V sobotu 10. marca v Bagdade prebehla konferencia o riešení ťažkej bezpečnostnej situácie v Iraku. Doslova prebehla, jeden deň je na takúto závažnú tému primálo. Konferencia bola zvláštna tým, že po prvý raz sa na nej priamo zúčastnili i zástupcovia Sýrie a Iránu, krajín, ktoré podľa Bieleho domu aktívne podporujú násilie v Iraku.

USA (rázne): „Sýria, Irán, prestaňte podporovať násilie v Iraku!“

Sýria a Irán (zahanbene): „No dobre, už nebudeme.“

Takto nejako by mal vyzerať ad absurdum dovedený dialóg medzi USA a Sýriou i Iránom v predstavách insitných geopolitických stratégov vo svojej najideálnejšej podobe.

Niet sa čo čudovať, že konferencia nepriniesla nijaké hmatateľné výsledky. To od nej nikto hádam ani neočakával. Už vopred bolo jasné, že je to iba symbolické stretnutie, ktoré má ukázať snahu o vyčerpanie všetkých možností riešenia.

Prelomová bola táto konferencia iba z hľadiska účasti Sýrie a Iránu. Dokonca na nej „hrozilo“ priame rokovanie medzi USA a Sýriou i Iránom. No americkí predstavitelia iba zopakovali svoje obvinenia, iránski a sýrski ich urazene odmietli, irackí predstavitelia odrecitovali svoje frázy o zmierení, a bolo po „hrozbe“. Úspešná konferencia je za nimi, snaha bola, nevydalo, o pár týždňov si to môžu zopakovať.

Problémom Iraku nie sú útoky povstalcov na okupačné vojská, ako by si možno niekto myslel. Problémom Iraku je iracko-iracké násilie. A na tom nemá záujem ani Irán, ani Sýria. Ba dokonca je v príkrom rozpore s ich najbytostnejšími záujmami.

Sýria je označovaná za „teroristický“ štát preto, lebo v nej pôsobia exilové centrá radikálnych palestínskych organizácií. Vo vzťahu k Iraku bola sýrska politika dlhé desaťročia proamerická. Obvinenia voči Sýrii, že podporuje terorizmus v Iraku, to je len zotrvačné tvrdenie, echo sýrskej politiky voči Izraelu (a naopak).

Je pravda, že mnohí teroristi v Iraku sú pôvodom zo Sýrie. No to neznamená, že ich tam vyslala sýrska vláda, alebo že ich nejakým spôsobom podporuje. Pre sýrsku vládu sú títo extrémisti ešte väčšími nepriateľmi než Izrael. Sýria nemá žiaden záujem na ich podpore.

No Sýriu používajú na tranzit i zahraniční extrémisti. V Sýrii nefunguje systém obmedzovania pohybu, aký si ešte niektorí (možno) pamätáme zo socialistického bloku. Kto na to má, môže zo Sýrie i do Sýrie. Sýria ešte pred dvoma rokmi intenzívne „drôtovala“ svoju hranicu z Irakom. Chcela zabrániť prechodu militantov z a na svoje územie. USA napriek budovaniu tejto bariéry Sýriu obviňovali, že nič nerobí. Vláda v Damasku nakoniec túto finančne náročnú stavbu zastavila. Celá bariéra by mala pozitívny prínos pre okupačnú správu v Iraku, a keďže tá si to nevážila... . Každá vláda sa má sama starať o ochranu svojich hraníc pred nebezpečenstvom zvonku.

V neprospech tvrdenia o sýrskej podpore irackého násilia hovorí ešte jeden fakt. Iracká občianska vojna vypudila do Sýrie skoro milión utečencov (k dnešnému dňu možno už i viac). Smelo môžeme hovoriť o humanitárnej katastrofe, ktorá však Západ nevzrušuje. Sýria nie je bohatá ropná krajina, ktorá nevie čo s petrodolármi. Irackí utečenci sú pre Damask veľkým bremenom, hlavne finančným. Podporou občianskej vojny v Iraku by si Sýria prakticky rozvracala svoju ekonomiku. Bez ohľadu na to, akí kritickí by sme boli k režimu v Damasku, z jedného ich obviňovať nemožno- nie sú to hlupáci.

To však neznamená, že v irackom ohni nemajú nejaké ohnivko. Ale skôr medzi povstalcami než teroristami.

Irán je iná záležitosť. Štátne zriadenie v Iráne je unikátne v celom svete. Netreba ho hádam bližšie popisovať. V ideologickej rovine nemá nikde vo svete spojenca. (Americká propaganda označuje za iránskych spojencov Sýriu a KĽDR. Sýria je spojenec skutočný, no iba pragmatický, nie ideologický. Severná Kórea zase spojencom len hypotetickým.) A práve v Iraku sa demokratickými voľbami dostali k moci politické zoskupenia, ktoré sú v ideologickej rovine najbližšími spojencami iránskeho režimu.

Kurdsko-šíitska koalícia vládnuca v Iraku má k Iránu veľmi blízke vzťahy. Kurdskí povstalci proti Saddámovmu režimu mali v Iráne vždy ochotného spojenca. Šíitska politická reprezentácia má k Iránu ešte bližšie. Politické špičky Zjednotenej irackej aliancie majú dlhoročné styky s politickými i náboženskými špičkami iránskeho režimu. Ešte z čias dlhoročnej emigrácie sú to nie že spojenci, ale priam priatelia. Preto je predstava, že Irán sa snaží destabilizovať irackú demokraciu neuveriteľne naivná. Demokratický Irak by bol najbližším spojencom (ideologickým, nie pragmatickým, ani hypotetickým) Iránskej islamskej republiky. Prečo by teda mal proti nej bojovať? A pravdou, ktorú sa snaží propaganda Bieleho domu hystericky prekričať (a Irán taktne zamlčať), je, že obe krajiny podporujú v Iraku tých istých šíitskych fundamentalistov.

To však neznamená, že iránske vládnuce kruhy váhajú, keď sa naskytne príležitosť tu a tam znepríjemniť okupačným silám život sporadickou podporou šíitskych radikálov.

Napriek chabému výsledku je konanie konferencie úspechom, krokom správnym smerom. No je to iba krok v dlhom maratóne. A netreba pritom zabúdať na príčinu všetkých problémov.

Príčinou, spúšťacím mechanizmom irackej občianskej vojny alebo „násilia“ (to pre tých, ktorí sa boja pomenovať veci pravým menom) je americká okupácia. Počas jej trvania sa situácia môže (a bude!) len zhoršovať. Hľadať vonkajších nepriateľov, vinníkov svojich vlastných chýb, je prejavom zúfalstva. Ale je to potrebné z propagandistických dôvodov, pravda by mohla ublížiť domácim záujmom. No najhoršie je, keď niekto uverí vlastnej propagande. Mýtománia je psychická choroba.