Amis, Rushdie a McEwan zneužívajú štatút intelektuálnych celebrít na pretláčanie neocon agendy.

Mená naslávnejších súčasných autorov sa stali medzinárodnými značkami. Keď hovoria, svet počúva. A neprihovárajú sa nám iba prostredníctvom fikcie, ale aj cez televíziu, noviny, vplyvné časopisy a literárne festivaly. Novelisti už dávno nie sú iba novelistami - stali sa globálnymi arbitrami, ktorí ovplyvňujú naše názory na všetko - od umenia, život, cez politiku po civilizáciu. Je jasné, čo od nich žiadame - vnútorný pohľad do ľudskej bytosti. Z najlepších podmienok pre ľudskú bytosť v histórii sme však vygenerovali vojnu, terorizmus, napätie, vzájomnú nenávisť a strach. Ľudstvo potrebuje pomoc. Poskytujú mu ju literárni arbitri?

Britskú literárnu scénu ovládajú traja spisovatelia. Martin Amis, Salman Rushdie a Ian McEwan. Všetci traja sú presvedčení, že hlavnou dilemou našich čias je terorizmus. Amis preto napísal akýsi manifest na tému „hororizmus“ - ako sám tému nazýva. Napriek rozdielnosti štýlu je ich prístup a názor koherentný. Sú predstaviteľmi britského literárneho neokonzervatizmu, alebo ak chcete Blitcons.

Blitcons prichádzajú s ušitými na mieru rozbormi ľudskej podstaty. Využívajú štatút celebrít na pretláčanie jasnej globálnej politickej agendy.

Projekt Blicons je založený na troch jednorozmerných konceptoch.

Prvým je absolútna nadradenosť americkej kultúry. Fikcia blitconov je orientalizmom pre 21. storočie, ktorá presúva dôraz z nadradenosti západu na nadradenosť amerických myšlienok o slobode.

Ak sledujeme McEwainovu vieru a zámery skrze jeho fikciu, je jasné, že podľa neho je západný kánon samotnou podstatou ľudstva.

Jeho poviedka Saturday sa odohráva 15. februára 2003, keď takmer dva milióny ľudí protestovalo na uliciach Londýna proti iminentnému útoku na Irak. Hlavný hrdina, Henry Perowne, neurochirug, je profesionálnym redukcionistom, ktorý nedokáže oceniť „veľkú literatúru“. Dcéra Daisy ho v snahe „vyliečiť“ zásobuje Flaubertom, Tolstým a ďalšími „veľkými spisovateľmi“. Autor chce, aby sme to vnímali ako vtip. Vtip sa však vyparí, ak si uvedomíme, že Nedeľa má pre západnú literatúru mystický rozmer. Výsledkom je poznanie, že ten, kto nikdy neprečítal Vojnu a Mier, nie je úplným človekom.

Druhý koncept Blitcons spočíva vo viere, že islam je najväčšou hrozbou civilizácie. Rushdieho nenávisť k islamu je zrejmá z románov Midnight Children, Shame a The Satanic Verses. V Shame opisuje Rushdie islam ako mytológiu, ktorá nedokáže prežiť kritický prístup, no v Satanských veršoch sa stáva islam abomináciou. Román vykresľuje iný život proroka Mohameda, doplnený historickými detailami a všetkými orientalistickými klišé. Satanské verše, ako produkt paranoidného delíria násilného a sexuálne perverzného obchodníka, sa domnievajú, že islam vedie človeka do sveta, ktorý je protikladom všetkých ľudstvu známych hodnôt.

Tretí koncept Blitcons spočíva v tom, že americké myšlienky slobody a demokracie nie sú iba správne, ale mali by byť nastolené celému svetu.

V ich predstavách o svete nevystupujú exotické kreatúry - moslimovia, ktorí žijú a pracujú v Džakarte, Bradforde alebo Karáčí  - títo ľudia nemajú miesto v predstavivosti našich autorov. Amis nikdy v živote nestretol obyčajného moslima.

Klamem, jedného stretol. V jeho Veku hororizmu hovorí, že v Jeruzaleme sa stretol s maximálnym zlým úmyslom od islamistického strážnika Chrámovej hory. Amis píše, ako chcel navštíviť mešitu, čo viedlo strážnika k zmene správania. „Jeho výraz, predtým srdečný a chladný, sa zmenil na masku, ktorá mi hovorila, že zabiť mňa, moju manželku, moje deti je niečo, na čo má teraz právo.“ Pozorovaním výrazu tváre bol Amis schopný odhaliť komplot. Nemohla byť však reakcia strážnika výsledkom prítomnosti takého arogantného a ignorantského turistu?

Skutočný svet nie je fikcia. Ideológia masových vrážd má svoju históriu a kontext v celej svojej perverzite a zle. No divoké predstavy Blitcons nie sú vhodným sprievodcom na odstránenie hrôzy. Manipulatívna sila literárnej predstavivosti nie je nakoniec ničím iným ako manipuláciou.

Je to však málo osvietená pre nás, ktorí sa snažíme nájsť cestu z deštrukcie a vraždy.

Ziaudin Sardar, komisár pre rovnosť a ľudské práva.
Písané pre New Statesman, krátené