Pred niekoľkými dňami bola od trestu smrti oslobodená Nazanin, osemnásťročné dievča z iránskeho mesta Karadž, ktoré v marci 2005 zabilo chlapca, ktorý sa ju údajne snažil znásilniť.

Okolnosti, za akých sa celá udalosť odohrala, boli prinajmenšom zvláštne. Nazanin sa prechádzala v parku spolu so svojou sesternicou a dvoma priateľmi, keď ich začali obťažovať traja chlapci v rovnakom veku. Ozbrojení neboli, no obaja priatelia dievčat z nevysvetlených príčin z miesta utiekli. Keď išlo do tuhého, vytiahla Nazanin nôž, ktorý zhodou okolností mala vo vrecku, a jedného z násilníkov prebodla. Jej príbeh sa, našťastie, ak sa za takýchto okolností vôbec dá hovoriť o šťastí, končí tým lepším koncom. Rodine mŕtveho bude musieť zaplatiť dieh, krvavé peniaze, ako odškodné za jeho život a potom bude voľná.

Šťastie mala Nazanin možno i preto, že si ju všimli aktivisti za ľudské práva, ktorí naštartovali veľkú kampaň s názvom Save Nazanin a na jej prípad upriamili pozornosť svetových médií. A médiá si, samozrejme, na celej historke rady zgustli.

O podivínskej krajine, ktorá je pre väčšinu ľudí neznámou, je dovolené napísať hocičo. O Iráne to platí zvlášť. Autori majú možnosť popustiť uzdy fantázie a vykašľať sa na fakty, ktoré si aj tak čitatelia nemajú možnosť overiť. Prípad Nazanin je len jedným z mnohých, cez ktoré sa život v Iráne vykreslil ako peklo na zemi, v ktorom sa to už nedá vydržať, a ktoré by nebola škoda prísť oslobodiť, veď horšie to tam už aj tak byť nemôže.

V prípade Nazanin sa veľa popísalo o tom, že v Iráne je bežná vec nosiť so sebou nožík, lebo sa tam úbohé ženy necítia bezpečne, čo je bulvárny nezmysel. Nazanin bola vykreslená ako obeť, ktorá podľa populárnej fámy musí v islamskej spoločnosti platiť za to, že bola znásilnená, čo je ešte väčší nezmysel. Podľa art. 82 iránskeho trestného zákonníka, ktorý sa, samozrejme, vzťahuje na páchateľov a nie na obete, je trestom za znásilnenie smrť a kvôli znásilneniu už boli v krajine popravení mnohí muži. Pri dokazovaní viny sa berie do úvahy lekárska správa i to, či sa obeť s páchateľom poznali, i eventuálne výpovede svedkov, ak takí sú. Ďalšou fámou je, že ženy sa v prípade ohrozenia nemajú právo brániť. Sebaobrana je, rovnako ako u nás, akceptovaná, ak je adekvátna hrozbe, ktorej obžalovaný či obžalovaná čelili a aj ostatným okolnostiam.

Ženy odsúdené na smrť sú vôbec špeciálnou lahôdkou pre médiá. Muži v rovnakej situácii sa takej priazni tešiť nemôžu. Západní čitatelia majú napríklad možnosť poľutovať Kobru, ktorá zabila svoju despotickú svokru, či Delaru Darabi, ktorej hrozí trest smrti za to, že spolu so svojím priateľom pri lúpežnom prepade zabila majiteľku domu. Delara je – ako inak – chudobná a peniaze chcela použiť na zaplatenie svadby.  Iným prípadom bola správa o žene, ktorá prebodla vo svojom byte policajta, ktorý ju tam údajne prišiel znásilniť. To, že nebohý policajt bol k nej vyslaný, aby ju oficiálne zatkol ako podozrivú zo spáchania trestného činu, bolo zo správy taktne vynechané. Namiesto toho sa v novinách spomínala oveľa zaujímavejšia vec a to, že súd vraj rozhodol, že obžalovaná musí byť potrestaná za to, že si ako žena dovolila zdvihnúť ruku na muža, hoc i násilníka.

Netreba dvakrát zdôrazňovať, že Irán je nedemokratický štát, v ktorom vládne korupcia i cenzúra, a v ktorom sa ľudia ťažko dovolajú svojich práv, ak sa ich raz vládnuci aparát rozhodol zlikvidovať. To sa týka najmä politických aktivistov a intelektuálov. K tomu pridajme barbarské  kameňovanie, ktoré je za určitých podmienok možným trestom za cudzoložstvo. Na druhej strane si málokto uvedomuje fakt, že sudcami na civilných súdoch sú často radoví občania s vlažným postojom k náboženstvu, ktorí študovali právo ešte pred revolúciou a ktorí nemajú žiadny osobný záujem dostať niekoho na šibenicu. Spomínané prípady Nazanin či Delary si zaslúžili kritiku z úplne iného dôvodu, než naznačujú bulvárne správy.

Okrem samotného faktu, že v Iráne existuje trest smrti ako taký, bola Nazanin v čase vraždy neplnoletá. Irán ako signatár konvencie o právach dieťaťa tým pádom porušil svoj záväzok nevykonávať trest smrti na osobách mladších ako 18 rokov. A to je zhodou okolností jedna z vecí, ktoré má islamská republika s USA spoločné. Pri uplatňovaní starozákonného „oko za oko“ v počte popráv neplnoletých obsadili obaja rivali bok po boku prvé dve priečky v tabuľkách Amnesty International.
 

L. T.

Meno autora (s iránskym pasom) máme v redakcii