Protivládne protesty inšpirované ľudovými revolúciami v Egypte a Tunisku začali v Líbyi v polovičke februára 2011.

To, že vývoj udalostí naberie iný rozmer sa ukázalo zakrátko, potom ako konflikt medzi povstalcami a armádnymi silami vedenými Mu´ammarom al-Kaddáfím dostal medzinárodný charakter 15. marca 2011 prijatím rezolúcie OSN č. 1970 a neskôr č.  1973 o vytvorení bezletovej zóny. NATO sa ujalo vedenia vojenských operácií už pod názvom Zjednotený ochranca (Unified Protector) po pätici krajín: USA, Veľká Británia, Kanada, Francúzsko, Taliansko 31. marca 2011.

Môžeme si iba pripomenúť, že bezletová zóna bola stanovená, „aby sa zamedzilo eskalácii konfliktu, a aby sa bojujúce strany oddelili.“ Sme však už niekoľko týždňov svedkami priamej vojenskej operácie. V podobnom duchu sa vyjadril aj ruský prezident Dmitrij Medvedev, keď povedal, že problém nespočíva v rezolúcii č. 1973, ale v jej implementovaní. Minister zahraničných vecí Sergej Lavrov dodal, „že niektoré akcie NATO prekračujú rámec definovaný rezolúciou 1973 a dokonca sa diskutuje aj o jej použití pre pozemné akcie,“ veď koncept rozmiestnenia pozemných síl už bol vypracovaný.  

 Mediálny rozruch okolo Líbye však veľmi rýchlo vystriedala ešte významnejšia udalosť – správa o smrti najobávanejšieho teroristu sveta – Usámu bin Ládina. No v čase,  keď sa všetky médiá venujú pozornosť tejto skutočnosti a opisujú obsah jeho vreciek či dom, kde býval,  obrovské množstvo spochybňujúcich teórií,  názory analytikov, ľudí a diskusie na sociálnych sieťach vyplavili na povrch oveľa zásadnejšiu skutočnosť  - a síce, že  USA dôveruje málokto a nezmenia to ani fotky ani vyhlásenia a ani videá. Nehovoriac o morálnosti či legalite takejto popravy, o ktorej prebiehajú diskusie najmä v zahraničnej tlači.    

Nad Líbyou, naopak,  zavládlo mediálne ticho, veď smrť najhľadanejšieho teroristu na celom svete je oveľa podstatnejšia. Ticho samozrejme iba v našom mediálnom abstraktom chápaní, pretože bombardéry nad krajinou stále hučia, okrem iného aj v snahe zasiahnuť samotného plukovníka, veď vo vojne sa také niečo bežne stáva.  Pochopiteľne, že celá operácia sa nesie v tradičnom duchu vznešených ideí, ktoré hovoria o odstránení diktátora, o   humanitnom akte pomoci  a o ochrane slobody a demokracie.

Zo všetkých arabských ľudových revolúcií, ktoré sa udiali v poslednom období, má to líbyjské najviac slabín. Dočasná Líbyjská národná rada vedená Mustafom Muhammadom ´Abd al-Džalílom bola totiž neraz prirovnaná k bábke západných spojencov. Jej zoskupenie a stratégia okrem zvrhnutia al-Kaddáfího sú nejasné, a tak nám nezostáva nič iné ako nesmelo dúfať, že by šlo v prípade úspechu naozaj o lepšiu alternatívu pre krajinu. V Egypte sme boli svedkami  sily miliónov chudobných a nemerateľnou korupciou ponížených ľudí, no Líbya sa nemohla prirovnávať k jednej nespokojnej, nemerateľnou korupciou dlhodobo ponižovanej a zúboženej  mase obyvateľstva. 

Koncom prvej dekády 21. stor. sa plukovníkove vzťahy so západom naopak  normalizovali. V roku 2009 navštívil al-Kaddáfí Taliansko, kde sa okrem podpísania mnohých bilaterálnych dohôd sa Taliani dokonca zaviazali finančne odškodniť viac ako 25 rokov talianskej kolonizácie Líbye. Hovorí sa aj o tom, že v roku 2007 prispel al-Kaddáfí sumou 5 miliónov dolárov na kampaň neskoršiemu francúzskemu prezidentovi Nicolasovi Sarkozymu. Ak by sa to ukázalo ako pravdivé, mohlo ísť o rozhodujúcu masívnu finančnú injekciu, veď Sarkozy vyhral nad svojou rivalkou Ségolene Royalovou  tesne  v pomere 53% k 47%. Spomína sa aj veľká provízia za sprostredkovanie nákupu francúzskych bojových lietadiel typu Rafal. Sebavedomý líbyjský plukovník si však zrejme dostatočne neuvedomil, že na globálnej politickej scéne je predsa len malým hráčom.

Okruh okolo Mu´ammara al-Kaddáfího sa zužuje. Prežil síce štvrtý útok spojencov usilujúci o jeho život, ale jeho syn a malí  vnuci už toto šťastie nemali.  Diplomacia by stále mohla zohrať dôležitejšiu úlohu ako bombardéry a táto stratégia môže byť decentne testovaná v najbližších týždňoch.

Prosperujúcej, demokratickej, slobodnej a suverénnej Líbye sa tak skoro nedočkáme, aj keď si to iste želáme.  Aj keď al-Kaddáfího éra pravdepodobne skončila, radšej si pomaly zvykajme na to, že v krajine zrejme nadlho zavládne nestabilná bezpečnostná, politická a sociálna situácia, z ktorej bude mať úžitok hocikto, len nie obyčajní Líbyjčania.  

Autorka je arabistka, pôsobí na FiF UK

Text vychádza v rámci spoločného projektu JtT a stáleho zastúpenia Friedrich Ebert Stiftung na Slovensku. Jeho obsah nemusí vyjadrovať názory FES-u

Súvisiace články:

• Prečo nepodporujem zásah v Líbyi
• Ako pomôcť revoltujúcim národom?
• Slováci a Kaddáfí
• Ako končia falošné politické “kamarátstva“
• Je vojna v Líbyi iba humanitárnou akciou?
• Líbya nie je Irak
• Slovenská ľavicová džamahírija?
• Majú štáty povinnosť chrániť?
• S Kaddáfim proti kapitalizmu