Je to ťažká sezóna pre neokonzervatívcov, skupinu, ktorá dominovala americkej zahraničnej politike od 11. septembra 2001.

Zväčša ich teraz Bushova administratíva vyšachovala a establišmentom tvorcov zahraničnej politiky ich zosmiešňuje, hoci ich ešte nedávno tak preferovali.

Minulý mesiac bol pre nich zvlášť brutálny. Na demokratov, ktorí ovládli v kongresových voľbách obe komory, sa iba prizerali. Museli si zahryznúť do jazyka, keď sa prezident Bush stretol s Jamesom Bakerom a Lee Hamiltonom, ktorých skupina zložená z oboch politických strán sa pokúša dostať Busha z irackého chaosu, vytvoreného práve zásluhou vplyvu neokons. A potom, aby sa rana ešte prehĺbila, sa museli  prizerať, ako sa Daniel Ortega, ich nepriateľ  z čias studenej vojny, stal znovu nikaragujským prezidentom

Neokons sa potácajú, ale nie sú ešte mŕtvi. Niekoľkí z nich sa zakopávajú. Na americkom ministerstve zahraničných vecí, ktoré je baštou realizmu, niektorí predstavitelia vyjadrujú ústup.

„Je tam však ešte dosť ľudí veriacich na agendu demokracie,“ hovorí nemenovaný vysoký pracovník ministerstva. A dodáva: „Ak bude výsledkom Bakerovej správy vyrobenie akejsi dohody hovoriacej o odchode z Iraku, nemyslím si, že budú jasať.“

A tak nádeje neokonzervatívcov spočívajú na pleciach Elliotta Abramsa, druhého muža Národnej bezpečnostnej rady, ktorý zostáva zodpovedný za presadzovanie demokracie na Blízkom východe, čo je ústrednou témou agendy neokons.

Právnik z Harvardu má na starosti Blízky východ, aj keď nie Irak.

Iba nedávno sa podieľal na uvoľnení 85 miliónov dolárov na rozšírenie televízneho a rozhlasového vysielania do Iránu, aby tým pomohol k postupnej zmene tamojšieho režimu, aj keď zvrhnutie vlády mullahov už nie je priamo na stole. Niečo podobné však tento chlapík nasmeroval aj na Egypt prezidenta Husního Mubaraka, ktorý už takmer rok drží za mrežami kľúčového opozičného politika.

Michael Garson, ktorý ešte nedávno písal v Bielom dome prejavy pre Busha a teraz píše články pre Newsweek, hovorí, že Abrams musí mať zo zmeny dosť starostí: „Ľudia,  podporujúci demokratickú agendu, sa obávajú, že Mubarak postupuje dozadu.“ 

Abrams však musí prežívať neľahké chvíle aj z výsledkov palestínskych volieb, ktoré presadzoval a v ktorých zvíťazil Hamas.

Lenže má jednu veľkú výhodu. Bush ho vraj veľmi uznáva a veľmi mu dôveruje. A to pre dve veci: Abrams je mužom udržujúcim oheň a je iba jediným, ktorý nesústreďuje pozornosť na seba. (Abrams sa k médiám správa hanblivo, a to od času, keď sa priznal, že pred vyše dvadsiatimi rokmi vynášal z Kongresu informácie o známej afére Irangate a neskôr bol z tohto prečinu omilostený.)

K najväčšiemu boju sa ešte iba schyľuje. Nie je jasné, či sa bude pripravovať dohoda s režimami Iránu, Severnej Kórey a Sýrie. Bush presadzoval voči hrozbe od represívnych režimov pokusy o ich zmenu. 

Bill Kristol, šéfredaktor týždenníka Weekly Standard (hlásna trúba neokons - pozn. redakcie) a najznámejší neokonzervatívec, si vie iba ťažko predstaviť, že by sa Bush k tomuto všetkému otočil chrbtom.

„Myslím si, že Bush je posledným neokonzervatívcom, ktorý je pri moci. A pravdou je, že Bush bol vždy taký,“ dodáva.

Kristol zároveň priznáva, že neokonzervatívci sa teraz bijú medzi sebou.

Francis Fukuyama, autor knihy Koniec histórie, sa rozišiel s neokons verejne a verí, že sa zdiskreditovali.

Richard Perle, bývalý poradca Pentagónu, teraz hovorí, že keby bol vedel, ako to všetko dopadne, nebol by odporúčal útok na Irak.

Kristol však verí, že zápas vnútri tohto „hnutia“ je prirodzený.

„Každá intelektuálna skupina, každá politická skupina prechádza obdobiami miniústupov a prejavuje sa trochu odlišnými spôsobmi.“

A preto sa Kristolovi spojenci s nádejami pozerajú na Elliota Abramsa, od ktorého očakávajú pozbieranie črepín...

Michael Hirsh, Dan Ephron, Newsweek, december 2006 (krátené)