Už sa zdalo, že dvadsiaty siedmy jún vojde do dejín ako jeden z najčiernejších dní americkej žurnalistiky. Iba ťažko sa dalo pochopiť, že sladučká a hlúpučká Paris Hilton, ktorá nie je ničím iným iba umelou polo-britou, nie teda celou-britou, tromfne na obrazovke globálnej americkej tv station CNN samotného Georgea Busha.

Áno, toho Georgea Busha, ktorý ešte sedemnásť mesiacov zostane v Bielom dome ako prezident najmocnejšej krajiny zemegule a ktorého návrh o zlegalizovaní ilegálov práve v tom čase neprechádzal v Senáte. Kongres ho „griloval“ pre nedostatočne obhájiteľné odpočúvanie Američanov či pre pokračujúcu irackú tragédiu. Bolo teda čo reportovať.

No toho dňa mal George smolu, veľkú smolu, podobne aj jeho čierne svedomie Dick Cheney, ale aj ďalší americkí politici, herci, hrdinskí hasiči, lekári či vojaci šíriaci ozbrojeným násilím demokraciu na Blízkom východe... Na tých všetkých dopadol plnou váhou strašný mediálny vynález: povestný rating.

Veď len uvážte, ako mohli v televízii ukázať Busha, keď ho pozitívne vníma už iba 26 percent Američanov, a navyše - a čo je rozhodujúce - neprepustili ho predsa v tú polnoc ako mladučkú Hiltonku z kalifornskej väznice.

So slzami v očiach 

Pred losangelskou basou čakali na Paris (za alkoholizmus za volantom si musela odsedieť v chládku celých, poriadne šokujúcich 23 dní)  nielen televízne štáby, armáda fotografov a novinárov všemožných razení hádam aj z priľahlého vesmíru, ale aj dav nadržaných Amíkov. Tí všetci, v tú dramatickú noc bohatú iba na jednu jedinú skutočnú udalosť nechceli už zažiť nič iné, iba na vlastné oči, takto priamo, bezprostredne a naživo uvidieť ikonu súčasnej, nielen tínedžerskej Ameriky!

Slzy dojatia a šťastia sa tlačili do očí a tí menej psychicky odolní si ich nechali tiecť pokojne a bez bázne a hany po nadutých lícach. A tak milá, pravdaže jednou miliardou dolárikov vycpaná Paris, dedička hotelových reťazcov po ockovi so šokujúcou priezviskovou značkou Hilton, ktorá vo svojej nenútenej naivite podľa jej vlastných slov ani nevie, prečo je taká slávna a prečo na ňu, či na jej súkromie číha neustále armáda paparazzov, vysánkovala v tom čase nielen Busha a tých ďalších pár desiatok mocných (a mnohých aj po zásluhe slávnych) z televízneho diania.

Larry má čuch

Larry King, ikona US televíznej žurnalistiky, slávny a zatiaľ aj najslávnejší kladič otázok - veď dosiaľ počas päťdesiatročnej kariéry urobil 50 tisíc rozhovorov s najslávnejšími ľuďmi Ameriky a sveta - mal aj tentoraz dobrý čuch. Už pred pár týždňami práve na jeho návrh nedala jeho domovská CNN prednosť žiadnemu politikovi, žiadnemu vedcovi, žiadnemu hercovi, žiadnemu potrimiskárovi pred zostrihom jeho rozhovorov so slávne prsnatou blondínkou Annou Nicole. Tá vlastnou, neúnosne predčasnou smrťou došokovala Ameriku a svet a odišla na večnosť za veľkou „životnou láskou“, vyše deväťdesiatročným olejovým miliardárom, ktorému poskytla slasti ženskej mladosti, čím sa ešte za svojho kratučkého života stala okamžite celou-britou.

Ešteže sa nezabila Paris Hilton. Nielen opitá či nadrogovaná za volantom auta, ale psychicky doráňaná z toľkého záujmu Ameriky o jej osobu. Treba uznať, že nespieva najhoršie, ale treba aj dodať, že slávnou sa stala najmä vo chvíli, keď inej, donedávna predsa len slávnejšej celebritke, speváčke Britney Spears poradila, aby si nedávala pod sukňu nohavičky...

Šerif aj sudca sa ukázali byť neoblomnými. Vedeli veľmi dobre, že ich rozhodnutie posadiť Paris za mreže sa v spoločnosti nestretne s pochopením, musia predsa jestvovať výnimky - spomeňme futbalistu a herca O.J. Simpsona, ktorý svojho času zavraždil exmanželku s jej priateľom a predsa sa z doživotného trestu, možno až trestu smrti, za pomoci dobre odmenených právnikov vysekal.

Biblia, kriminál a drogy

Ale Paris sa po porade s rodičmi a celou plejádou „poradcov“ napokon súdnemu rozhodnutiu blahosklonne odovzdala a vyhlásila, že aj ona je len ľudskou bytosťou ako každá iná a že aj pre ňu zákony platia... Bože, ako dobre povedané!

Rozsudok prijala ako znamenie osudu. Aspoň tak to s utrápenou tváričkou a v slušnej neprovokujúcej blúzke nahovárala starému vlkovi Larrymu. A Amerika a svet sa mohli z jej jemných úst dozvedieť najmä tri zásadné veci.

1. „Čítala som vo väzení bibliu, ale žiadnu obľúbenú pasáž nedokážem odcitovať.“
2. „Porušila som zákon, no nie som kriminálnou osobou.“
3. „Tá čudná cigareta, ktorú som fajčila, nebola drogou.“

Bola to nádherná noc, plná všehovesmírnej udalosti. Boli to nádherné dve hodiny pred obrazovkou CNN, ktorá nesie v záhlaví to ohromné heslo, na ktoré by bol každý slušný novinár viac než pyšný: „The most trusted name in news. (Najdôveryhodnejšie meno v spravodajstve)."

Pozorovateľ skoro nadobudol dojem, že išlo nielen o najčiernejší deň americkej žurnalistiky, ale priamo o prototyp jej najhlbšieho úpadku. A pritom stačilo iba pomyslieť na slovíčka kliatby, akými sú rating, či peoplemetre...

And not only in America!