Nezabúdajte, že médiá plnia dve základné funkcie. Prvá je indoktrinácia elít, aby mali tie správne názory a vedeli slúžiť moci.

Elity sú vlastne najindoktrinovanejšou časťou spoločnosti, pretože sú najviac vystavené propagande a naozaj sa podieľajú na rozhodovaní.  New York Times, Washington Post, Wall Street Journal a podobne sú ich. A potom máme masové médiá, ktorých  hlavnou úlohou je zbaviť sa zvyšku obyvateľstva – jeho marginalizáciou a odstránením, aby sa neplietol do rozhodovacieho procesu. A v tomto prípade nejde o New York Times alebo Washington Post, je to úloha pre sitcomy, National Enquirer, sex a násilie, trojhlavé bábätká, futbal a veci s tým súvisiace. Ale 85% obyvateľstva, hlavná cieľová skupina týchto médií, nemá v sebe geneticky zakódovaný nezáujem o dianie vo svete. Ak by mohli uniknúť “de-formačnému” účinku a vymaniť sa zo systému indoktrinácie, ako aj celého triedneho systému, ktorého je to súčasťou – koniec koncov ľudí od politického aktivizmu akéhokoľvek druhu neodrádza len indoktrinácia – ak by to dokázali, tak áno, v takom prípade predstavujú veľký potenciál pre alternatívu, a nádej neumrela.

Vývoj v Anglicku je v tomto ohľade veľmi zaujimavý. Dlho tam existovala významná robotnícka tlač, výborné ľudové denníky s početnou čitateľskou obcou – omnoho väčšou ako všetky denníky pre anglické elity dohromady. Boli to Daily Herald, News Chronicle a Sunday Citizen. A nepísal do nich len jeden neortodoxný komentátor, ako keď Wall Street Journal raz za mesiac publikuje niečo od Alexa Cockburna. Tieto denníky ukazovali iný obraz sveta a zastávali radikálne iné hodnoty ako podnikateľské kruhy každý deň. A nielenže mali dobrú distribúciu, ich čitatelia sa o ne skutočne zaujímali: štúdie ukázali, že ľudia tieto noviny naozaj čítali, viac ako Guardian alebo London Times. Tlak trhu však spôsobil, že v rokoch 1960 zanikli. Vôbec to nesúviselo s počtom ich čitateľov ale s objemom kapitálu, ktorý dokázali pritiahnuť. Dokázali nájsť inzerentov, investorov? Skrátka boli pre podnikateľské kruhy, ktoré držia v rukách skutočnú moc, zaujimavé? Postupom času stále menej.

A tu je to rovnaké: v Spojených Štátoch už napríklad neexistuje čokoľvek, čo by sa podobalo na prehľad sveta pracujúcich (mimo toho, čo ponúka tlač pre podnikateľov), zato finančníci si môžu vyberať. Ešte raz : nie je to odrazom slabého záujmu ľudí, ktorí sa o problémy pracujúcich zaujimajú omnoho viac ako o vývoj na trhu obligácií. Ale keď ich počet vynásobíte ich vplyvom v spoločnosti tak áno, je pravda, že trh finančných informácií je omnoho väčší ako trh informácií o svete pracujúcich.

Ale ide len o dôsledok systému produkujúceho nerovnosti : pri takej miere mocenskej nerovnováhy hrozí, že sa nezávislé sily rozložia. Jednoducho preto, že nemajú prístup k dostatočnému kapitálu. Tak aj v Anglicku : žiadny vydavateľ sa nepokúsil tejto obrovskej čitateľskej obci ponúknuť nový denník so sociálne-demokratickou editorskou líniou. Veď predsa nebude ľudí vychovávať k tomu, aby ho zvrhli, aj keby sa mu to malo vyplatiť, tak to v podnikateľských kruhoch nefunguje. Chcem povedať, že ak by sa vám podarilo Ruperta Murdocha presvedčiť o tom, že by vydávaním sociálne-demokratických alebo ešte radikálnejších novín – ktoré by napríklad presadzovali robotnícku samosprávu v podnikoch – mohol zarobiť pekný balík peňazí, nespravil by to. Niektoré veci sú dôležitejšie ako zisky. Napríklad ochrana systému.

Vlastne z toho istého dôvodu americké elity radšej vynaložia verejné peniaze na zbrojenie ako na sociálne účely : ak by sa aj preukázalo, čo je zrejmé, že peniaze daňovníkov vynaložené na spoločensky užitočné účely sú ešte rentabilnejšie ako investície do vojenského systému, ešte stále by to nezmenilo ich rozhodnutie uprednostniť vojenské výdavky. Pretože sociálne výdavky by predstavovali prekážku pre základné privilégiá moci, umožnili by organizáciu ľudového elektorátu a privodili všetky vedľajšie účinky, ktorým sa chcú vyhnúť.