidentovi Putinovi obhajobu od troch špičkových európskych politikov a priniesli mu na hruď aj veľkú žiariacu hviezdu francúzskej Čestnej légie osobne od J. Chiraca. Skončila sa tým aj etapa, keď Rusko, prezident Putin naplno využívali výhodu nejednoty, neexistencie spoločnej energetickej či zahraničnej politiky únie.

Koncepcia ruskej zahraničnej politiky voči susedom (treba pripomenúť hospodársku blokádu Gruzínska, ktorá je od minulého roka v platnosti) sa potrebuje vyrovnať s tým, že v prípade troch pobaltských štátov už nejde o žiadne postsovietske republiky v blízkom zahraničí, ale o členské štáty EÚ.

Zo Smolenského námestia, sídla ruského ministerstva zahraničných vecí, možno počuť hlas pomerne vysokopostavených diplomatov, že Rusko sa nedá vydierať a v Samare si nenechá predkladať vydieračské podmienky - ale to je rétorika pred zápasom a je zrejme určená pre domáci trh.

Rešpektovaný Fjodor Lukjanov z analytického mesačníka Rusko v globálnych vzťahoch vyjadruje, ako to je: „Právny nihilizmus, menenie pravidiel po tom, čo sa hra začala, spoliehanie sa na ekonomické násilie – to všetko nás nemôže doviesť k želaným výsledkom. Avšak aby sme ich dosiahli, na to je nevyhnutne potrebná intelektuálna sloboda, nezaškatuľkovanosť myslenia – a tá v Rusku nie je.“ 

Na Volžskom útese, na zráze nad riekou Volga v Samare (bývalom Kujbyševe) vyše 500 novinárov zrejme striehne na to, ako sa – asi po prvý raz – nepodarí krízu zamiesť pod koberec. Pritom je zrejmé, že Európa, ako aj Rusko potrebujú strategický pakt. Lenže musí byť – na rozdiel od roku 1994 – jasné, čo ním chceme dosiahnuť.