Je zvykom deliť všetky verejne činné osobnosti, strany a politické hnutia v Libanone na základe postoja voči Sýrii.

Bežný čitateľ má minimálnu možnosť vyznať sa v zákutiach libanonskej politiky a verejnej sféry, preto mu médiá s ochotou orientáciu uľahčujú. Aby teda „konzument informácie“ nemal problémy so zaujatím postoja voči udalostiam  v Libanone, aby vedel, komu má venovať svoje sympatie, delia sa libanonskí politici na „prosýrskych“ a „protisýrskych“ (čítaj zlých a dobrých).

Pre a proti

Ako sa takému bežnému, ale i výnimočnému politikovi stane, že sa stane pro- alebo protisýrskym? V málo prípadoch je to spôsobené jeho skutočným postojom k Sýrii. V Libanone pôsobí neveľká (počtom stúpencov i politickým vplyvom) politická strana, nazvaná Sýrska národná socialistická strana. V čase jej vzniku v tridsiatych rokoch minulého storočia bolo jej cieľom  vytvorenie „Veľkej Sýrie“, teda spojenie Libanonu a Sýrie do jedného štátneho celku. Na libanonskej politickej scéne pôsobí dodnes, v terajšom parlamente má dvoch zástupcov. V dávnej minulosti, ešte v dobách mandátnej správy, voľby aj vyhrávala. Jej členská základňa je prevažne kresťanská, gréckeho ortodoxného a gréckeho katolíckeho vyznania. Táto strana je počas celej svojej existencie stranou bezvýhradne prosýrskou.

Opozitom voči SSNS je Strana falangy, ktorá vznikla nedlho po nej. Jej cieľom bola nezávislosť Libanonu, zastupovala hlavne maronitských kresťanov. V dnešnom parlamente má dvoch zástupcov. (Vlastne mala, jedným bol P. A. Džamaíl, ktorý bol predminulý týždeň zavraždený.)

Tieto dve strany možno bez výhrady, bez akýchkoľvek pochýb, na základe postoja voči Sýrii jednoznačne identifikovať ako prosýrsku a protisýrsku.

No všetky ostatné politické strany počas svojej existencie vymenili i niekoľkokrát svoje pre a proti.

Zavraždený bývalý premiér Harírí bol viac než desaťročie „prosýrskym“ politikom, až nesúhlas s osobou prezidenta ho dostal do tábora „protisýrskej“ opozície. Skutočný vodca dnešnej „protisýrskej koalície“, drúzsky líder Walíd Džumblát, bol tak isto voči Sýrii dlho lojálny (jeho otec ešte dlhšie), čo ho priviedlo k „protisýrskemu“ postoju, je dodnes záhadou. Voči dominantnému postaveniu Džumblátovcov v drúzskej komunite sa dlhodobo stavia klan takisto tradičných vodcov Arslánovcov. Postoj „proti“ Džumblátovi z nich bez hocijakej alternatívy robí „pro“. Sýrske vojská do Libanonu pozvali predstavitelia severolibanonských kresťanov (prezident Franžíje), opozične zameraných voči dominancii maronitského klanu Džamaílovcov medzi kresťanskými politickými silami. K svojmu „pro“ sa tiež dostali len tak, že ich súperi sú „proti“.

Samír Džádžá (pre gúglerov Geagea, pozn. aut.), „libanonský Mandela“, ktorý strávil 11 rokov vo väzení, jeden zo symbolov  odporu voči sýrskej okupácii, bol počas občianskej vojny veliteľom Libanonských síl, Sýriou podporovanej kresťanskej milície. Voľby v južnom Libanone boli označené za „drvivé víťazstvo prosýrskeho Hizballáhu“, čo možno pokladať za hrubú urážku pre sestru zavraždeného expremiéra Harírího, ktorá na spoločnej kandidátke Hizballáhu, Amalu a zopár nezávislých kandidovala.

Takto by sme mohli pokračovať naprieč celým politickým spektrom. Ale najlepšie bude ukázať si príklad najvýstižnejší:

Generál Mišíl Aún

Toto meno hádam netreba nikomu zvlášť pripomínať. Mišíl (Michel) Aún je maronitský kresťan. Po skončení strednej školy nastúpil do vojenskej akadémie, ktorú v roku 1958 ukončil a stal sa dôstojníkom delostrelectva libanonskej armády. Postupoval v hodnostiach, absolvoval niekoľko študijných stáží vo Francúzsku i v USA. V armáde si získal vynikajúcu reputáciu pre svoju sektársku nezaujatosť. Podľa jeho vlastných slov, bol to dôsledok výchovy v detstve. Hoci pochádzal z chudobnej, silne religiózne založenej maronitskej rodiny (v detstve navštevoval katolícku školu, jeho učiteľom bol  i istý páter zo Slovenska), nikdy nerozlišoval medzi kresťanmi a moslimami.

V sedemdesiatych rokoch vypukla v Libanone občianska vojna. Mnohé (ba väčšina) armádne jednotky sa rozdelili na sektárskom princípe a zapojili sa do vzájomných bojov. Aún však zostal verný vláde, resp. úradujúcemu prezidentovi. V roku 1981 velil oddielom, ktoré chránili tzv. „zelenú líniu“ proti sýrskym intervenčným vojskám. Počas izraelskej invázie v roku 1982 bránil prezidentský palác pred izraelskými silami. Z kresťanských veliteľov sa nik iný proti izraelským vojskám nepostavil.

V nasledujúcich rokoch velil oddielom, ktoré bojovali proti sýrskym vojskám a s nimi spriazneným milíciám v Bejrúte. Nová vláda národnej jednoty ho v roku 1984 vymenovala za najvyššieho veliteľa libanonskej armády.

Proti

V roku 1988 ho odstupujúci prezident Amín Džamaíl (otec P. A. Džamaíla) vymenoval za predsedu vlády. Narušil tak nepísaný zákon, že ústavné funkcie v Libanone sú rozdelené medzi hlavné náboženské frakcie. Post prezidenta patril vždy kresťanovi, predseda vlády bol sunnitský moslim, predsedom parlamentu šiíta. Vymenovanie Aúna bolo preto zo strany ostatných frakcií považované za pokus o narušenie rovnováhy, o kresťanskú (lepšie povedané maronitskú) hegemóniu. No získal si podporu Ligy arabských štátov a následne sa pokúsil o obnovu suverenity vlády nad libanonským územím. Najprv sa postavil proti Libanonským silám, Sýriou podporovanej kresťanskej milícii. Potom jeho vojsko obsadilo prístavy využívané šiítskymi (Amal) a drúzskymi (Džumblátova PSS) spojencami Sýrie. Štrnásteho marca 1989 vyhlásil oficiálne vojnu sýrskym okupačným jednotkám. Následné boje medzi libanonskou a sýrskou armádou spravili z Bejrútu hromadu sutín.

Americko-saudské sprostredkovanie Tá´ifskej dohody oficiálne občiansku vojnu ukončilo. No sýrske jednotky z Libanonu neodišli a Aún sa preto záverom dohody nepodrobil (alebo možno naopak). Koncom roka 1989 kontrolovali jeho jednotky už len malé územie na západe Bejrútu. No keď ho v prezidentskom paláci obkľúčili sýrske jednotky, státisíce obyvateľov Bejrútu vytvorili svojimi telami živý štít, ktorým ho bránili. Jeho vládu však v skutočnosti pri živote držala materiálna a finančná pomoc Izraela a Iraku (sic!), najväčších nepriateľov Assadovej Sýrie.

Jestvujú rôzne názory na tieto udalosti. Podľa jedných bol Aún prvým skutočným libanonským vodcom, ktorý dokázal prekonať náboženské rozdiely a vytvoriť ozajstnú vládu založenú na  libanonskom nacionalizme a nie sektárskom frakcionárstve. Podľa iných bol zase „zadubeným“ dôstojníkom, ktorého tvrdohlavosť predĺžila občiansku vojnu o viac než jeden rok.

Saddámova kuvajtská blamáž odpútala pozornosť sveta i Izraela od libanonských záležitostí a Sýria (vtedy blízky spojenec USA) definitívne zlomila jeho ozbrojený odpor. Aún odišiel do francúzskeho exilu.

Napriek exilu mal v Libanone počas nasledujúcej dekády stále vysokú popularitu. Stal sa vodcom exilovej opozície voči okupácii, najtvrdším zástancom libanonskej suverenity. Vytrvalo požadoval odchod sýrskych jednotiek, bývalý sýrsky prezident Háfiz Assad ho považoval za svojho osobného nepriateľa.

Cédrová revolúcia a voľby

Tak ubehlo pätnásť rokov. Začiatkom roka 2005 atentát na Ráfika Harírího spustil lavínu udalostí, nazvaných „cédrová revolúcia“. Po miliónových demonštráciách boli sýrske vojská nútené odísť a Libanon šiel v ústrety novým voľbám.

Začiatkom mája 2005 sa generál Aún vrátil z exilu. Naoko ho všetky politické sily i osobnosti privítali srdečne, no pri rokovaniach o predvolebných koalíciách s ním „protisýrska“ opozícia nerátala. Prečo? Jedni mu nemohli odpustiť jeho postoje v občianskej vojne, iní mu závideli všeobecnú podporu medzi všetkými náboženskými vyznaniami a ďalší mali „prosýrske“ maslo na hlave.

 Libanonský volebný systém je strašne komplikovaný. Voliči volia na základe svojej náboženskej príslušnosti, aby ani jedno náboženstvo nemalo v parlamente väčšinu, aby bola zachovaná rovnováha. Pravé politické súperenie môže nastať iba v jednotlivých volebných obvodoch medzi kandidátmi za tú istú náboženskú skupinu. Preto je nutné vytvárať „nadreligiózne“ koalície, jednotliví členovia takejto koalície sa potom „bijú“ o kreslo pridelené ich náboženskej skupine.

Pro

A s Aúnom nikto nepočítal. Po mnohotýždňových rozhovoroch sa vyprofilovali volebné bloky a na počudovanie, Aún a jeho Slobodné vlastenecké hnutie sa ocitlo v koalíciách so Sýrskou socialistickou národnou stranou, Národnou liberálnou stranou (kresťanskí Šamúnovci), odštiepencami Džádžových Libanonských síl, drúzskymi stúpencami Talála Arslána, atď. Medzi jeho spojencami sa tak ocitli prakticky všetky ostrakizované politické organizácie s nálepkou „prosýrskych“ kolaborantov. Teda okrem koalície Hizballáhu a Amalu, ktorí išli do volieb sami alebo v koalícii s „protisýrskymi“ silami. (Vo voľbách na juhu Libanonu Aún podporil koalíciu ľavicových disidentov a nezávislých, ktorí však proti Hizballáhu - Amalu neuspeli.) Napriek tomu je Slobodné vlastenecké hnutie v parlamente zastúpené 14 poslancami.

Ako pri voľbách, ani pri vytváraní vlády sa s Aúnom nepočítalo. Keď v júni 2005 prejavil záujem o post hlavy štátu, „protisýrske“ sily radšej ponechali v úrade „prosýrskeho“ prezidenta Lahúda, len aby náhodou voľby prezidenta skutočne nevyhral Aún.

A potom vojna. Aún, ako už nie raz v minulosti, i teraz ukázal bezvýhradnú lojalitu k Libanonu. Bez ohľadu na príčiny vojny sa postavil na pozície libanonskej suverenity, ktorá je nadradená nad všetky konfesionálne rozdiely a politické spory.

Po vojne Aún požadoval vytvorenie vlády národnej jednoty, ktorá by zahŕňala všetky politické sily parlamentu, čo by konečne naplnilo všetky body Tá´ifskej dohody z roku 1989. Za sedemnásť rokov prešiel hodný kus, od najdôslednejšieho odporcu až po najvýraznejšieho stúpenca tejto dohody. Vláda a „protisýrska“ koalícia však jeho požiadavky zamietli. A tu sa dostal do spojenectva s Hizballáhom, ktorý takisto požadoval reformu vlády. Keď vítal francúzskych vojakov mierových síl, pýtali sa ho novinári, či verí, že Hizballáh dodrží podmienky rezolúcie OSN. Odpovedal veľmi zaujímavo: „Som si istý. Keď bude vyriešená otázka fariem Šibá a libanonských väzňov v izraelských väzniciach, nebude už Hizballáh potrebovať zbrane.“ Koniec príbehu, z bojovníka proti sýrskej okupácii sa stal spojenec  „nespochybniteľne prosýrskeho“ Hizballáhu.

Na jar 2005 protisýrski demonštranti po Haríriho pohrebe nosili portréty generála Aúna - hrdinu protisýrskeho odboja. V jeseni 2006 protisýrski demonštranti po Džamaílovom pohrebe šliapali po portrétoch generála Aúna - prosýrskeho kolaboranta a vraha.

Koniec príbehu? Božechráň! Politické strany, hnutia a koalície v Libanone si ešte nie raz prevlečú „prosýrske“ a „protisýrske“ tričká. Žiaden strach, ak sa Aúnovi podarí prežiť, fyzicky (čo je v Libanone najväčšia neznáma politického súperenia) i politicky, ešte stále môže byť prezidentom.

Jaroslav Drobný

Autor je arabista