Do Iraku sa vracia nádej. To sú slová prezidenta Busha. Aká nádej sa však vracia do Iraku? Nádej Iračanov, že skončí občianska vojna a okupácia ich krajiny? Alebo nádej prezidenta Busha, že z irackého dobrodružstva predsa len vytrieska nejaké body? K americkým a irackým predstaviteľom sa pridali aj zástupcovia OSN, taktiež hovoria o miernom pokroku. Miera násilia poklesla, štatistická krivka obetí klesá, do Iraku sa vracia viac ľudí, než z neho odchádza. Ešte nedoznela ozvena optimistických vyhlásení a prognóz, a zas je všetko naopak...

Pokrok.

Veľké pokroky v zmierňovaní násilia sa dávajú do súvislosti s nárastom počtu amerických vojakov v Iraku (plus 30 tisíc), vytvorením sunnitských „rád uvedomelosti“ proti tzv. al-Kájde a pozastavením činnosti šiítskej Mahdího armády.
Začnime od konca. Milícia Sadrovho hnutia Mahdího armáda pôsobí ako činiteľ násilia v prevažnej miere v šiítskych oblastiach na juhu. Pravdupovediac, tam sa o poklese násilia nedá hovoriť. Hoci činnosť Mahdího armády Muqtadá as-Sadr oficiálne pozastavil, na správach z južného Iraku sa to nijako neodrazilo- všetky ozbrojené aktivity proti vládnym, či okupačným silám sa stále pripisujú Mahdího armáde (aj keď jej činnosť by mala byť oficiálne pozastavená).
Navýšenie počtu amerických vojakov k „pokroku“ prispelo len málo. Drvivá väčšina posíl smerovala do Bagdadu, kde mala pomôcť zastaviť sunnitsko-šiítske násilnosti. Pri zbežnom pohľade sa zdá, že sa jej to podarilo. No keď si porovnáme, kedy došlo k prísunu týchto posíl, kedy začali ich „bezpečnostné aktivity“ a kedy došlo k toľko oslavovanému zlepšeniu situácie, zistíme, že „mierny pokrok“ má oveľa väčší súvis s dohodou so sunnitskými ozbrojencami. Treba však priznať, že istý pozitívny vplyv americké posily predsa len mali, hlavne čo sa týka  zastaveniu protisunnitských aktivít irackých vládnych (šiítskych) ozbrojených síl.
Vytvorenie „rád uvedomelosti“ (Madžlis as-Sahwa je lepšie prekladať ako rada uvedomelosti, než prebudenia. –pozn. aut.) zo sunitských povstalcov bol zo strany okupačnej moci vynikajúci krok. Chytrý ťah, no nie originálny. Povstalecké skupiny sa na jar 2007 dostali do otvoreného konfliktu s teroristickou koalíciou „Islamský štát v Iraku“ (to je to, čomu médiá a americkí predstavitelia hovoria al-Kájda) a vojenské riešenie tejto konfrontácie bolo jedinou možnosťou. Okupačná správa iba využila tento konflikt. Povstaleckí bojovníci pozastavili na čas bojov s teroristami svoje aktivity proti americkej armáde a tá im za to dobre platí. Vzbúrencov, ktorí pred dvoma rokmi „nemali v Iraku budúcnosť“, dnes okupačná moc vyzbrojuje, aby za ňu vybojovali jej vojnu. Ľuďom, ktorí majú na rukách krv amerických vojakov, teraz americká vláda vypláca žold, na iracké pomery celkom slušných 300 dolárov. Zatiaľ je vcelku uveriteľná verzia, že sa to robí preto, aby bojovali proti zv. Al-Kájde. No skôr či neskôr sa niekto opýta, či náhodou okupanti neplatia povstalcom výpalné...
No čo ďalej? Predstavme si situáciu, že sa naplnia slová amerických aj irackých vládnych i vojenských predstaviteľov a tzv. al-Kájda v Iraku nakoniec naozaj skončí. Čo potom? Iracká vláda sa netají tým, že sunnitské milície mieni odzbrojiť. Predstava, že sa tie dobrovoľne vzdajú zbraní sa hodí akurát tak do rozprávkových knižiek. Čo potom? Na ktorú stranu sa postaví americká okupačná správa? Čo zaváži viac, slová o boji proti terorizmu, alebo slová o demokracii a slobode? Postaví sa okupačná moc za (spolu)bojovníkov  proti terorizmu, alebo za demokraticky zvolenú vládu? Má na túto otázku niekto odpoveď?
S veľkou dávkou cynizmu je namieste konštatovanie, že teroristi a okupanti sa navzájom potrebujú. Teroristi potrebujú ospravedlňovať svoje zločiny prítomnosťou okupantov. Okupanti potrebujú ospravedlňovať okupáciu prítomnosťou teroristov.
Americká okupačná moc potrebuje permanentnú prítomnosť tzv. al-Kájdy. Keď bude tá porazená, ich terajší sunnitskí spojenci vyzbrojení americkými zbraňami sa postavia proti ich terajším šiítskym spojencom, vyzbrojeným americkými zbraňami. Kam sa postavia okupanti?


Nádej.

Irackí utečenci sa vracajú do Iraku. Síce nie v hojnom počte, ale „trend je nezvratný“. No či sa o to výraznou mierou zaslúžil pokrok v Iraku, to je otázne. Minimálne rovným dielom sa o obrat v počte odchádzajúcich a prichádzajúcich utečencov zaslúžila zmena sýrskej imigračnej politiky. Sýria prijala vyše milióna (niektoré odhady hovoria až pol druha milióna) irackých utečencov a viac jednoducho nezvládne. Sprísnila preto imigračnú politiku a nových utečencov už neberie (lepšie povedané, vyberá si, koho prijme). Smutné, no je to tak. (Predstavme si, že by Slovensko prijalo 300 tisíc utečencov. Už pri piatich percentách z tohto počtu by naši páni politici besneli.)   V každej inej konštelácii by Sýria bola kritizovaná za neľudský prístup k utečencom, no keďže „vracajúci sa“ utečenci vylepšujú okupačné skóre a navodzujú dojem vracajúcej sa nádeje, nikomu ich vyhosťovanie nevadí. Ešte väčším dielom sa o návrat utečencov zaslúžila obyčajná bieda. Minuli sa im úspory, predali čo mali a jednoducho nemajú z čoho žiť. Ich krajina na nich kašle, Sýria ich nemá z čoho živiť, OSN dáva iba omrvinky. Tak sa vracajú. Príčinou nie je nádej v Iraku, ale beznádej v Sýrii.
Ak vracajúci sa Iračania súvisia s „nádejou“ v Iraku, prečo sa teda tak masovo nevracajú utečenci  z Jordánska?
Z Iraku za uplynulé dva roky ušlo dva až dva a pol milióna ľudí. Za posledný štvrťrok roku 2007 sa z nich vrátilo 46 000. To sú nejaké dve percentá, takýmto tempom sa budú vracať desať- dvanásť rokov.  A to sme ešte nezarátali tých, čo v poslednom  štvrťroku 2007 odišli. Pretože odchádzajú stále, aj keď nie v takých kvantách ako kedysi. Ba dokonca, po troch dobrých mesiacoch prišiel mesiac zlý. V januári je zas všetko naopak, viac Iračanov odchádza, ako prichádza. Na 700 navrátilcov pripadá 1200 utečencov. Zaujímavé je, že táto skutočnosť už nie je tak rozsiahlo propagovaná.

So slovami o nádeji treba opatrne, aj keď si uvedomíme, kam sa vracajú. Časť utečencov sa vracia do svojich domovov, ostatní rozširujú počet vnútorných utečencov. Veľká časť vnútorných utečencov smerovala a naďalej smeruje do severných provincií Kurdskej autonómie. Tie sa môžu pýšiť rádovo lepšou bezpečnostnou situáciou, než centrálny Irak. Prevažná väčšina utečencov sú však Arabi a dochádza tu k „sekundárnej“ arabizácii Kurdistanu (v dobách najtuhšej arabizácie- kolonizačnej politiky Saddáma Husajna- neprišlo do kurdských provincií toľko Arabov, ako za posledné dva roky arabských utečencov).
Jedna vec je pokles násilia, druhá vec je situácia, v ktorej sa násilie zastavilo. Bagdad zažil presuny obyvateľstva hodné asýrskych deportácií, etnicko-náboženská mapa mesta sa zmenila na nepoznanie. Viac než 90 percent zmiešaných oblastí bolo „vyčistených“. Počet obyvateľov  Bagdadu klesol o milión až poldruha milióna, podiel sunnitov na obyvateľstve Bagdadu klesol zo 65 percent v roku 2003 na 25 percent v súčasnosti.


Nie je nádej, ako nádej.

Je rozdiel medzi nádejou a nádejou. Pre niekoho je nádejou zúfalá myšlienka, že v Iraku sa stane nejaký zázrak, ktorý ospravedlní všetky doterajšie nepremyslené i premyslené kroky americkej administratívy voči tejto krajine. Chytajú sa i slamky a vôbec im nenapadne, že to, čomu dnes hovoria nádej, to by pre nich samých bolo ešte pred dvomi rokmi len pesimistickým odhadom. Vývoj od decembra 2005 do januára 2008 však prekonal tie najpesimistickejšie odhady. Začiatkom roka 2006 by si nikto netrúfol nazvať situáciu v Iraku ideálnou, no dnes, keď sa situácia ešte ani zďaleka nepriblížila vtedajšiemu stavu, hovoria o nádeji. Namiesto o nádeji by im prislúchalo hovoriť o dvoch stratených rokoch a porozmýšľať o príčinách a dôsledkoch. Tých stratených rokov je síce viac, čochvíľa už päť, ale ťažko čakať že si to priznajú.
No o nádeji, o skutočnej nádeji sa dá hovoriť len v prípade, že sa začne črtať možnosť pre slušný a bezpečný život irackých občanov v ich irackej vlasti. Snívajme spolu. Milión mŕtvych irackých občanov už dosnívalo.