Prvé prezidentské voľby v Egypte, parlamentné voľby vo Francúzsku a v Grécku: tri udalosti takmer spred dvoch týždňov, ktorých výsledok zrejme bude mať význam pre budúcnosť svetovej politiky. Kto napokon zvíťazí, sa v tomto prípade nezdalo byť ľahostajným, čo v súčasnej liberálnej demokracii prinajmenšom nie je normou.

Súmrak egyptskej revolúcie?

Prvé demokratické prezidentské voľby v Egypte mali byť zavŕšením egyptskej revolúcie, naplnením požiadaviek davu, ktorý sa pred rokom zhromaždil na námestí Tahrír. V súčasnosti však všetko nasvedčuje skôr, že budú klincom do rakve veľkých nádejí, vyvolaných minulý rok. Ako informujú medzinárodné médiá, egyptskí voliči do veľkej miery bojkotovali druhé kolo volieb, volebné miestnosti boli prázdne a a účasť mohla byť nižšia ako 20 percent. Pritom Egypťanom sa niet čo čudovať, že zostali doma.

V prvom rade tak urobili preto, lebo v druhom kole boli postavení pred rovnakú voľbu, proti ktorej pred rokom vyšli do ulíc. V druhom kole totiž proti sebe stáli Ahmed Shafiq, zástupca starého režimu, ktorý bol počas pôsobenia Husního Mubaraka na čele štátu premiérom a bývalým veliteľom vojenského letectva a predstaviteľ islamistického Moslimského bratstva Muhammad Mursí. To znamená, že alternatívou bola voľba medzi pokračovaním status quo a obratom k politickému islamu. Medzi mäkkým, už dávno nie modernizačným autoritarizmom a politikou „pomsty boha“, ktorej obeťami sa stanú reálna sloboda slova alebo práva žien. Každý prvok tejto alternatívy je horší ako druhý. Revolúcie v arabskom svete boli výrazom vzbury miestneho obyvateľstva, predovšetkým mládeže, proti vydieraniu v podobe voľby medzi „svetským autoritárstvom“ a „fundamentalistickým populizmom.“ Teraz, takpovediac „na vlastnú žiadosť“, v rámci demokratických inštitúcií, stál Egypt presne pred takýmto vydieraním.

Po druhé, Egypťanom sa netreba čudovať ani preto, lebo posledné kroky Najvyššej rady ozbrojených síl, t.j. vojenskej junty, ktorá v Egypte drží faktickú moc po zosadení Mubaraka, beztak odobrali tomu, kto voľby vyhrá, akýkoľvek význam. Generáli si oficiálne zarezervovali všetku reálnu moc pre seba. Ešte dva dni pred prezidentskými voľbami egyptský Najvyšší súd, zložený z členov, nominovaných generálmi, anuloval výsledky predchádzajúcich parlamentných volieb, ktoré vyhrali islamistické strany. Rozpustil parlament, ktorý mal pripraviť novú ústavu. V situácii, keď parlament neexistuje, sa predpokladá, že jej príprava bude vecou vojakov samotných. Tieto špekulácia potvrdila aj Ústavná deklarácia, vydaná Najvyššou radou ozbrojených síl. Priznáva armáde právo vetovať nové zákony, kontrolovať vojenský rozpočet a vymenovať orgán, ktorý bude vypracovávať novú ústavu. Ustanovuje takisto, že nový parlament nebude zvolený pred prijatím novej ústavy. To všetko spôsobuje, že bez ohľadu na to, kto vyhrá voľby, nebude mať v skutočnosti žiadnu reálnu moc.

Podobne ako v prípade zosadenia Mubaraka, by ho mohla zmeniť egyptská ulica. Mladí ľudia sa znova začínajú zhromažďovať na námestí Tahrír. Osudy „egyptskej revolúcie“ do veľkej miery závisia od výsledku ich konfrontácie s mocou. Súčasná situácia však ukazuje všetky obmedzenia, ktoré boli zapísané do samotnej idey „egyptskej revolúcie.“ Počas Mubarakovej diktatúry bola egyptská politická spoločnosť spacifikovaná, nemohla sa organizovať, budovať vlastné inštitúcie, slobodne artikulovať vlastné záujmy a rozdielne názory. Jediným politickým priestorom boli jednak vládnuca strana, jednak islamistické zoskupenia, ktoré boli príliš početné a silné, aby ich Mubarakova moc mohla úplne spacifikovať. Keď Egypt po desaťročiach diktatúry náhle prešiel k liberálnej demokracii, jedinými stranami, ktoré disponovali inštitúciami a praktickými politickými zručnosťami, boli dve veľké mašinérie – zástupcovia bývalého režimu a politického islamu. Proti nim sa v rovnakej miere vzbúrili mladí Egypťania.

Ich vzbura však mala aj silné sociálno-ekonomické príčiny. Egypt, podobne ako iné štáty „arabskej jari“, je štátom s vysokým percentom mladých ľudí, ktorí sú zbavení nielen vplyvu na politiku, ale aj elementárne dôstojne platenej, resp. akejkoľvek práce a životných perspektív. Ani islamisti, ani vojaci neboli schopní zvládnuť tento problém. Nevyriešená sociálne otázky zostanú najdôležitejším faktorom, destabilizujúcim každú novú mocenskú konšteláciu v Egypte. Zároveň žiadna egyptská vláda v skutočnosti nemá prostriedky, aby samostatne mohla kontrolovať trh tak, aby vyriešila problém štrukturálnej nezamestnanosti a absencie ekonomických perspektív v prípade početnej mladej populácie.

Udalosti posledných dní v Egypte vyvolávajú otázky, týkajúce sa budúcnosti tohto výbuchu. Nútia však zamyslieť sa aj nad širším fenoménom. Do akej miery sa demokratický entuziazmus, opierajúci sa o vzburu proti existujúcemu autoritatívnemu systému, môže pretransformovať na skutočnú a dlhodobú sociálnu zmenu? Alain Badiou v útlej knihe Le Réveil de lʼhistorie , publikovanej minulý rok vo Francúzsku, prirovnáva arabské revolúcie k „jari národov“ v 19. Storočí. Označuje ich za dve udalosti, ktoré predstavujú skôr znak hlbokej krízy existujúceho systému, t.j. systému usporiadania Európy po Viedenskom kongrese a súčasného neoliberalizmu, než zárodok skutočnej systémovej zmeny. Takej, ktorá nemení mocenské elity, negeneruje nových víťazov v prebiehajúcej hre, ale vytvára novú hru. Revolučný entuziazmus jari národov bol vo väčšine prípadov potlačený, v najlepšom prípade priviedol k populistickej, plebiscitnej diktatúre Napoleona III. Ani v súčasnosti nevidno, že by egyptská revolúcia priniesla niečo viac ako opakovanú realizáciu zásady „treba všetko zmeniť, aby všetko mohlo naďalej zostať po starom.“

Platí to obzvlášť v súvislosti s tým, že v skutočnosti žiadnemu významnému hráčovi v regióne, vrátane USA, nezáleží na tom, aby sa práve v Egypte niečo zmenilo. Hoci samotný Obama a ľudia z jeho administratívy neraz deklarovali podporu „demokratizácii Egypta“, možno si byť istý, že ak aj vojenská diktatúra bude trvať dlho, USA s najväčšou pravdepodobnosťou na Egypt nepošle letectvo NATO. Mubarak, zosadený minulý rok, bol strategickým spojencom USA v regióne, jeho vláda bola predvídateľná, uznával existenciu Izraela, bol pre USA jednoducho pohodlným a dôveryhodným partnerom. Aj poľská diplomacia hladko spolupracovala s bývalým diktátorom. Keď v marci 2008 Mubarak navštívil Poľsko, jeho vtedajší prezident Lech Kaczyński (ešte kým neobjavil v sebe povolanie hrať rolu „Kaukazského Prométhea“) mu nielenže nepoložil žiadnu otázku, týkajúcu sa ľudských práv v Egypte, ale dokonca Mubaraka vyznamenal Veľkým krížom Rádu Poľskej republiky za zásluhy. Vojenské vlády majú pre USA a ich spojencov tú veľkú výhodu, že sú geopoliticky predvídateľné, nepredstavujú hrozbu zostrenia medzinárodnej situácie v beztak nestabilnej oblasti.

Grécko alebo smútok demokracie periférie

Podobný problém „demokracie v pasci geopolitiky“ možno pozorovať v Grécku, hoci na prvý pohľad to, čo sa tam stalo, by malo byť sviatkom demokracie. SYRIZA, strana, ktorá ešte pred rokom mala podporu na úrovni štyroch percent a pôsobila fakticky ako subkultúrny fenomén (podľa slov reportéra BBC „jej stúpenci sa obmedzovali na ľudí, poznajúcich takmer všetky rozdiely medzi filozofiou Althussera a Foucaulta“) sa stala hlavnou opozičnou silou v krajine, ktorú len krok delil od získania moci. SYRIZA rozbila politický duopol, panujúci takmer v celej Európe. V jeho rámci sa v roli vládnucej strany a oficiálnej opozície striedajú strana pravého stredu, ktorá v Európskom parlamente pôsobí v rámci kresťanských demokratov a strana ľavého stredu, v Európskom parlamente pôsobiaca medzi socialistami. Po vytvorení veľkej koalície, zloženej zo strán PASOK a Nová demokracia sa zo SYRIZA stane hlavná opozičná sila, kontrolujúca vládu a schopná od nej získať určité ústupky.

Bude však toho schopná iba do tej miery, pokiaľ nová vláda bude schopná vykonávať akúkoľvek reálnu moc. Publicista Michał Sutowski má, žiaľ, pravdu, keď tvrdí, že o budúcnosti Grécka nebude rozhodovať ani Nová demokracia, ani PASOK, ani SYRIZA. Žiadna z týchto síl, ani v prípade, ak by disponovala plnou kontrolou nad gréckym štátnym aparátom, nie je schopná samostatne vytiahnuť Grécko z krízy, poradiť si s jeho problémami a formovať jeho hospodársku politiku tak, aby zodpovedala záujmom väčšiny Grékov a nie niekoľkých bánk. Odpoveď na problémy Grécka leží v Bruseli, Berlíne, Paríži a možno ešte v dvoch až troch hlavných mestách štátov jadra EÚ. Teda to, kto vyhral voľby v Aténach, nemalo význam.

Grécky prípad ukazuje veľmi výrazne, že európska politická integrácia zaostáva za ekonomickou integráciou, integrácia demokracie zaostáva za integráciou trhu. Moc, schopná kontrolovať celú európsku ekonomiku, prijímajúca rozhodnutia, týkajúce sa Grékov i Poliakov, Portugalcov i Nemcov, nemá celoeurópsku demokratickú legitimitu. Spočíva v rukách Európskej komisie, Európskej centrálnej banky a dvoch, resp. troch vlád ekonomicky najsilnejších európskych štátov. Úspech SYRIZA si azda vynúti, aby sily, ktoré skutočne vládnu v Európe, ponúkli Grécku taký „úsporný balíček“, ktorý životnú úroveň Grékov nevráti do obdobia spred niekoľkých desaťročí. Skutočnou výzvou, ktorú európske elity zatiaľ ani veľmi neartikulujú, je však nastolenie demokratickej kontroly nad rozhodnutiami v oblasti hospodárskej politiky, ktoré ovplyvňujú životy miliónov Európanov od Peloponézu po Jutský polostrov a v rámci ktorej budú mať svoj hlas aj periférne národy.

Francúzsko bez výnimky

Hoci politici nad Seinou radi často hovoria o „francúzskej výnimke“, v tomto prípade Francúzsko výnimkou nie je.

Hollandeovi socialisti získali v druhom kole veľmi pohodlné víťazstvo. Majú absolútnu väčšinu v parlamente, svoju vládu. Strany pravého stredu sú oslabené a zbavené lídrov. Radikálna ľavica, vedená Mélenchonom, napokon získala menej mandátov ako Francúzska komunistická strana v predchádzajúcich voľbách, jej tlak „zľava“ na vládnu bude teda minimálny. Národný front síce do parlamentu doviedol poslancov po prvý raz od roku 1997, ale iba dvoch, čo je príliš málo na to, aby vytvorili parlamentnú frakciu. Navyše líderka Národného frontu Marine Le Pen nedokázala v druhom kole volieb poraziť kandidáta socialistov. Do Národného zhromaždenia sa však dostala jej neter Marion Maréchal Le Pen, narodená v roku 1989 a stala sa najmladšou poslankyňou v dejinách V. republiky. Mohlo by sa zdať, že všetko dopadlo pre Hollandea ideálne.

Napriek tomu aj Hollande, nebude schopný realizovať svoj program, ktorého cieľmi sú renegociácia fiškálneho paktu, reorientácia hospodárskej politiky EÚ smerom k stimulovaniu rastu a rozvoja, hoci má vo svojich rukách takmer všetku moc vo Francúzsku. Ak by chcel so svojím programom uspieť, bude potrebovať európskych partnerov, možno aj sociálnodemokratického kancelára v Berlíne.

Preto ani v ľavicových médiách vo Francúzsku vôbec neprevládal extatický entuziazmus. Liberation v redakčnom komentári pripomenul smutný prípad Mitteranda, ktorý takisto mal po roku 1981 „svojho“ premiéra Pierra Mauroya a ambiciózny program, ale napriek tomu po dvoch rokoch avizoval „návrat k politike hospodárskej disciplíny“. V súčasnosti tlak trhu a závislosť francúzskej ekonomiky od zvyšku Európy určite nie sú menšie ako v Mitterandových časoch.

Preložil Juraj Marušiak

Zdroj: Krytyka Polityczna, 20. 6. 2012.

Originálny článok: http://www.krytykapolityczna.pl/Opinie/MajmurekKrajobrazpowyborczyalbokoniec-demokracjiwjednymkraju-/menuid-1.html