Nicolas Sarkozy má desať dní na to, aby sa podľa vlastných slov „zabýval v novej funkcii“. Podľa všetkého odíde do niektorého z mnohých bretónskych kláštorov, ktorých ticho prehlušuje hučanie Atlantického oceána. Francúzski socialisti majú času viac.

Najbližších päť rokov môžu premýšľať nad tým, prečo nedokázali osloviť viac ako tretinu francúzskej spoločnosti. Sarkozy, ambiciózny právnik aristokratického pôvodu, dokázal za päť rokov vládnu stranu UMP (Únia za ľudové hnutie) prerobiť na vojenský stroj, ktorý v radoch pravice zlikvidoval posledné artefakty sociálneho gaullizmu. Z UMP sa stala modrá agresívna strana s balónikovými kampaňami, ktorá Francúzom naservíruje anglosaské pochúťky v podobe charity namiesto solidarity, firemných víkendov ako náhrady za bratstvo a zásluhokraciu namiesto rovnosti. Podobný radikálny prerod na modernú politickú stranu dnes čaká aj socialistov.

Chybu za víťazstvo Sarkozyho nepotrebujeme pripisovať jeho voličovi. Sarkozyho program bol od začiatku čitateľnejší, jasnejší a drzejší. Predrozpadová Socialistická strana nebola schopná okrem kandidátky Royalovej ponúknuť nič, čo by Francúzov presvedčilo o tom, že v krajine dôjde po jej víťazstve k zmene. Dôvodov je viacero. Okrem archaickej extrémnej ľavice, ktorá v delirických stavoch očakáva výstrel z Aurory pri každom zhromaždení viac ako štyroch osôb, je dôvodom aj trieštenie vo vnútri strany na tradičnú a reformnú časť. Ani jedna z nich nezískala doteraz výraznú prevahu. Po voľbách je jasné, že tak ako sa ľavica oprávnene vysmieva pravici za odkazy na autorov z čias anglickej priemyselnej revolúcie, je v XXI. storočí rovnako smiešne prichádzať s receptami od Prudhona alebo Saint-Simona. Francúzski socialisti sa dokázali neskôr rozísť aj  s marxizmom, ktorý zodpovedal ťažkopádnemu priemyslu.

Dnes musia socialisti obnoviť myslenie tak, aby dokázalo ponúknuť riešenia v čase neregulovaného finančného kapitalizmu. A tie sa nenachádzajú v klasickej nemeckej politickej ekonómii, ani vo výzvach na stavbu barikád, ale v spojenectve s centristickými silami, ktoré vo veľkej miere presadzujú  nevyhnutnú reguláciu trhu a chápu, že človek nie je náhradnou súčiastkou, ale absolútnou hodnotou ekonomiky. Demografické a kultúrne spojenectvo ľavice so stredom zbaví časť socialistov iracionálneho strachu z ekonomiky a otvorí im cestu k chápaniu časti tradičných pravicových hodnôt bez toho, aby si museli  ostriť bajonety.

Francúzska aj európska ľavica musia pochopiť, že pravicové strany a ich voliči nie sú triednym nepriateľom z čias priemyselných revolúcií a že politika nie je občianskou vojnou. Iba tak môžeme pochopiť Sarkozyho potrebu odpočinúť si s mníchmi bez toho, aby sme ho upodozrievali z členstva v lóži P2.

Súvisiace články:

• Politika ako vášeň
• Akého prezidenta potrebuje Francúzsko?