Odchod amerického ministra obrany Donalda Rumsfelda bude konfrontáciou Washingtonu s európskymi spojencami, pretože pre nich vzniká nepohodlná budúcnosť z hľadiska väčšieho bezpečnostného bremena.

Viacerí experti tvrdia, že s novým vedením Pentagónu na čele s bývalým riaditeľom CIA Robertom Gatesom môžu byť európske krajiny vystavené novým výzvam vo vzťahoch s USA vnútri NATO.

Rumsfeldovo úsilie transformovať alianciu vedenú Spojenými štátmi od kolektívnej obrannej organizácie na coalition of the willing („koalíciu ochotných“), operujúcou na požiadanie Washingtonu vo vojenských akciách podobných vojne v Iraku, oslabilo podporu od Európanov.

Ak sa však Gates, muž vedomý si novej demokratickej väčšiny v Kongrese, rozhodne túto politiku pozmeniť a vybrať NATO za prvú voľbu ako partnera na vojenské operácie, európsky obranný establishment môže byť zaskočený.

„S novým tímom v Kongrese sa môžu stať pomery nepohodlnými. Európania môžu byť požiadaní, aby sa vo väčšom množstve podieľali na bremene výdavkov,“ hovorí Jens van Scherpenberger, expert na transatlantické vzťahy Nemeckého inštitútu pre medzinárodné vzťahy a bezpečnostné otázky.

„Rumsfeld do určitej miery Európanmi pohŕdal. Na začiatku chcel, aby americká armáda postupovala samostatne. Malo to byť pre Európanov ľahšie, pretože sme vedeli, že politika voči Iraku je nesprávna. A medzitým sa Európania začali viac starať o vlastnú bezpečnosť a strategické potreby,“ dodáva.

Politický posun môže byť viditeľný už na nadchádzajúcom summite NATO koncom novembra v litovskej Rige.

Jestvuje určitá nádej, že nominovaný nový americký minister obrany Robert Gates sa na summite už zúčastní, ale oficiálne zdroje NATO to zatiaľ nepotvrdili.

No aj napriek tomu Gates, ktorý je členom „irackej študijnej skupiny“ (vedenej Jamesom Bakerom, bývalým ministrom zahraničia vo vláde Busha staršieho - poznámka red.), môže začať nadväzovať kontakty s washingtonskými spojencami, aby zmenil Rumsfeldov pohŕdavý postoj.

„Koalícia ochotných znegovala celý koncept NATO a organizáciu oslabila,“ hovorí Toms Baumanis, šéf Litovskej atlantickej rady.

A pridáva: „Litva a ďalšie pobaltské štáty vždy chceli, aby NATO bolo silnou obrannou organizáciou a nie koalíciou ochotných. Chceli, aby NATO bolo garanciou ich bezpečnosti, pretože si nie sú istí, aký druh bezpečnosti v budúcnosti poskytne Európska únia.“

A Zdislaw Lachowski, bezpečnostný analytik Štokholmského výskumného inštitútu mieru, hovorí, že dokonca aj najbližší americkí spojenci vo východnej Európe mali obavy z tohto druhu koalície: „Poľsko sa necíti v takomto druhu koalície dobre. Poľsko chce silné euro-atlantické vzťahy.“

Napriek kritike americkej politiky vedenej Rumsfeldom a napriek tomu, ako táto politika podkopala NATO, analytici zároveň dodávajú, že jednoduchý návrat na status quo sa nemusí konať.

„Za Rumsfeldových čias sa obranná politika zideologizovala. Bushova vláda predsa odkázala, že tí, ktorí ju neodporujú, sú proti nej,“ poznamenáva Nicole Gnesotto, riaditeľ Inštitútu EÚ pre bezpečnostné štúdie so sídlom v Paríži.

„Bol by som opatrný. Európski vodcovia by nemali prepadnúť mysleniu, že s novým americkým Kongresom budú záležitosti pre Európanov alebo pre NATO ľahšie. Pod Rumsfeldovým dohľadom sa veľa zmenilo.“

Analytici dodávajú, že jednou z Rumsfeldových taktických chýb bola neschopnosť využiť veľkú podporu Európanov pre Spojené štáty po teroristických útokoch na New York a Washington 11. septembra 2001. Vtedy bolo NATO viac než ochotné prevziať na seba napriek chýbajúcim vojenským kapacitám značné bremeno výdavkov. Po prvý raz v histórii vtedajší generálny tajomník NATO George Roberston uviedol do praxe piaty článok Washingtonskej zmluvy organizácie NATO, hovoriaci o tom, že útok na jednu členskú krajinu NATO je útokom na všetkých jej členov. Pentagón však na túto ponuku zareagoval pomaly a neumožnil tak aliancii, aby prebrala novú úlohu po skončení studenej vojny.

A tak keď Rumsfeld začal žiadať NATO o podporu na americkú vojnu proti Iraku, narazil už na vehementnú opozíciu Francúzska, Nemecka a krajín Beneluxu.

Rumsfeld potom využil rozdiely a začal označovať vlády, ktoré boli proti vojne, nálepkou ako „stará „Európa“ a za „novú“ Európu považoval najmä bývalé komunistické krajiny vo východnej Európe, ktoré v tom čase verili, že zmena režimu v Iraku je morálne správna.

„Krajiny, ktoré sa pripojili k Američanmi vedenej koalícii, sa o americkej politike veľa naučili. Videli, že vojna v Iraku je tragédia, a preto delenie na „starú“ a „novú“ Európu začalo blednúť napriek Rumsfeldovým pokusom Európu rozdeľovať a oslabovať,“ dodáva Nicole Gnesotto.

Judy Dempsey, International Herald Tribune, 10. novembra 2006 (krátené)