Dobré správy z Ekvádoru. Nový prezident bol vymenovaný do funkcie. Sľubuje, že naštartuje rýchlu, hlbokú a radikálnu revolúciu, ktorá definitívne pochová neoliberalistický model, ktorý tu bol doteraz a krajinu totálne zruinoval. Konečne niekto.

Vždy, keď si prečítam, čo sa v Južnej Amerike deje, tak mám celkom dobrý pocit. Veľa vecí sa tam v poslednom čase zlepšuje. Myslím si to až do chvíle, keď si zhruba o tom istom prečítam ešte raz. Po slovensky a od slovenských politických komentátorov. Tých, ktorí pracujú v denníkoch, kde ide len o jedno – strážiť demokraciu na svete. 

Pozor, samozrejme, tú pravú!

Chvíľu rozmýšľam, prečo chce slovensky zamestnanec denníka/týždenníka slovenskému čitateľovi kopec vecí zamlčať a druhý kopec vecí podsunúť.

Nový prezident Ekvádoru bol vymenovaný do funkcie.

Ďalší do skupinky, ktorú budú naši politickí komentátori denníkov s pevným charakterom démonizovať ostošesť.  

Tá fotografia s Hugom Chávezom a Evom Moralesom predsa stačí, a či o ňom aj niečo vedia? Vedia málo, ale na slovenského čitateľa toto prvoplánové démonizovanie zjavne zaberá.

Usudzujem tak z fundovaných diskusií, ktoré sa strhnú za každou podobnou správou.

Tvorivá mravčia práca slovenských zamestnancov v denníkoch/týždenníkoch a ich dlhodobé podsúvanie špekulácií a dezinformácií plodí vytrvalých diskutérov, ktorí nevedia vymenovať tri mestá vo Venezuele alebo to, či má Ekvádor hranicu s Venezuelou alebo s Guatemalou. Dôležité je „nasať“ správne info, napríklad na stránke pravého spektra, a potom ho šíriť a šíriť.

Otvorené žily Južnej Ameriky

Podľa starej indiánskej tradície nového ekvádorského prezidenta Rafaela Correu uviedli do funkcie jeho dvaja kolegovia. Podľa domácich legálne zvolení prezidenti, podľa slovenských novinárov démoni. Démon č. 1 – Hugo Chávez a démon č. 2 – Evo Morales (Prezidentovi Bolívie sa cti „stať sa démonom“ dostalo hneď po tom, ako znárodnil časť ropných spoločností, ktoré z ťažby v jeho krajine brali 88 percent a domácim nechávali dvanásť.).

Niekoho strašne musí štvať, že títo traja medzi sebou nebojujú.

Niekoho to strašne štve aj preto, že títo traja od neho nekupujú zbrane.

Niekoho asi ide rozhodiť z toho, ako rýchlo v Južnej Amerike miznú všetky tie staré dobré vlády, ktorým najprv Niekto pomohol k moci, a ony potom brali tie supernevýhodné pôžičky a okamžite po nástupe zavádzali neoliberalistické modely.

Niekoho z toho ide šľak trafiť, že také vyciciavanie ekomoník týchto štátov, aké bolo za spomínaných neoliberalistických modelov, už asi nebude.

Niekoho musí však naozaj vážne srať, že keď sa ich veľvyslanec ozve, a povie, že Svetová Superpotencia si nepraje, aby bol XY zvolený za prezidenta, ľudia v krajine to naopak vezmú ako výzvu a spomínaný kandidát prejde zo 4. miesta v rebríčku popularity na prvé a stane sa prezidentom.

Niekto musí strašne škrípať draho vybielenými zubami, keď tento prezident ako prvé znárodní ropné koncerny, z ktorých pre Niekoho dlhé roky tiekla najlacnejšia ropa na svete.

Niekoho musí štvať aj to, že tento piatok na stretnutie krajín združenia Mercosur dostane pozvánku do klubu asi aj Ekvádor. Ten, kto Niekomu v prvom prezidentskom prejave odkázal, že jeho vlasť už nie je na predaj.

Niekto sa musí kurevsky čudovať, lebo predsa vždy bolo na predaj všetko, hlavne v tejto časti sveta.

Niekto musí „být zhnusen“ z toho, ako môže byť bývalý odborový predák, dokonca z chudobnej rodiny, po druhýkrát zvolený za prezidenta 180-miliónovej krajiny a spolu s ním aj jeho ľavicová strana. Dokonca s červenou hviezdou v znaku! No toto?!

Niekoho od zlosti rozplače predstava, že ešte aj v Čile, kde mal Niekto stále svojích ľudí, je dnes pri moci premiérka za socialistickú stranu. Tá, ktorej otec zmizol počas dikatúry, ktorú Niekto pomáhal budovať.

Niekto sa musí s naozajstnou nechuťou pozerať, ako sa pomaly, ale isto zaceľujú otvorené žily Južnej Ameriky.

Niekoho teší aspoň to, že v jednej malej krajine v Európe (spolu s Českom považovanej za trójskeho koňa v únii) ešte existujú novinári (či skôr zamestnanci denníka), ktorí o nových vládach v Južnej Amerike píšu tak, že to Niekomu ucho pohladí a oko poteší.

Niekoho poteší aj to, že títo píšuci zamestnanci to síce nerobia zadarmo, ale sú pri tom všetkom strašne lacní. A pritom Niekto má peňazí dosť.

A na záver otázka.

Čo si slovenskí dezinformátori, dezinformujúci so železnou pravidelnosťou v denníku/týždenníku a produkujúci oklamaných čitateľov, zaslúžia?

Zaslúžia si trest, niektorí aj tortúru (alebo po našom mučenie).

Nie, nenavrhujem ich zhadzovať z helikoptéry do mora tak, ako sa to robilo v Čile za Pinocheta, alias „Pinoča“, ako ho familiárne volajú domáci. (Že ste o tom nepočuli? Že ste čítali len o ekonomických zázrakoch, ktoré Čile dosiahlo? Ale nóó… hádam nečakáte, že Hayekov inštitút alebo Pravé Spektrum sa bude zapodievať podobnými maličkosťami, ako bolo zmiznutie tisícov ľudí nepohodlných pre režim. O tom radšej pomlčia. Dôležité sú predsa hospodárske výsledky…)

Vráťme sa k mučeniu.

Osobne navrhujem niečo kruté. Napadlo mi priviazať ich o stoličku a celý deň dookola im púšťať niečo naozaj strašné, napríklad… napríklad taký Balíček karet!

Ján K. Myšľanov

(Za tip na hudobný teror touto cestou ďakujem Marianovi B.)

(Článok pôvodne uverejnený na blogu denníka Sme – so súhlasom autora.)