Palestínsky premiér Haníja predložil prezidentovi Abbásovi návrh novej koaličnej vlády Hamasu a Fatahu. Po dlhých mesiacoch vyjednávania a ešte dlhších mesiacoch násilia medzi ozbrojenými skupinami oboch strán sa zdá, že vývoj predsa len nabral dobrý smer.

Koaličná dohoda rozdeľuje vládne posty v pomere dvanásť pre Hamas, šesť pre Fatah a sedem pre malé strany a nezávislých. Nezávislí by mali obsadiť i kľúčové posty ministerstva financií, zahraničných vecí a vnútra.

Izrael zaujal k pripravovanej zostave vlády stanovisko odmietavé. Aj keď boli určité pozitívne náznaky, hlavne z vyjadrení anonymných zdrojov blízkych izraelskej vláde, konečné a oficiálne stanovisko je s novou vládou nejednať. Jediným partnerom pre rokovanie je prezident Abbás, ktorého prijateľnosť je okato deklarovaná priam familiárnym používaním jeho nom de guerre Abú Mázen zo strany izraelských predstaviteľov.

USA budú skôr či neskôr nasledovať príklad Izraela, stanovisko EÚ je vyčkávacie. No na ich požiadavkách, že nová vláda musí uznať Izrael, sa nič nemení.

Nechcime od mocných tohoto sveta logiku. Štát, ktorý ešte neexistuje, musí uznať štát, ktorý okupuje územie plánovaného, zatiaľ neexistujúceho štátu? Palestínski predstavitelia majú v tomto priam svetový primát. Na svete je okolo dvesto suverénnych štátnych celkov, pričom dobré tri štvrtiny z nich vznikli v dvadsiatom storočí. Žiaden z nich nemal pri svojom vzniku podobné problémy. Vari Východný Timor musel uznať Indonéziu, aby mohol vzniknúť? Musela Namíbia, ešte keď neexistovala ako štát, uznať Juhoafrickú republiku, aby mohla existovať? Koho musel uznať Izrael, predtým než v roku 1948 vznikol? A Slovenská republika koho každého uznala pred svojím vznikom?

Normálne je to predsa len naopak. V minulosti bolo dobrým zvykom, že keď vznikol nový štát, už existujúce krajiny ho uznali, alebo neuznali. Alebo ešte častejšie vzali jeho existenciu na vedomie. Alebo ju ignorovali.

Ako uznať Izrael? Jásir Arafat uznal Izrael nie raz a stále to bolo málo. Dožil v izraelskom obliehaní. Kde je záruka, že ďalšie uznanie bude stačiť? A bude mať takéto uznanie pod nátlakom vôbec legitimitu? Nebudú nakoniec musieť uznať Izrael všetci palestínski občania v nejakom referende? A ako zabezpečiť, aby Izrael neuznali pod nátlakom, ale „z lásky“?

Izrael musí uznávať nielen palestínska vláda, ale i Hamas. Inak sa vláda, v ktorej bude mať zastúpenie, nedočká izraelského, a tým pádom ani medzinárodného uznania. Zamyslel sa však niekto nad skutočnosťou, že v izraelskej vláde majú miesto politické sily, ktoré neuznávajú právo Palestínčanov na vlastný štát? A pritom svojou účasťou v izraelskej vláde majú väčší vplyv na existenciu (či skôr neexistenciu) palestínskeho štátu než Hamas vo vláde palestínskej na existenciu štátu Izrael.

Lídri Hamasu uznaním Izraela riskujú stratu podpory voličov a žiaden politický zisk sa im za to nezaručuje. Žiadnej verejnej deklarácie o uznaní Izraela sa svet od Hamasu veru asi nedočká. No Hamas by celkom reálne  mohol pomaličky zmierňovať rétoriku, namiesto pojmu židovská entita v Palestíne by mohol začať používať slovo Izrael, miesto slov sionistický režim slová izraelská vláda. Samozrejme, nie zo dňa na deň, i radikáli si musia zachovať dekórum. Takéto postupné zmierovanie s Izraelom, akási salámová taktika, by mohla byť celkom úspešná. A Hamas s tým už aj začal, no bez väčšieho záujmu svetovej verejnosti.

Exilový vodca Hamasu Chálid Mišál v januári vypustil pokusný balónik, keď v rozhovore pre Reuters pripustil existenciu Izraela. Podľa jeho slov formálne uznanie Izraela bude možné, až keď vznikne Palestínsky štát. S trochou logiky a kusom objektívnosti sa s jeho slovami dá súhlasiť. A proti jeho slovám – „Problém nespočíva v tom, že je tu entita či štát menom Izrael, ale v tom, že neexistuje suverénna Palestína. Ale i potom, čo Palestína vznikne, tu zostane Izrael. Taká je skutočnosť.“ – ťažko hľadať argumenty.

Samozrejme, keby nebolo kategorických požiadaviek Izraela, USA i EÚ, stačilo by dať palestínskej strane oddychový čas. Netlačiť na pílu. Každý radšej môže, než musí.

Ale pre novú palestínsku vládu je to otázka vnútorných sporov a priekov budúcnosti, i keď blízkej. Zatiaľ, pre dnešok sa väčšina Palestínčanov teší. Po ťažkých mesiacoch bratovražedného násilia zavládla v Gaze i na Západnom brehu dlho nevídaná optimistická nálada. Budúcnosť ukáže, či je radosť opodstatnená.

Poznámka na záver

Na zozname členov nového koaličného kabinetu, ktorému v sobotu vyjadrili dôveru palestínski poslanci, som zaregistroval i meno Mustafu Bargútího. Toto meno napĺňa miernym optimizmom i skeptika, ako som ja.