Spravodajským hitom uplynulých dní boli udalosti v Gaze. Len tri mesiace po vytvorení koaličnej vlády boje medzi ozbrojencami Hamasu a Fatahu vyústili do „islamistického prevratu“ v Gaze. Palestínska samospráva je rozdelená, má dve vlády, vládu koaličnú a vládu „núdzovú“. Palestínci doteraz nemali svoj štát a teraz to vraj vyzerá, že budú mať dva. Dva palestínske štáty, ergo ani jeden. Cui bono?

Po napnutom povraze lezie povrazolezec. Pomaly kráča krôčik za krôčikom, diváci ho sledujú so zatajeným dychom. Príde však jeden opilec a začne vrieskať: „Zlez dolu, spadneš, zlez!“ Povrazolezec nič, kráča ďalej. Opilec príde k jednému z dvoch stĺpov, medzi ktorými je napnutý povraz a začne ním mykať, neustále vrieskajúc: „Zlez lebo spadneš!“ Povrazolezec stratí rovnováhu a spadne. A ožran víťazoslávne prehlási: „Nevravel som?!“ Táto filmová scéna sa dokonale hodí na ilustráciu vzťahu „Západu“ (a Izraela) k Palestíne po minuloročných voľbách.

Či sa to niekomu páči alebo nie, demokratické voľby v Palestíne vyhral radikálny Hamas. Pravdepodobne ani jeho vodcovia neočakávali také presvedčivé víťazstvo, o čom svedčili trochu rozpačité oslavy víťazstva. Prečo vyhral Hamas? Zapríčinila to súhra dvoch faktorov - sklamanie obyvateľstva z vlády Fatahu a zároveň naivná viera, že o svojom osude môžu ľudia sami rozhodovať a že zmena niečo vyrieši.

Drvivú prevahu poslancov za Hamas spôsobila súhra ďalších dvoch faktorov - volebného zákona, ktorý kombinoval väčšinový a pomerný systém, a nedôslednosti Fatahu, ktorý nepredpokladal porážku a o výsledky volieb sa „nepostaral“ - to by sa „štátostranám“ (a tou Fatah bol, hoci štát nemal) stávať nemalo. Tak sa stalo, že ľudia demokraticky a slobodne zvolili, ako zvolili. To sa stáva aj v etablovaných demokraciách. No všade inde na svete by sa populisti, omylom elektorátu zvíťazivší vo voľbách, nechali vládnuť celé obdobie, aby sa buď totálne zdiskreditovali, alebo scivilizovali, a rozhodnutie o ich osude by bolo zase len v rukách voličov. No nie v Palestíne.

Divide et impera

Okamžite po voľbách prišli z celého sveta odmietavé stanoviská. Tí istí ľudia, ktorí mali mesiace a roky pred voľbami plné ústa demokracie teraz nepokryte hlásali neprijateľnosť vlády Hamasu. Demokraticky zvolenej vlády. Hamas sa od počiatku usiloval o koaličnú vládu s Fatahom, no ten to odmietal. Nuž Hamas vytvoril jednofarebnú vládu - a stále majme na pamäti, že spolupracovať odmietol Fatah.

Táto vláda, vláda teroristov a islamofašistov, ako ju nazývali kruhy s licenciou na pravdu, bola medzinárodným spoločenstvom ignorovaná. Palestína sa dostala do izolácie, pričom tzv. Západ dôsledne rozlišoval medzi prezidentom a vládou. Z donedávna „teroristu“ Abbása sa odrazu stal umiernený Abbás.

Najhorším dôsledkom izolácie bol nedostatok zdrojov na financovanie fungovania štátnych inštitúcií a na platy zamestnancov. Skoro 160 tisíc štátnych zamestnancov sa na dlhú dobu ocitlo bez výplat. A pozor, neboli to zamestnanci Hamasu, boli to zamestnanci Palestínskej samosprávy, viac-menej (a skôr viac než menej) spojení s Fatahom. Po niekoľkých mesiacoch im došla trpezlivosť a začali protestovať a štrajkovať. Samospráva sabotovaná medzinárodným spoločenstvom, odstrihnutá od finančných zdrojov a sabotovaná vlastnými zamestnancami (ktorí nechceli a nemohli pracovať bez pláce), nemohla fungovať.

Zvláštnou skupinou medzi štátnymi zamestnancami boli príslušníci bezpečnostných zložiek. Z nich najpočetnejšou je Národná bezpečnosť so silou asi troch desiatok tisíc ozbrojencov. Oficiálne to bola (teda je) polícia Palestínskej samosprávy, no v skutočnosti je lojálna Fatahu, nie štátu. Ďalšie ozbrojené zložky, preventívna polícia, tajná služba, civilná obrana (požiarnici, no ozbrojení), boli taktiež úzko prepojené s Fatahom. A nezabúdajme na stranícke milície Tanzím a Brigády mučeníkov al-Aksá. Spolu mal Fatah vyše šesťdesiattisíc ozbrojencov napojených na financovanie zo štátnych zdrojov. A odrazu sa ocitli bez výplat. Môžeme sa čudovať, že neboli lojálni vláde? Mali na to ideové i hmotné dôvody. A „Západ“ (+Izrael) finančným embargom verejne tlačil tieto sily k zvrhnutiu vlády.

A nielen tlačil, ale priamo zvádzal. Jednotky Fatahu vyzbrojené egyptskými zbraňami zaplatenými USA absolvovali výcvik v Egypte, aby sa tým obišlo embargo a zároveň sa nedráždil Izrael.

„Islamistický“ prevrat

Masívna mediálna propaganda západných médií absolútne prekrútila udalosti v Gaze. V donekonečna opakovaných frázach o teroristickom Hamase a umiernenom Fatahu, o prevrate, puči a podobne absolútne zanikli skutočné udalosti.

Čo bolo počiatkom ozbrojenej konfrontácie, kto vlastne začal, to sa vlastne ani zistiť nedá. Studnica poznania síce za počiatok bojov označuje útok bojovníkov Hamasu na pohrebný sprievod bojovníka Fatahu 10. mája 2006, no každý advokát Hamasu nájde nejaký skorší incident a na druhej strane obhajca Fatahu ešte skorší, a tak ďalej až k Adamovi.

Ozbrojené útoky a nelojalita bezpečnostných síl vláde viedli k vytvoreniu bezpečnostných síl Hamasu (17. mája 2006), ktorých úlohou bolo chrániť členov vládneho kabinetu, úrady a úradníkov. A isto nikoho neprekvapí, že tieto nové bezpečnostné sily sa dostali do konfrontácie so starými a napätie ešte viac eskalovalo.

Fatah niekoľkokrát odmietol ponuky Hamasu na účasť vo vláde, no pod nátlakom arabských krajín vo februári tohto roku nakoniec ustúpil a po nekonečných rokovaniach bola vytvorená koaličná vláda. A tu pozor, síce ju západné médiá väčšinou označujú za vládu Fatahu a Hamasu, no medzi jej členmi boli i príslušníci iných hnutí a osoby nezávislé. Teda to bola skôr vláda národnej jednoty.

Zároveň s vytvorením spoločnej vlády však Abbás povolal za šéfa špeciálnych služieb Muhammada Dahlána. Ten je už dávno-pradávno označovaný za kolaboranta, a to dokonca zo strany členov Fatahu. A ak má niekto dobrú pamäť a spomenie si na chaos za medzivládia po Arafatovej smrti, isto mu nebudú neznáme negatívne dôsledky vtedajších Dahlánových aktivít.

Udiví niekoho, že ozbrojené sily Palestínskej samosprávy pod Dahlánovým vedením pokračovali v útokoch na Hamas, hoci bol oficiálne koaličným partnerom Fatahu? A napätie eskalovalo a eskalovalo, až vyeskalovalo do terajších udalostí.

Ako nám to podali médiá, po dvoch dňoch bojov bezpečnostné sily Hamasu získali kontrolu nad Gazou. V skutočnosti obsadili sídla a posty bezpečnostných síl. Čo akosi zaniklo v „podrobnom a objektívnom“ spravodajskom pokrytí udalostí, Hamas nikdy nedeklaroval boj proti Fatahu, ale boj proti „jednej zložke bezpečnostných síl, ktorá kolaboruje s Izraelom, pričom prezident nedokáže tento negatívny jav eliminovať“. Keď Hamas dobyl zmienené posty, zajatých policajtov prepustil. A v trúbení na poplach proti „islamistickému prevratu“ v Gaze „objektívnemu“ spravodajstvu taktiež uniklo, ako mohlo päťtisíc ozbrojených príslušníkov síl Hamasu (pričom ide o počet v celej Gaze, čo neznamená, že sa všetci na bojoch zúčastnili) poraziť dvadsaťtisíc palestínskych policajtov „verných prezidentovi Abbásovi“. A už vôbec nikoho nezaujímala hromadná dezercia i masové prebehlíctvo policajtov potom, čo velenie na čele s Dahlánom zdrhlo do Egypta.

Palestínska modifikácia alžírskeho vzoru

Všetko nasvedčuje tomu, že Palestína sa z križovatky vybrala alžírskou cestou. Samozrejme, modifikovanou podľa palestínskych špecifikácií a - mierne povedané - kamuflovanou. Víťazstvo nepohodlného politického hnutia bolo naoko akceptované, na rozdiel od Alžírska, kde nedošlo k druhému kolu volieb. Dokonca sa demokraticky zvolená vláda nechala rok akože vládnuť, no hádzali sa jej nie že polená, ale doslova brvná pod nohy. V snahe vyprovokovať prevrat sa nepokryte tlačilo prezidenta a ozbrojené sily pod jeho vedením. A keď došla vláde trpezlivosť a potlačila protivládne tendencie v bezpečnostných silách (za čo by jej vlastne prezident mal poďakovať), označilo sa to za puč. A následný protivládny puč sa označí za nastolenie poriadku.

Kto neverí, nech naštartuje Google a hľadá sám. Zakázala vláda Hamasu (v skutočnosti stále koaličná vláda národnej zhody) Fatah, alebo to bola „núdzová vláda“ Fatahu, ktorá postavila Hamas mimo zákon? Výzvy na rokovanie dáva Fatah Hamasu, alebo naopak? Ultimáta dáva Fatah, či Hamas?

A hlavne si treba každú udalosť časovo zosúladiť, aby bolo jasné, čo je príčina a čo následok. Pretože pri udalostiach na Blízkom východe sa to rado zamieňa.

A ešte raz je treba zopakovať jednu vec, tzv. vláda Hamasu je koaličnou vládou Hamasu, Fatahu, niekoľkých ďalších strán a nezávislých. Tie v nej majú dokonca kľúčové posty. Núdzová vláda je vládou Fatahu a zopár nezávislých, bez členov Hamasu a bez opory v parlamente. Hamas uznáva za zákonnú koaličnú vládu vrátane jej členov z Fatahu, Fatah svoju vládu bez Hamasu. Tak kto tu nastoľuje diktatúru?

Čo bude nasledovať? Vyvražďovanie politických oponentov a civilného obyvateľstva podľa alžírskeho vzoru? Niekomu by sa to možno hodilo (a teraz nemyslím Izrael, občianska vojna na okupovanom území je to posledné, čo mu chýba, skôr teoretikov, ktorí sa z bezpečnej diaľky klimatizovaných kancelárií vševedkovských inštitútov hrajú na znalcov blízkovýchodnej problematiky). A čo dôsledky pre svet?

Zopár znalcov sa už nedočkavo vyjadrilo o rozdelení Palestíny na sekulárnu a islamskú časť. No Palestínu nemožno rozdeliť podľa politického kľúča. Nemožno! Podpora Hamasu a Fatahu medzi obyvateľstvom sa v posledných voľbách ukázala ako vyrovnaná (prevahu mandátov pre Hamas má na svedomí kombinovaný volebný systém). Hamas získal 440 tisíc a Fatah 410 tisíc hlasov, rovnomerne rozložených po celej samospráve. Vo voľbách Fatah vyhral v troch z piatich okrskov v Pásme Gazy, Hamas v piatich z jedenástich na Západnom brehu. V Pásme Gazy získal Hamas 48 percent, Fatah 44 percent, na Západnom brehu to bolo 42 percent a 40 percent. Neexistuje „islamistická“ Gaza a sekulárny Západný breh.

Izrael chce humanitárne pomôcť utečencom z Gazy. Pomôže i utečencom zo Západného brehu? Podľa vízie dvoch Palestín by totiž malo dôjsť k výmene obyvateľstva, milión sem, milión tam.

Najhoršie je, že obe strany už urobili kroky, ktoré sa nedajú vrátiť. Jedinou cestou je vzájomná dohoda, nie „eliminovanie teroristického hnutia Hamas“. A takúto dohodu bude veľmi, veľmi ťažké dosiahnuť.

Cukor a bič

Deklarovaním bezmedznej podpory Abú Mázinovi na jednej strane a blokádou Gazy na strane druhej západní predstavitelia robia sekulárnemu prúdu palestínskej politiky medvediu službu. Vytvárajú tým dojem, že je iba bábkou v ich rukách a že nereprezentuje palestínske stanovisko. Abbásovi sa už dostáva slov podpory, zbraní i peňazí. No kto mu kúpi podporu obyvateľstva? Akú cenu sú ochotné USA a Izrael zaplatiť za „umiernenú“ palestínsku politiku? Odsunú osadníkov zo Západného brehu? Zohľadnia pri stavbe bezpečnostného múru palestínske požiadavky (vrátane vlastníckych práv na pôdu)? Ako chcú zabezpečiť, aby bol Abbás pre Palestínčanov lepšou alternatívou? Alebo to bude iba ďalší servilný diktátor, ktorého úlohou bude držať obyvateľstvo nakrátko?

Ak „pomoc“ USA a Izraela Fatah využije, skôr či neskôr bude konfrontovaný s obvineniami z kolaborácie. Nielen zo strany Hamasu a jeho prípadných následníckych organizácií, ale i zo strany frakcií, ktoré stoja mimo terajšieho konfliktu a koniec-koncov aj zo strany vlastných radikálov.

Hlavne ak pôjde iba o pomoc proti Hamasu, bez konkrétnych výsledkov pri riešení palestínskeho problému (ktorý - div sa svete! - nepozostáva iba z konfliktu Hamas-Fatah, ako by nám to chceli v poslednej dobe médiá natlačiť do hláv). Aby sa Fatah obvineniam z kolaborácie vyhol, mohol by urobiť jedinú vec - započať útoky proti Izraelu. (A keďže nemá rakiet Kassám, Izrael by sa mohol tešiť na nové samovražedné útoky.)

Kde sa dva bijú, tretí víťazí. Na to sa spolieha izraelská vláda. No funguje to i opačne, ak sa majú dve znepriatelené skupiny uzmieriť, niet lepšej možnosti, než nájsť si spoločného nepriateľa. A kto ním bude, môžete hádať.

Demokracia na jedno použite

Či sa to niekomu páči, alebo nie, palestínske voľby boli v arabskom svete voľbami najdemokratickejšími. Voliči neboli k urnám naháňaní silou, nijaká strana si neosobovala právo automaticky obsadiť určený počet parlamentných kresiel, nijaká politická sila nemala zakázané zúčastniť sa na voľbách, neexistovali žiadne volebné podivnosti založené na sčítaní obyvateľstva spred sedemdesiatich rokov, žiadni teroristi neútočili na volebné miestnosti a voličov, nik nemanipuloval sčítanie hlasov a nikto nespochybnil výsledky.

Víťazstvo Hamasu bolo demokratické a slobodné. Toto je demokracia. Lepšie povedané, sú to temnejšie stránky demokracie: vyhrať môžu i tí, ktorí nám nie sú milí. No demokracia je i o tom, že pri ďalších voľbách môžeme zvoliť niekoho iného.

No sú na svete sily, pre ktoré je demokracia demokraciou iba vtedy, keď voľby vyhrá ich kandidát. Ak nie, je výsadou džentlmenov napraviť to.

Škodoradostné tvrdenia o prevrate organizovanom demokraticky zvolenou politickou silou, ktorý „je po Iraku a Libanone ďalšou skúškou viery pre tých, čo dúfali v demokraciu v arabskom svete“, dokazujú, komu skutočne prekáža demokracia na Blízkom východe. S diktátormi sa predsa len lepšie vychádza.

Nie, za terajšiu situáciu nie je zodpovedný iba Izrael (čo mu však nebráni využiť, resp. zneužiť ju). Väčší diel zodpovednosti má túžba po moci sekulárnych palestínskych politikov, absencia politického rozhľadu politikov islamsky orientovaných, krátkozrakosť amerických predstaviteľov, ktorí si myslia, že nátlakom na Palestínčanov pomáhajú Izraelu, a slepota európskych politikov, ktorí ich v tom nasledujú.

Demokracia sa nepodarila, zabudnite. Keď niekedy v budúcnosti znovu napadne nejakému geniálnemu politikovi, či štátnikovi nemenovanej veľmoci a ľubovoľného pohlavia počas návštevy Blízkeho východu hovoriť pred Arabmi o demokracii, zaslúži si pľuvanec medzi oči.

A nezabudnite: „Izrael je jediná blízkovýchodná demokracia a nikdy inak!“

_______________________________________________________________

Poznámka na záver: Ani mne sa nepáčilo víťazstvo Hamasu, no nepáčilo by sa mi ani víťazstvo Fatahu. Ja som fandil Tretej ceste, no keďže hlasovali občania Palestíny, občanovi Slovenska nezostalo nič iné, len výsledok akceptovať. Vlastne by som mal byť rád, že prezident Abbás vymenoval za nového premiéra Saláma Fajjáda z Tretej cesty, no nie som. Pretože výsledkom bude len ďalšie  krviprelievanie a za to ani demokracia nestojí.

Súvisiace články:

• Gaza krváca, Palestína plače