Všetci, čo máme dve dierky do nosa, dobre vieme, že dôvodom okupácie Iraku nikdy nebola ropa. Je to iba zotrvačné tvrdenie ľavicových konšpirátorov, ktorí v snahe dehonestovať borbu prezidenta Busha za demokraciu a proti terorizmu stále vyťahujú túto otrepanú frázu. Skutočným a jediným dôvodom invázie do Iraku bol vždy boj proti terorizmu, skutočným a jediným dôvodom následnej okupácie bola demokratizácia, vybudovanie právneho štátu a občianskej spoločnosti. Opaku môžu veriť len priaznivci konšpiračných teórií trpiaci deficitom inteligencie.

Iracká demokracia, právny štát a občianska spoločnosť majú ešte veľké rezervy. Veľmi dobre to vidno na práci parlamentu. Vláda sama nevie, koľko poslancov ju v parlamente podporuje. A pre istotu to ani zistiť nechce. Za pol roka nebol iracký parlament z dôvodu uznášanianeschopnosti schopný prijať žiaden pre irackú demokraciu dôležitý zákon. Na druhej strane, návrhy zákonov škodiace irackej slobode podporu ľahko nájdu. Jedinou iniciatívou, ktorá sa od schválenia tzv. federalizačného zákona dostala do finálnej fázy, bolo vyhlásenie parlamentných prázdnin. A to v čase, keď nielen Irak a jeho občania, ale celý slobodný svet potrebujú urýchlené prijatie tzv. ropného zákona, najdôležitejšej právnej normy potrebnej na vytvorenie právneho štátu a občianskej spoločnosti.

Ropný zákon

Práce na Zákone ropy a plynu (Kánún al-Naft wa al-Gház) sa dajú porovnať hádam len s prácou na ústave, ba i tú prekonávajú. Na tom však nie je nič divné, veď predsa je to zákon, ktorý svojím dosahom ústavu prevyšuje.

Antiamerikanizmom nakazení pisálkovia dokonca tvrdia, že iracký ropný zákon odráža neiracké záujmy, a odôvodňujú to argumentom, že k predbežnému návrhu ropného zákona sa v júli 2006 vyjadrila US vláda i nadnárodné ropné spoločnosti, v auguste Medzinárodný menový fond. Títo ľavicoví tlčhubovia vo svojej nekonečnej nenávisti k USA zneužijú naozaj všetko! Veď kto iný dokáže posúdiť lepšie než ropné spoločnosti, ako má vyzerať ropný zákon? Vari len nie oni? No to by dopadlo.

Áno, uvedené inštitúcie sa ku konceptu ropného zákona naozaj vyjadrovali pol roka pred tým, než iracké ministerstvo ropného priemyslu vypracovalo konečný návrh tohto zákona a predložilo ho irackému parlamentu. Veď práve to, že návrh ministerstva ropného priemyslu sa pramálo líšil od ropnými spoločnosťami posudzovaného návrhu, je najlepším dôkazom, že konali správne. Ich pripomienky uznalo i na nich nezávislé a iracké záujmy nekompromisne zastávajúce iracké ministerstvo.

Návrh je už niekoľko mesiacov v irackom parlamente, no politické strany sa nedokážu na jeho schválení dohodnúť. Jedni chcú, aby o rope rozhodovali regióny, druhí, aby to bolo centrum, tretí kategoricky odmietajú všetko, o čom si myslia, že je americkým nátlakom, a štvrtí odmietajú všetko, čo navrhli prví, druhí a tretí.

Ešte šťastie, že americká administratíva si akútnu potrebu tohto zákona uvedomuje a viceprezident Cheney to irackým zákonodarcom náležite vysvetlil. Nie je to žiaden nátlak, ani manipulácia, ako by si možno predstavovali zarytí konšpirátori. Veď predsa americká vláda má ako starostlivý otec zodpovednosť za svoje nedospelé dieťa, irackú demokraciu. A keď dieťa nevie čo od rozkoše, čo je na tom divné, že otec odpáše remeň? A Dick Cheney ešte žiaden remeň ani neodpásal. Iba na svojej krátkej a neočakávanej návšteve kritizoval šarvancove pestvá a varoval - nebude zákon, nebudú prázdniny! Aby to kverulanti nezneužívali (chronickí kritici, ba aj irackí predstavitelia by mohli dokonca drzo tvrdiť, že Cheney nemá mandát diktovať irackým zákonodarcom, kedy si môžu odpočinúť od náročnej práce!), iba jemne tlmočil Bushov odkaz irackým poslancom, že do konca mája musia zákon prijať.

Privatizácia kontra koncesia

Bezohľadní kritici americkej politiky a notorickí nespokojenci neustále protestujú proti privatizácii irackého ropného priemyslu. No tu o žiadnu privatizáciu nejde! Áno, ako všetci dobre vieme, najlepším riešením by bola privatizácia. Lenže to by bola voda na ich mlyn. Okamžite by to pre nich bol dôkaz, že odjakživa šlo iba o ropu. Rôzne pochybné konšpirátorské indivíduá i spolky by boli na koni. Preto sa ropné spoločnosti a americká administratíva dohodli na formálnom ústupku od ideálneho stavu, ktorý síce zbrzdí prechod Iraku k občianskej spoločnosti, no z dlhodobého hľadiska je výhodný pre Irak i USA.

Okrem toho, hoci je privatizácia tým najlepším, čo sa irackej rope môže stať, predsa len sa môže udiať niečo nepredvídané. Manipuláciou demokratických inštitúcií sa trebárs prijme zákon, ktorý vylúči z privatizácie zahraničné spoločnosti a ropné bohatstvo sa dostane do rúk irackým oligarchom (ako napr. v Rusku). Preto je systém koncesií predsa len istejší.

Právne budú ropné zásoby vo vlastníctve štátu, ktorý bude ropným spoločnostiam udeľovať koncesie na ťažbu (teda buď to bude štát, alebo regionálna administratíva, podľa toho, či Kurdi presadia svoje požiadavky). Tieto koncesie (udelené na niekoľko desaťročí) budú dokonale chránené zmluvami, o ktorých prípadnom zrušení samozrejme nebude rozhodovať iracká justícia, ale medzinárodná arbitráž. Keď si nejaká iracká vláda v budúcnosti zmyslí, že má z ropy málo výnosov a bude sa snažiť zmluvy prehodnotiť, dokonca k tomu možno zneužije demokratické inštitúty a zmení samotný zákon, aj tak o tom bude rozhodovať arbitrážny súd. A jeho výsledky budú nespochybniteľné, veď na ochranu investícií samozrejme v Iraku zostanú americké vojská. (Požiadavka na stiahnutie okupačných síl z Iraku je iba do prázdnych fráz zakukleným pokusom pripraviť ropné spoločnosti o ich budúce spravodlivé zisky.)

Nie, nejde o ropu!

A nikdy nešlo. Práve ropný zákon je toho najlepším dôkazom. Ide o demokraciu. Ako správne píše Fareed Zakaria, „bohatstvo tvorené prírodnými zdrojmi bráni politickej modernizácii“. Vlády krajín bez nerastného bohatstva musia zdaňovať obyvateľstvo, aby mohol štát existovať. Na oplátku musia obyvateľom poskytnúť politické práva. Vlády, ktoré nemusia zdaňovať obyvateľstvo - pretože majú príjmy trebárs z ropy - nemusia poskytnúť občanom politické práva. Demokracia má skutočnú šancu iba v krajinách chudobných na nerastné bohatstvo. Preto v štátoch s veľkým nerastným bohatstvom niet demokracie (Saudská Arábia a ostatné krajiny Perzského zálivu), alebo je to falošná a nepravá demokracia (Rusko, Venezuela, Nigéria). Demokracie bohaté na nerastné suroviny (USA, Kanada) sú výnimky potvrdzujúce pravidlo. Ľavicoví kritici radi zneužívajú fakt, že chudobné krajiny bez nerastného bohatstva a bez demokracie do toho konceptu nezapadajú. No Fareed Zakaria určite v budúcnosti vysvetlí i túto anomáliu a vyvráti všetky pochybnosti.

Keďže v Iraku o ropu nikdy nešlo, záujem nadnárodných ropných spoločností o irackú ropu je v skutočnosti dobrodením pre iracký ľud! Ropné spoločnosti participáciou na výnosoch z ťažby ropy prinášajú obetu na oltár irackej demokracie. Irackému ľudu, zbavenému bremena ropného bohatstva, už nič nebude brániť v priamej ceste k demokracii. Čím väčší bude podiel ropných spoločností na zisku z irackej ropy, tým rýchlejšia bude cesta k demokracii. Jasná vec, najlepší by bol stopercentný podiel, priama privatizácia, no to by ľavicovo-liberálna kritika zneužila. Preto privatizácia nehrozí, kritikom netreba dávať argumenty do rúk. Cena za neprivatizáciu je však vysoká - oddialenie vybudovania demokratickej spoločnosti v Iraku.

Lenže kritici si nedajú a nedajú povedať. Nezištnú obeť ropných spoločností na oltár irackej demokracie pokladajú za chamtivosť, snahu o rozvoj demokracie v Iraku za ožobračovanie irackého ľudu. Namiesto toho, aby presadzovali priamu privatizáciu irackých ropných polí, diaľnicu k demokracii a občianskej spoločnosti, organizujú pochybné petičné akcie proti novému ropnému zákonu.

Človeku je zle od toľkej nenávisti. Prečo nenávidia slobodu? Prečo?