V severnej Afrike to vrie. V bojoch medzi jednotkami somálskej „vlády“ a ich etiópskymi spojencami na jednej strane a somálskymi „islamistami“ na strane druhej v Mogadiše hynú tisícky ľudí. V Maroku polícia odhaľuje teroristickú bunku a o pár dní sa uskutoční samovražedný atentát (predčasný, ergo neúspešný). V Alžírsku naopak, desiatky obetí samovražedného atentátnika svedčia o teroristickom úspechu. Je to nová ofenzíva „globálneho džihádu“?

Na prvý pohľad by sa tak dalo uvažovať. No to by najprv nejaký „globálny džihád“ musel existovať. Bez ohľadu na to, čím nás kŕmia médiá, existencia „globálnych teroristických sietí typu al-Kájdy“ je skôr mediálnym výtvorom než skutočnosťou. Jednotlivé teroristické skupiny ospravedlňujúce svoje zločiny islamom pôsobia samostatne, hoci sú ideologicky a často i personálne navzájom prepojené. No predstavovať si globálnu teroristickú sieť, ktorej jednotliví členovia po celom svete vykonávajú zločinné útoky na rozkaz šialenca ukrytého v jaskyni v afganských horách, to je s hlúposťou hraničiaca naivita. Cieľom teroru je šíriť strach, strach je pôvodným významom slova teror. A nič sa nedá robiť, potenciálne obete sa boja viac, keď sa k útoku prihlási al-Kájda alebo k nej „asociovaná“ skupina. Preto sa mnoho samostatných skupín k svojmu vzoru hlási. A aj naopak, vzor sa rád prihlási k útoku svojich „klonov“, je to preň bezprácny „úspech“.

Hypotézy o konflikte civilizácií ignorujú špecifiká islamských krajín

Islamské krajiny netvoria jednoliaty celok, ako nám to podsúvajú autori hypotéz o konflikte civilizácií. Každá islamská krajina je špecifická etnickým, či náboženským zložením obyvateľstva, sociálnou štruktúrou, ideologickou orientáciou vládnej moci. Tieto a ďalšie špecifiká rozhodujú o väčšom či menšom ohrození konkrétnej spoločnosti teroristickým nebezpečenstvom, hlavne hrozbou terorizmu zaštiťujúceho sa islamom. V jednotlivých krajinách je podpora politického islamu väčšia či menšia, vládnuce elity túto podporu viac či menej reflektujú.

Trebárs Sudán - podpora politického islamu medzi obyvateľstvom je tradične veľmi silná. Vládnuci režim (vojenská diktatúra kamuflovaná „demokratickými“ voľbami), používajúc islamskú rétoriku a využívajúc (a zneužívajúc) islamské inštitúcie (vrátane práva šaríja) na presadenie svojej moci, s terorizmom problémy (zatiaľ) nemá.

Iný príklad, Turecko - tam sa politický islam presadil v demokratických voľbách. Terorizmus v Turecku nie je marginálnym problémom, no v drvivej miere nejde o terorizmus ospravedlňujúci sa islamom, ale o ľavicový a nacionálny (a ľavicovo-nacionálny) terorizmus.

Na druhej strane Alžírsko, kde je medzi obyvateľstvom podpora politickému islamu stále na vzostupe, no „strážcovia demokracie“ začiatkom deväťdesiatych rokov obetovali radšej demokraciu samú, než by mali akceptovať úspech „islamistickej“ strany v demokratických voľbách, je s terorizmom konfrontované neustále.

Útok v Alžírsku nie je prekvapivý a priznajme si, že záujem európskej verejnosti vzbudil iba preto, že sa tam dlhšiu dobu nič nestalo. Ak by sa nedajbože zopakovali deväťdesiate roky s  občianskou vojnou (občianskou tak ako v Iraku), správy o teroristických útokoch by nám zovšedneli - tak ako v Iraku. (Zatiaľ však nič nenasvedčuje, že by sa tak malo stať)

V Somálsku ide o to, na akom základe bude vybudovaný štát, ktorý v uplynulých 15 rokoch postihol totálny kolaps. Či sa presadí nadklanová štruktúra založená na islame alebo feudálna federácia klanov (teda skôr klanových vodcov). Až do príchodu etiópskej internacionálnej pomoci o žiaden „globálny džihád“ nešlo, no teraz sa Somálsko stane cieľom „mudžáhidov“ zo širokého okolia - tak ako Afganistan po sovietskej okupácii. Podobne ako v Iraku, intervencia vyvolá (vlastne už vyvolala) problém, ktorý podľa rétoriky svojich iniciátorov mala vyriešiť. A verte-neverte, tak ako si európska verejnosť zvykla na masakry v Bagdade, zvykne si i na vraždenie v Mogadiše.

Obeťami islamského terorizmu sú v prvom rade moslimovia

Miliarda moslimov (jedni vravia viac než miliarda, iní skoro miliarda) netvorí žiaden jednoliaty celok. V každej jednej krajine, kde žijú moslimovia, ich väčšia či menšia časť patrí k stúpencom politického islamu. Časť týchto moslimov je za svoj ideál ochotná i bojovať. A z tejto časti časť je ochotná a schopná použiť i zločinné teroristické metódy, pričom ich použitie ospravedlňuje práve islamom. Práve túto časť nazývame nie veľmi správne islamskými teroristami. Neberieme pritom ohľad na to, že ide o niekoľko tisíc, možno desiatok tisíc osôb, ktoré majú podporu niekoľkých desiatok, možno stoviek tisíc ďalších osôb, s ktorými však nesúhlasí niekoľko sto miliónov moslimov, bez ohľadu na to, či patria, alebo nepatria k stúpencom politického islamu. A ďalším stovkám miliónov moslimov je celá táto problematika ľahostajná.

Cieľom terorizmu je vyvolať strach. Kto sa bojí, koná nepremyslene. Strach je tou najodpornejšou motiváciou k akémukoľvek ľudskému konaniu. Proti terorizmu je treba bojovať všetkými možnými, no zároveň zákonnými prostriedkami. Inak sa boj proti terorizmu zvrhne na podobný teror. Najlepšou zbraňou proti terorizmu je nebáť sa ho.