Irak, Afganistan, Palestína, Libanon, Čečensko... Čo majú spoločné? Všade tam okupačné armády veľmocí (Ruska a USA) i „menších mocí“ (Izraela) „zvíťazili“, ale ich víťazstvo im porazení odopreli. Jednoducho odmietli uznať porážku a aj tam, kde ju uznali, nebol to pre nich dôvod prestať bojovať. „Porážka nie je dôvod prestať bojovať“, tieto slová, ktorými v románe Mor Albert Camus opísal niečo iné, sa doslova a do písmena hodia na novú vojnovú doktrínu arabského a islamského sveta.

Nebudeme filozofovať nad slovom víťazstvo. Musíme však zobrať na vedomie, že porážka nepriateľa neznamená automaticky naše víťazstvo. (Jestvujú aj Pyrrhove víťazstvá, ale o nich hádam niekedy inokedy.) Čo robí z porážky nepriateľa naše víťazstvo? To, že nepriateľ porážku uzná. Nemusí sa s ňou zmieriť, to nie, ale sám uzná, že bol porazený a koná podľa toho. Možná je ešte jedna cesta, že neprežije nik, kto by víťazstvo spochybňoval. Touto cestou sa však od dôb genocídy indiánskych a aborigénskych  kmeňov v Amerike a Austrálii demokratické krajiny hanbia ísť. Teda verejne ísť, potajme to problém nie je. Takisto nie je problém, keď takúto špinavú prácu spravia iní. No všeobecne vzaté, pre sily z tábora „slobody a demokracie“ nie je dôstojné víťazstvo za cenu vyvraždenia porazených.

Islamský spôsob vedenia vojny

Nie je v tom žiaden zlý úmysel alebo snaha dehonestovať Izrael, ak povieme, že IDF je najusilovnejším žiakom nemeckej vojenskej školy. Teória bleskovej vojny vznikla v generálnych štáboch Druhej a Tretej ríše. Čo nemeckí teoretici načali a sčasti i zrealizovali, to izraelskí praktici dopracovali do absolútnej dokonalosti. Vojenské víťazstvá v Sinajskej i Šesťdňovej vojne sú toho neodškriepiteľným dôkazom. No už Prvá libanonská vojna bola varovaním, že padla kosa na kameň. Mohutná vojenská sila najmocnejšej armády na Blízkom východe prakticky rozdrvila všetky libanonské ozbrojené sily, ktoré sa jej postavili na odpor, no zabŕdla do zdĺhavej vojny, v ktorej porážka jedného nepriateľa priam zákonite postavila na odpor nepriateľov dvoch. Ako sa to skončilo? (Skončilo?)

V Afganistane sovietska armáda vrhla do boja ťažko obrnené divízie, bombardovacie letectvo i špeciálne jednotky, dobyla (a dobila) krajinu za pár dní, ak nie hodín a nakoniec odišla s dlhým nosom. To isté v tej istej krajine hrozí i USA.

Áno, bola by tu ešte jedna možnosť: vybombardovať krajinu do „doby kamennej“. No i v dobe kamennej budú žiť ľudia, ktorí môžu tvrdohlavo ignorovať svoju porážku. Na Blízkom (i tom vzdialenejšom) východe je to tak.

Najlepším príkladom je Irak. Tanky a lietadlá dokážu poraziť iba tanky a lietadlá. Na ľudí, ktorí svoju porážku ignorujú, je prosto každá technika, i tá najmodernejšia, krátka.

Hoci porazení, bojujú ďalej. Prečo? Lebo sú tam doma. Nestačí nepriateľa poraziť, treba mu dať nejakú alternatívu, aby porážku akceptoval. Kedysi sa tomu hovorilo diplomacia, ale to slovo zo slovníka neoextrémistov akosi vymizlo.

Túto novú vojnovú doktrínu arabských a islamských krajín celkom verne opísal Andrew Bacevich ako „islamský spôsob vojny“.

Andrew J. Bacevich - príčetný konzervatívec

V pseudokonzervatívnych kruhoch na Slovensku je silno zakorenený omyl, že opozícia voči hlúpej vojne v Iraku a voči bezhlavej US politike na Blízkom východe je prejavom antiamerikanizmu (bez ohľadu na to, čo si kto pod týmto slovom predstavuje). No ako nazvať americkú opozíciu voči tejto politike?

A. Bacevich je profesorom medzinárodných vzťahov na Bostonskej univerzite. Na rozdiel od istého „hrdinu“, ktorý skrz tatkove konexie obsmŕdal v texaskej národnej garde, plukovník vo výslužbe Bacevich vie, čo je vojna. Z West Pointu šiel na dva roky do Vietnamu, slúžil tam od leta 1970 do leta 1972. Cez rôzne posty a funkcie (aj v Nemecku) to dotiahol na plukovníka a vojenskú službu ukončil po prvej vojne v Perzskom zálive.

Je autorom mnohých kníh i článkov, ktoré možno študentom medzinárodných vzťahov vrelo odporúčať.

Profesor Bacevich je klasický konzervatívec, s ktorého názormi síce nemusíme súhlasiť, ale rešpektujeme ich. Takí ľudia sa teraz zvyknú označovať ako paleokonzervatívci, aby sa odlíšili i dištancovali od besnenia neokonzervatívnych extrémistov, ktorých názory vyvolávajú tak akurát zhnusenie.

Profesor Bacevich teda nie je žiaden ľavicový liberál, ani moslimoliberál (niečo ako židoboľševik, definíciu si vyžiadajte u čitateľov Eurabie.cz), ani „špinavý komunista a Arab“. Napriek tomu je odporcom vojny v Iraku, odporcom terajšej americkej zahraničnej politiky.

V roku 2003 varoval pred bláznivým dobrodružstvom invázie. Jeho varovanie však architekti  The New Middle East nebrali vážne a vojnovým štváčom bol na smiech. Dnes sa nik nesmeje. Ani prof. Bacevich.

Pred necelými dvoma týždňami v Iraku zahynul jeho syn, nadporučík Andrew J. Bacevich Jr.

Smrť syna je isto veľká porážka. Ak by však prof. Bacevich prestal bojovať, bola by to veľká škoda. Nie pre autora tohoto článku, dokonca ani pre Irak, ale pre USA samotné.