Zmení sa po nástupe nového prezidenta niečo v politike USA na Blízkom východe? Sú namieste optimistické očakávania?

Zdalo sa, že nástup Baracka Husseina Obamu do amerického prezidentského úradu obyvatelia krajín Blízkeho východu oslavovali (snáď s výnimkou „najdemokratickejšej“ a zároveň „jedinej demokratickej“ krajiny regiónu). Pravdou je však skôr to, že neoslavovali Obamov nástup, ale Bushov odchod. V skutočnosti nemajú obyvatelia arabských a moslimských krajín nijaké veľké očakávania od novej US administratívy – podľa prieskumov napríklad až dve tretiny opýtaných v Palestíne nečakajú žiadnu zmenu v súčasnom postoji USA k palestínsko-izraelskému konfliktu.

 Palestína/Izrael

 Prvý úspech si Obama mohol pripísať, keď ešte ani nebol v úrade. Izraelská vláda bez toho, aby dosiahla aspoň jeden z deklarovaných cieľov ofenzívy v Gaze, sa poponáhľala ukončiť svoju krvavú volebnú kampaň ešte pred Obamovou inauguráciou.

Prvý telefonát so zahraničným lídrom po nástupe do úradu mal Obama s prezidentom Abbásom. Pekné, veľmi pekné gesto. Krajšia však bude prípadná ochota rokovať s každým palestínskym lídrom, ktorý vzíde z demokratických volieb, aj v prípade, že to nebude Abbás, ale trebárs Barghútí či dokonca Haníja. No na mier v Svätej zemi bude mať oveľa väčší vplyv Obamova odvaha tlačiť na izraelských lídrov, aby boli ochotní o navrátení okupovaných území nielen uvažovať, ale i konať. A to i za cenu škrtenia nehoráznych výdavkov, ktoré majú v súvislosti s tzv. obranou Izraela americkí občania.

Všetky tie optimistické vyjadrenia, ktoré sme  v posledných dňoch počuli  zo Svätej zeme, nie sú nič iné, len snahou zakryť skóre Avigdora Liebermana. 

 Irak

 Irak je priam symbolom Bushovej politiky na Blízkom východe. V počiatkoch predvolebnej kampane bolo stiahnutie amerických vojsk z Iraku doslova stredobodom Obamovho politického programu, no po nástupe do úradu všetky sľuby pôsobili iba ako prázdne reči. Nová administratíva sa zdala byť pod vplyvom názorov generality, ktorá si iné ako vojenské riešenie predstaviť nevedela. No zase sú tu optimistické vyjadrenia o stiahnutí okupačných síl do roka. Pravdou však je, že stiahnuť vojakov do roka môžu chcieť, no do dvoch rokov budú musieť. Nuž, v blízkej budúcnosti uvidíme.

Irak má šancu stať sa slušnou krajinou, ktorej problémy si jej občania budú riešiť sami, pokojnou cestou. No treba si stále a znova uvedomovať, že  americká okupácia tento cieľ nepriblížila, ale oddialila. Pod cudzou okupáciou z Iraku slušná krajina nikdy nebude, to si irackí občania príliš dobre uvedomujú. Urazené reakcie na to, že necítia vďaku za odstránenie diktátora, nemajú preto v snahe o konsolidáciu krajiny žiaden význam.

 Irán

 Irán bude tvrdý oriešok. Administratíva nového prezidenta už vyslala signály o pripravenosti rokovať s Iránom. A čo je hlavné, rokovať nie z pozície sily – zmena rétoriky je badateľná. V tomto postoji treba vytrvať bez ohľadu na to, čo sa bude z Iránu ozývať. Irán čakajú prezidentské voľby, v ktorých si kandidáti (hlavne ten jeden) budú protiamerickou rétorikou naháňať voličov. Prípadný zmierlivý postoj USA bude označovaný za prejav ich slabosti, čo sa bude v kampani donekonečna opakovať. Obamova administratíva bude musieť vydržať túto vojnu nervov a reagovať nie na rétoriku (čítaj táranie), ale na konkrétne praktické kroky iránskej vlády. A to bez ohľadu na to, že bude zo strany amerických aj iránskych konzervatívnych kruhov (a izraelských nielen konzervatívnych) obviňovaná zo slabosti a neschopnosti.

 Afganistan

 Naopak, v Afganistane sa prezident Obama plnou parou ženie do rovnakých ťažkostí, aké už USA zažili v Iraku. Namiesto toho, aby podporil snahy o vnútroafgánsky dialóg a národné zmierenie, ide situáciu riešiť vojensky. Problémy, ktoré vyvolala cudzia vojenská prítomnosť, chce riešiť jej navyšovaním. Tejto politike nielenže chýba akákoľvek logika, takáto politika bude naďalej odsúvať afgánskeho prezidenta do úlohy kábulského starostu. Áno, navýšením počtu vojakov o tridsaťtisíc (päťdesiattisíc, stotisíc, kto dá viac?) možno poraziť Taliban, no nemožno vyhrať vojnu. Prídu iní...

Prítomnosťou okupačných síl (hlavne absolútne nepremyslenými vojenskými akciami s dopadom na civilné obyvateľstvo) sa však z Talibanu, ktorý v roku 2003 ledva živoril, podarilo vytvoriť hnutie paštúnskeho národnooslobodzovacieho boja proti okupačnými silami podporovanej skorumpovanej vláde (reprezentovanej koalíciou regionálnych warlordov – hrdlorezov horších ako Taliban). Táto politika bude mať (a vlastne už aj má) silne destabilizujúci vplyv na Pakistan. Treba však dôsledne rozlišovať dva problémy – problém, ktorý má Pakistan s Afganistanom (alebo Afganistan s Pakistanom?), a problém, ktorý má Pakistan s Indiou. Ich zmiešavanie je zárukou nových a nových komplikácií.

 Nové výzvy?

 Pred novým prezidentom však budú stáť nové výzvy. Indicko-pakistanský spor je len jednou z nich. Demokratický prezident bude isto v silnom pokušení riešiť mnohé krízy vôkol sveta tzv. humanitárnymi operáciami. Jeden demokratický prezident už nechal „humanitárne bombardovať“ Belehrad a príklady zvádzajú, hlavne v Afrike – Somálsko, Sudán, Kongo, Zimbabwe... Pokušení je vyše hlavy.

A čert nikdy nespí...

 Skončilo sa optimistické povolebné obdobie, začala sa tvrdá realita. Napriek tomu mierny optimizmus je namieste – prinajhoršom sa nič nezmení. Po tom, čo na Blízkom východe nastvárala administratíva najhoršieho amerického prezidenta v dejinách, sa ľudskej predstavivosti prieči predstava, že by mohlo byť ešte horšie. Obamu budeme posudzovať nie podľa rečí pred voľbami, ale podľa činov po voľbách.

Autor je arabistom a orientalistom

Súvisiace články:

• Kto vyhral? Nová paradigma II.