JeToTak.sk - úvodná stránka

Výber z blogov

Propaganda sú tí druhí

V roku 1953 vypukli v bývalom východnom Nemecku nepokoje. Bertolt Brecht ako reakciu napísal báseň Riešenie. Vedenie krajiny lamentovalo, ...

[Richard Filčák]

Fraškovitý pokus o puč, dobre zorganizovaná represia

Neskoro večer 15. júla sa počas niekoľkých hodín udial zinscenovaný pokus o prevrat. Prevrat jednomyseľne odsúdili parlamentné strany, ...

[Joachim Becker]

Podat ruku nebo strhnout do propasti?

Před pár dny média přinesla zprávu o muži muslimského vyznání, který ve Švédsku odmítal potřást kolegyním v zaměstnání rukou, ...

[Vendula Filipova]

PETER WEISENBACHER: Sarkozyho africké dobrodružstvá

Kríza žánru | Svet | Peter Weisenbacher | 20.01.2008

_ma_small

PETER WEISENBACHER: Sarkozyho africké dobrodružstvá

 Minulé leto sa zdalo, že súčasný francúzsky prezident Nicolas Sarkozy sa do dejín zapíše vďaka svojej smiešnej ješitnosti, potom čo nechal digitálne zmanipulovať fotky zo svojej dovolenky na ktorých bol od pol pása nahor nahý, aby vyzeral krajšie. Zimné obdobie z neho však robí aj „osloboditeľa“ afrických väzňov, i keď s ručením značne obmedzeným. Prach ledva stihol padnúť na kauzu bulharských zdravotných sestier a palestínskeho lekára, pokým doktor Ashraf Alhajouj oslobodený z nie príliš pohostinného náručia plukovníka Kaddáfiho sa vo svojej novej vlasti stihol oženiť, jeho zachránkyňa a Monsieur le Président sa stihli rozviesť a už tu máme novú kauzu a novú záchranu. Do vlasti priviezol z Afriky pracovníkov humanitárnej organizácie l’Arche de Zoe. Tento krát však sám. Neposlal pre nich svoju novú partnerku, modelku po záručnej lehote Carlu Bruni. A toto nebol zďaleka hlavný rozdiel vo vyvrcholení oboch káuz.

Poďme však po poriadku od začiatku. Prvá informácia, ktorú sme sa mohli dozvedieť znela značne bizarne: francúzski humanitárni pracovníci sa snažili uniesť sto afrických detí. Prečo by niekto unášal a vydával za siroty deti žijúce v rodinách na kontinente, kde každú sekundu zomrie človek od hladu alebo na liečiteľnú chorobu a obzvlášť v regióne zmietanom darfúrskym konfliktom? A hlavne prečo je nutné niekoho unášať z pekla na zemi z ktorého sa všetci (okrem privilegovanej elity) snažia všetkými možnými prostriedkami ujsť? Na tieto otázky však už nebol čas. Média vzápätí priniesli informácie potvrdené medzinárodnými organizáciami o tom, že z týchto konkrétnych 103 detí malo väčšina aspoň jedného žijúceho rodiča a že s ich adopciou do Francúzska nesúhlasia. A bolo vyriešené. Z humanitárnych pracovníkov a hrdinov sa stali kriminálnici, únoscovia malých černoškov. Aplikovalo sa absolútne scestné európske videnie na totálne odlišné prostredie. Nikto sa už nepýtal ako pracovníci  l’Arche de Zoe k týmto deťom prišli, všetci si asi mysleli, že v najchudobnejšej časti sveta asi tiež každý rodič a každé dieťa má mobil na ktorom ho pravidelne kontrolujú. Nikoho nenapadlo, že idealistickí Francúzi omnoho pravdepodobnejšie ako kuli plány na nejaké dobrodružné únosy, sadli na lep obchodníkom s ľuďmi.

V tejto chvíli však z tohto incidentu už vyrástla politická kauza ohromných rozmerov. V Čade sa protestovalo proti Francúzsku, bývalej koloniálnej veľmoci a nový prezident potreboval „normalizovať situáciu“. V takých situáciách ako býva zlým zvykom, ide zdravý rozum, fakty a pravda alebo spravodlivosť bokom. A tak sa dohodol s miestnym diktátorom Idrissom Débym. Vyšiel pánovi Elyzejského paláca  v ústrety, veď mal byť začo vďačný, Francúzsko ho de facto udržalo pri moci. Dodávkami moderných zbrani, ktoré inak demoralizovanej a samorozklodajúcej sa čadskej armáde priniesli strategickú výhodu nad povstalcami. Opozícia dokonca tvrdí, že bojové lietadlá Mirage francúzskej armády „hliadkujú“ nad územiami pod ich kontrolou a informácie o pohybe jednotiek odovzdávajú „tyranovi“ Débymu. V tejto atmosfére vzájomnej „dôvery“, teda nebol pre Nicolasa Sarkozyho veľký problém požiadať za zatvorenými dverami o vydanie svojich krajanov domov. Lokálny vládca mal pravdepodobne len jedinú podmienku a to miestny súd, aby nestratil pred domácim publikom tvár úplne. A tak sa i stalo. Fraška ktorú v čadskom totalitnom systéme nazývajú „súdom“ (nevedno prečo toto označenie prebrali i západní novinári) sa odohrala, žiadne veľké skúšanie (vyšetrovanie), generálka alebo niečo podobne, premiéra sa vydarila. Veru, nebolo to o nič viac, samotný obvinený šéf humanitárnych pracovníkov  Eric Bréteau v rozhovore, ktorý poskytol vo svojej väzenskej cele presne popísal postup i termíny celého procesu. Vopred bolo známe, že budú odsúdení, ako i kedy, rovnako im bolo jasné, že potom budú vydaní domov. Prečo takéto niečo nazývať „súdom“? A prečo považujeme týchto siedmich Francúzov za vinných na základe rozhodnutia takéhoto politického divadielka jedného diktátora, ktorý nerešpektuje ľudské práva a svojich oponentov či inak nepohodlných (podľa Amnesty International) väzní bez súdu a mučí?

Netvrdím, že nespravili chybu, pravdepodobne zaplatili za „siroty“ nejakému kmeňovému vodcovi, ktorý možno deti skutočne uniesol a možno len spravil obchod s ich rodinami, nebola by to v týchto strašných pomeroch žiadna výnimka. Pravdepodobne podcenili súvislosti a následky svojho konania. Rovnako pravdepodobne sú to však viac rojkovia a idealisti ako zločinci „únoscovia detí“. V hre boli určite aj peniaze, áno rodiny platili vopred niekoľko tisíc eur, ale veď dobrú vôľu ako palivo nepoužívajú ani lietadlá do a z Afriky. V každom prípade je omnoho väčším zločinom to, čo sa deje v súčasnosti. Po prevoze do Francúzska bolo uväznení a ministerstvo spravodlivosti sa o nich vyjadrilo ako o „usvedčených kriminálnikoch“, u ktorých sa otázka viny a trestu nebude otvárať, pretože si len prišli odpykať svoje tresty. Prokurátor na súde parížskeho predmestia Creteil vyhlásil, že akékoľvek napadnutie čadského rozsudku by bolo spochybňovaním medzinárodného práva. Pravdepodobne zabudol, že čadský súd sa nedá označiť za kompatibilný s medzinárodným právom a podmienky vyšetrovania a väzby odporujú dodržiavaniu ľudských práv.

Faktom ostáva, že humanitárni pracovníci sa môžu považovať za šťastlivcov nakoľko osemročný pobyt vo väzení spojenom s „ťažkými nútenými prácami“ by pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou neprežili. Okrem samotnej otrockej práce, nedostatku jedla, faktickej neexistencii zdravotnej starostlivosti patria k rutine i bitky a mučenie zo strany dozorcov. Kontrast nemôže byť asi ani väčší oproti elitnému krídlu väznice vo Fresnes v ktorom sa nachádzajú dnes, jeho obyvateľmi sú obvykle známe osobnosti alebo inak privilegovaní jednotlivci. Osem rokov v takejto väznici s knižnicou, internetom, návštevami blízkych a možnosťou „dovolenky“ mimo zariadenie by pre bežného obyvateľa strednej Afriky znel ako raj na zemi. Nikdy sa to však asi nedozvedia, najväčšou hanbou pre čadského vládcu by totiž bolo ak by vyšli na verejnosť fakty o tom ako „ľahko“ pracovníci  l’Arche de Zoe z celej kauzy vyšli.

Na celom prípade a najmä na afére ktorá okolo neho vznikla je však najsmutnejší nie osud týchto pomýlených filantropov, ale spôsob jednania prezidenta Sarkozyho a jeho širšie dôsledky. Namiesto aby využil tlak, ktorý evidentne v Čade mal a má, na objektívne prešetrenie prípadu a uskutočnenie spravodlivého súdneho procesu, sa rozhodol vyjednávať za zatvorenými dverami s diktátorom a to práve v dobe keď do susedného regiónu Darfúr mali (konečne) prísť jednotky EÚ v tak potrebnej mierovej misii. Darfúrsky konflikt si doteraz vyžiadal viac než 200 000 mŕtvych a 2 a pol milióna utečencov, pričom situácie v Sudáne a Čade spolu priamo súvisia. Vodca opozičnej UFDD Mahamat Nouri podporovaný sudánskym režimom, ktorý je samozrejme proti prítomností medzinárodných síl v Darfúre medzičasom stihol označiť francúzske jednotky za svojho legitímneho nepriateľa, pretože francúzska vláda podporuje diktátora Débyho. Ukončiť konflikt a obrovské utrpenie v Darfúre, z ktorého vznikla humanitárna katastrofa akú je ťažké slovami popísať a zdravým rozumom pochopiť, bez ukončenia konfliktu v Čade nie je možné.

 


Bookmark and Share

Súvisiace články:

Hodnotenie

6

Tento článok zatiaľ hodnotilo 139 čitateľov

Ako funguje hodnotenie článkov?

Diskusia

Naposledy pridaný: 21.01.2008 (autor)

Diskusia k článku obsahuje 2 príspevkov


Video

Varoufakis: Capitalism will eat democracy unless we speak up vačší format, videoarchív


Fotoreport

Výstava v átriu

Čoskoro otvoríme našu fotogalériu.

Occupy Wall Street
Occupy Wall Street 5 Occupy Wall Street 4 Occupy Wall Street 3 Occupy Wall Street 2 Occupy Wall Street 1
Kreacionistické múzeum Petersburg (5) Kreacionistické múzeum Petersburg (4) Kreacionistické múzeum Petersburg (3) Kreacionistické múzeum Petersburg (2) Kreacionistické múzeum Petersburg (1)

Copyright © 2007 - 2016 jeToTak.sk. Všetky práva vyhradené. ISSN 1337-8872

Využívame spravodajstvo z databázy ČTK, ktorej obsah je chránený autorským zákonom. Prepis, šírenie, či ďalšie sprístupňovanie tohoto obsahu či jeho častí verejnosti,
a to akýmkoľvek spôsobom je bez predchádzajúceho súhlasu ČTK výslovne zakázané. Copyright (2003) The Associated Press (AP) - všetky práva vyhradené.
Materiály agentury AP nesmú byť ďalej publikované, vysielané, prepisované alebo redistribuované.

Design by MONOGRAM and Maroš Schmidt, Technology by MONOGRAM – TYPO3 Specialist