Usporiadanie olympiády je často prezentované ako ideologicky neutrálna príležitosť podporiť cestovný ruch a šport. Aj v našich mestách bolo usporiadané kadečo, no o olympiádu sa ešte s úspechom neuchádzali.

Ako málo zaujímavá krajina na periférii diania s provinčnými mestami majúcimi len málo čo ponúknuť sme boli schopní úspešne sa uchádzať len organizáciu podujatí druhotriedneho významu (akokoľvek je slovenským nacionalizmom a všeobecným komplexom malosti živený obraz priam intergalaktického významu ľadového hokeja, hoteliéri a majitelia reštaurácií, ktorí tejto ilúzii uverili, zostali sklamaní). Napriek tomu sme niektoré z postupov (samozrejme, v menšom – tak ako sa na provinciu patrí) úspešne odskúšali aj v našich dvoch mestách. O dosahoch usporiadania nadchádzajúcich hier na Londýn a jeho obyvateľov píše geograf Ashok Kumar v článku, ktorý sa pôvodne objavil na stránke internetového magazínu Ceasefire.

Depolitizácia a naturalizácia

Počas príprav Londýna na usporiadanie Letných olympijských hier 2012 vyplávalo v mainstreamovej tlači na povrch len prekvapivo málo kritiky. S výnimkou banálnej otázky cien lístkov zostáva väčšina mesta ochromená osvojením si dominantného príbehu. Tento postup, ktorý predchádza každé olympijské hry, je napísaný a šírený ozajstnými olympijskými víťazmi: mocnými spojenectvami vyhľadajúcimi dlhodobé i krátkodobé zisky v každom z hostiteľských miest.
Vysoko ziskové, z verejných zdrojov dotované športové podujatia vždy priťahujú primátorov a potenciálnych primátorov miest po celom svete. Títo využívajú všemožné spôsoby na vábenie nikomu sa nezodpovedajúcich výborov, napínajú každý politický sval v snahe zaistiť si usporiadateľské privilégium. Olympiády stoja usporiadateľské krajiny miliardy libier, jenov či dolárov pochádzajúcich z daní, ktoré sa minú na budovanie veľkolepých štadiónov a ubytovacích zariadení, militarizáciu mesta , pošliapanie občianskych práv a  zložité inštalácie s dobou použiteľnosti niekoľko týždňov. Náklady na Letné olympijské hry Londýn 2012, pôvodne odhadované na 2,4 mld. libier, sú v súčasnosti vyčíslené na 24 mld. libier, pričom kontrahovaní sú niektorí z najväčších svetových dobre známych zamestnávateľov a globálnych porušovateľov ľudských práv . Zľava zaznela kritika mohutného prelievania prostriedkov z verejných rozpočtov do súkromných rúk, ku ktorému dochádza v čase krízového šetrenia. I keď sú nadmerné účty v Londýne oficiálnymi predstaviteľmi vykresľované ako výnimka, pohľad do histórie olympiád ukazuje, že podhodnocovanie nákladov je pevná súčasť olympijskej praxe. Olympiáda v Montreale (1976) vyše 30 rokov splácala dlh naakumulovaný v dôsledku najvýšenia nákladov, aténska olympiáda (2004) sa predražila takmer o tisíc percent zo 123 mil. na 11,5 mld. eur, čím významne prispela ku Gréckemu deficitu , a hry vo Vancouveri skončili s nákladmi šesťnásobne prevyšujúcimi pôvodný plán jednej miliardy dolárov. Okrem olympiády v Los Angeles (1984), kde tlak zdola viedol k neúčasti verejných peňazí na spolufinancovaní hier, a na ktorých mesto zarobilo 233 mil. USD , olympijské hry vždy prekračujú plánované výdaje vrhajúce mestá do roky trvajúcich dlhov . Tieto sú často splácané škrtmi verejných služieb, regresívnym zdanením či zvýšeným cestovným.
Avšak skutočné zisky pre bohatých uvidíme v dlhodobých dôsledkoch, po tom ako davy návštevníkov opustia miesto. V rozpore so všeobecnou vierou, devastácia zavlečená do najchudobnejších a historicky marginalizovaných komunít nie je obyčajným vedľajším účinkom, ale vychádza z úplnej podstaty dôvodu zápasenia miest o možnosť usporiadať hry.
Nedávno vzbudila pozornosť londýnska stratégia „vyčistenia ulíc“ od prostitúcie a iných elementov nežiaducich pri nadchádzajúcich hrách. Ak nás história ostatných dvoch desaťročí niečo učí, tak je to poznanie, že ide iba o začiatok komplexnej stratégie ako reštrukturalizovať charakter, usporiadanie a politiku mesta. Príbeh je ten istý, kamkoľvek hry zavítajú. Začne sa s ľahkými terčmi, akými sú osoby pracujúce v sexbiznise, bezdomovci, čoskoro sa však politici a úradníci zamerajú na vytláčanie etnických minorít a  pracujúcich tried z ich mesta. Bežnou taktikou je popieranie akéhokoľvek spojenia medzi aplikovanými stratégiami a olympiádou. Tak, ako v prípade londýnskych osôb pracujúcich v sexbiznise v piatich olympijských štvrtiach, ktoré boli v porovnaní so zvyškom Londýna obeťou desaťnásobne vyššej úrovne šikanovania v podobe policajných razií . Úrady pritom opakovane tvrdili, že zvýšené úsilie v tejto oblasti „nie je spojené s olympiádou, ale rastúcim záujmom o komunitu“ .
Olympiády boli vždy využívané ako nástroj na uskutočnenie toho, čo David Harvey nazýva „akumuláciou vyvlastnením“ , dosahovanej prostredníctvom palety rôznych nástrojov od viditeľných stratégií núteného vysťahovania až po maskovanejšie postupy, ako napr. gentrifikácia. Tieto násilné procesy sú úzko spojené s rekonfiguráciou poľa možností pre akumuláciu kapitálu, ktorá je skutočnou primárnou motiváciou olympiády. Hry jednoducho nie sú usporadúvané na „vyčistenie“ mesta, ale s cieľom jeho fundamentálnej rekonfigurácie, jeho „očistenia“ od chudobných a nežiaducich. Dôvodom nie je iba uvoľnenie cesty bohatými a pre bohatých, ale tiež rozšírenie terénu na ziskové aktivity.

Dezinfekcia mesta

Pre pochopenie smerovania Londýna je dôležité porozumieť historickým dôsledkom olympijských hier a spôsobom, ktorými reštrukturalizovali ekonomickú krajinu miest, kde sa konali.
V r. 2007 ľudsko-právna organizácia Centre for Housing Rights and Evictions (COHRE – Centrum pre práva bývania a ochrany pred vysťahovaním) financovaná z fondov OSN zverejnila správu , ktorá skúma dôsledky olympiád uskutočnených medzi rokmi 1988 a 2008. Podľa uvedených zistení môžu olympiády za vysťahovanie viac než dvoch miliónov ľudí počas dvadsiatich rokov, čím sa vo svete radia medzi popredné príčiny vysídlenia a rastu cien nehnuteľností.
Pri hrách v Soule r. 1988 bolo vysťahovaných 720 000 ľudí, keď bol s pomocou miestnej militaristickej diktatúry pôvodný Soul – spravovaný ľuďmi a pre ľudí – premenený v korporátne mesto vlastnené skupinami privilegovaných. Hrám v Pekingu (2008) zase muselo cestu uvolniť 1,25 milióna vysťahovaných obyvateľov.
Podľa očakávania záznamy dosvedčujú, že vysťahovanie sa disproporčne dotýka najmä ľudí bez domova, chudobných a menšín. V dlhodobom horizonte dosiahli olympiády v hostiteľských mestách okrem núteného vysídlenia aj ekonomické vysídlenie pôvodných robotníckych štvrtí. Spomínaná správa ďalej poukazuje na fakt, že s olympiádami sú spojené významné zrýchlenia procesov rastu cien nehnuteľností. Napríklad v Sydney (2000) medzi rokom 1993 (rokom, kedy sa potvrdila úspešnosť kandidatúry) a rokom 1998 sa ceny nájmov zvýšili o zarážajúcich 40 %, zatiaľ čo v susednom Melbourne došlo počas rovnakého obdobia len k 10 % rastu. Olympiáda v Atlante (1996) mala za následok zbúranie 2 000 mestských bytov a vysťahovanie  6 000 nájomníkov a navyše bolo vysídlených 30 000 obyvateľov ako priamy dôsledok gentrifikácie štvrte olympijským „developmentom“. Ako keby chudobní a čierni obyvatelia Atlanty netrpeli už dosť, mesto vydalo 9 000 zatykačov pre miestnych bezdomovcov ako súčasť rozhodnej čistiacej akcie – akéhosi „dvojtýždňového faceliftu“.
V čase, keď New York Times informovali , že projekty mestskej obnovy Atlanty znamenali „zmenu prakticky každej stránky občianskeho života v meste“, napríklad vo štvrti Summerhill, susediacej s olympijským štadiónom, bolo so zemou zrovnaných 200 chatrčí, zatiaľ čo „na ich mieste vyrástli čisté, farebné bloky“. Miestny podnikateľ, hovoriaci o chudobných a bezdomovcoch, úprimne vysvetľuje, že „i keď to znamená poodvážať týchto úbožiakov na tri týždne do Augusty a tam ich živiť, musíme tak spraviť. Znie to veľmi brutálne, ale počas olympiády tu nemôžu ostať.“
Podobný trend bol pozorovaný pri olympiáde v Barcelone (1992), kde podľa správy COHRE popri 2 500 vysťahovaní vzrástli ceny bývania medzi rokom 1986, kedy bolo rozhodnuté o usporiadaní hier v meste, a rokom 1993 na 139 % pri predajoch a 145 % pri prenájmoch. V rovnakom období došlo k 76 % poklesu dostupnosti bývania v obecných bytoch. Navyše, v oblastiach okolo olympijskej dediny došlo k vysťahovaniu viac než 90 % ich rómskej populácie.
Pri olympiáde v Pekingu došlo k násilnému vysídleniu 1,5 milióna obyvateľov , ktoré sa dotklo najmä najchudobnejších imigrantov z vidieckych oblastí žijúcich na predmestiach. Podľa tvrdení organizácií verejnej kontroly, relokácia so sebou priniesla 20 % pokles životnej úrovne. Hry vo Vancouveri si na mušku zobrali bezdomovcov, pôvodných domorodých obyvateľov a ženy prostredníctvom oznámení o vysťahovaní, kriminalizovaním žobrania a nocovania vonku , ako aj zákonom zakazujúcim plagáty a transparenty, ktoré „neoslavujú“ olympiádu , alebo „nevytvárajú a nezvyšujú slávnostné prostredie a atmosféru“.
Stratégie „čistiek “ sa už začali realizovať vo favelách obklopujúcich centrum Ria de Janeiro, kde bolo 6 000 chudobných obyvateľov násilne vysťahovaných pod namierenými zbraňami . Nastúpila vládna stratégia „pacifikácie “ zahŕňajúca vpád viac než 3 000 armádnych príslušníkov do slumov s cieľom „prevziať kontrolu“. Výsledkom boli pouličné strety, ktoré si vyžiadali životy 30 obyvateľov. Agentúra Associated Press informovala, že iba v r. 2010 z dôvodu dvojnásobnej hrozby v podobe olympiády (2016) a majstrovstiev sveta vo futbale (2014) čelilo strate domova 170 000 ľudí

Právo na mesto

Harvey (2008) chápe právo na mesto (right to the city) ako viac než prístup k mestským zdrojom. Je to kolektívne právo uplatňovať moc s cieľom utvárať, transformovať a pretvárať procesy urbanizácie. Pre Harveya je „sloboda utvárať a pretvárať naše mestá a nás samých jedným z našich najcennejších, a predsa najviac zanedbaných ľudských práv.“
Niekoľkí vlažní liberáli potichu hovorili o miliardách podvodne vymámených z verejnej kasy a Citizens UK , najväčšia komunitná organizácia v krajine, prekvapivo vymenila plienenie oblastí, kde žije množstvo jej členov, za pár odrobiniek v snahe upevniť svoju značku “olympiády adekvátnej mzdy“ (living wage Olympics). Iba pár ľudí v mainstreame malo problém s krízou cien bývania a vysťahovaním.
Harvey (2008) tvrdí, že rozvoj kapitalizmu je úzko spätý s objavením sa mestských priestorov, ktoré vyžadujú koncentráciu a nekonečné vyhľadávanie ziskových oblastí pre kapitál a kolobeh zložený z extrakcie, reinvestície a expanzie. A tak „išla v podmienkach kapitalizmu história akumulácie kapitálu ruka v ruke s expanzívnou urbanizáciou.“ Hranice Olympijského parku v Londýne predstavujú jedny z „najrobotníckejších“ štvrtí v krajine. Nie je náhoda, že každé olympijské mesto sa rozhodne situovať hry do najchudobnejších sídlisk. Cieľové oblasti ako londýnsky East End, South Central v Los Angeles či chicagský South Side nie sú iba najchudobnejšími štvrťami, je tu tiež najvyššia koncentrácia nebielych obyvateľov v rámci jednotlivých miest. V prípade Londýna je štvrť Newham (domov olympijskej dediny) etnicky najrozmanitejšia v celej krajine. V londýnskom East End začali nútené vysťahovania ihneď po ohlásení kandidatúry demoláciou Clays Lane Housing Co-op a vysťahovaním 450 obyvateľov .
Okamžité vysťahovania a postupná gentrifikácia idú ruka v ruke. Na niektorých miestach bližšie k dejisku olympiády sú chudobní obyvatelia nútení opustiť svoje domovy, zatiaľ čo projekty okrášľovacieho „developmentu“ a „regenerácie“ zničili sociálne centrum či divadlo v takých vzdialených oblastiach ako Dalston Junction či Hackney´s Broadway Market. V rovnakom čase mestská rada poverila svojich zástupcov predajom verejných pozemkov s cieľom ich premeny na luxusné byty. Podobne, ako v prípade usporiadateľských miest v minulosti, vysťahovania občanov nie sú výlučne doménou priamych zásahov oficiálnych orgánov. V niektorých východolondýnskych štvrtiach, kde sa ceny nájmov vyšplhali na pätnásťnásobok svojich bežných hladín , začali vysťahovávať pôvodných nájomcov sami vlastníci. Byty sú teraz ponúkané ako „olympijské prenájmy“, zatiaľ čo voči nájomníkom odmietajúcim sa odsťahovať sú uplatňované nemalé penále zakotvené v nájomných zmluvách .
Nedávno aktivisti táboriaci na Leyton Marches odmietli snahy Olympic Delivery Authority (verejná inštitúcia zodpovedná za budovanie a výstavbu spojenú olympiádou) o premenu verejného priestoru na olympijské tréningové zariadenie . V skutočnosti sa v minulosti niekoľkým kampaniam proti olympijským hrám podarilo uspieť. Pozoruhodným príkladom bola široko založená koalícia aktivistov No Games Chicago , ktorým sa pripisujú zásluhy na zmarení snahy o usporiadanie hier v r. 2016, a to aj napriek aktivitám Baracka a Michelle Obamových. Anti-olympijskí aktivisti tu uspeli zoči voči multimiliónovej záplave pro-olympijskej propagandy, ktorej cieľom bolo „vyčistiť“ robotnícku štvrť South Side. Pár dní pred voľbou olympijského výboru informovali noviny Chicago Tribune, že väčšina obyvateľov odmieta kandidatúru a 84 % nesúhlasí s použitím verejných zdrojov na podporu hier . V Rio de Janeiro odmietajú tisícky obyvateľov slumov, ktorí dostali oznámenia o vysťahovaní, potichu odísť. Namiesto toho sa pripravujú na boj a dvíha sa historická vlna odporu v uliciach . Odbory organizujúce štrajky v minimálne ôsmich mestách, kde sa budú konať majstrovstvá sveta vo futbale 2014 spolu s celonárodným hnutím 25 000 zamestnancov šapionátu hrozia dlhotrvajúcimi štrajkami . V správe New York Times sa obyvateľ Cenira dos Santos vyjadril na adresu hier: „úrady si myslia, že pokrokom je búranie našich komunít, len aby oni mohli na niekoľko týždňov hostiť olympiádu, no my sme ich prekvapili naším odporom“. Príbehy jednotlivých miest sú takmer identické. Po rozhodnutí o konaní hier vynakladá mesto obrovské objemy verejných financií na rozbehnutie stratégií nútených vysťahovaní, špekulácie s nájomným, projektov mestskej revitalizácie, búrania obecných bytov a gentrifikácie. Ak je s olympiádou spojená jedna skutočná hrozba, ktorá sa naplní temer pri každom podujatí, tak je to skutočnosť, že chudobní si zakaždým prispievajú na vlastné násilné vyhnanie.
Pumpovanie peňazí do rozvoja, regenerácie a „čistenia“ mesta núti k úteku miestnu komunitu a  mestskú kolektívnu identitu premieňa na individualizovanú a konzumnú, ktorú definuje homogenizovaný rasový, ekonomický a etnický predmestský ideál. Výsledkom procesov gentrifikácie a suburbanizácie je hlboká politická a kultúrna izolácia a odcudzenie. Odcudzenie sa rodín a ľudí medzi sebou a spoločne od verejného. Takéto vzdialenie sa ovplyvňuje spôsob, akým jednotlivci chápu seba vo vzťahu k okolitému svetu – žijú vo svete izolácie chránenom pred „odlišnosťou“. Pasívna akceptácia nerovnosti sa stáva aktívne podporovanou. Gentrifikácia usporiadateľských olympijských miest, vytrácanie sa vrstiev pracujúcich, sociálna atomizácia a následná erózia politického uvedomenia je plánovaný následok v meste, zdanlivo čakajúcom iba na vyčistenie. Akékoľvek čítanie olympijskej histórie odkrýva pravdivé motívy každého z usporiadateľských miest. Odhaľuje ich potrebu nahnať hrôzu s cieľom urýchliť proces „vysťahovania“ chudobných a marginalizovaných, ktoré je súčasťou komplexnejších machinácií akumulácie kapitálu. Architekti tohto plánu potrebujú spektakulárnu šou – hegemonický nástroj, ktorý umožní rekonfiguráciu práv, priestorových vzťahov a sebaurčenia miestnych pracujúcich s cieľom zmeniť zmysel existencie mesta. Na rozdiel od iných podujatí poskytuje olympiáda práve takúto príležitosť.

Ashok Kumar je spisovateľ, aktivista a PhD študent v odbore ekonomická geografia na Oxfordskej univerzite. Publikačne prispel v The Assault on Universities: A Manifesto for Resistance (Pluto 2011) a It Started in Wisconsin: Dispatches from the Front Lines of the New Labor Protest www.versobooks.com/books/1076-it-started-in-wisconsin (Verso 2012). Tweetuje na @kumar__ashok.

Preložil Pavel Suska.