V Iraku zrejme Američania postavia nový „Pchanmundžom“. Teda hraničnú dedinku medzi dobrým a zlým Irakom podľa kórejského modelu. A k tomu hľadajú aj akéhosi irackého Kima, ak ho už pravda nemajú.

Až sem teda dospeli americkí neocons stratégovia, ktorým konečne otvoril náruč aj súčasný minister obrany Robert Gates. Lebo práve jemu sa pripisuje autorstvo pacifikácie Iraku na spôsob severnej pchjongjanskej a južnej soulskej Kórey. Treba iba poľutovať bývalého bossa americkej obrany Donalda Rumsfelda, že sám na tento nápad neprišiel. Mohol byť naďalej vo funkcii a možno by si ho bol za geniálny príspevok  k nastoleniu mieru v Iraku (a tým na celom Blízkom východe) ponechal v kresle aj budúci nový americký prezident, bez ohľadu na pôvod z republikánskej či demokratickej stajne.

Gatesov návrh o zotrvaní US Army v Iraku na večné časy, s ktorým sa pravdaže vehementne stotožnil aj sám najvyšší v Bielom dome, našiel slušné prijatie aj medzi americkými demokratmi. Lebo nezabúdajme, že taký senátor Joe Biden, ktorý chce byť tiež prezidentom, už pred časom navrhol, že „jediným riešením ťažkej krízy je rozdelenie Iraku na tri časti“. Na severnú, v rukách etnických Kurdov, strednú pod kontrolu nábožensky menšinových, no veľmi odbojných sunnitov a južnú v správe fanatických šiítov.

Gatesov projekt je vlastne iba neokonzervatívnym vylepšením Bidenovho návrhu. Ak prejde, „získa“ Irak mierový život na večné časy, minimálne však na päťdesiat rokov.  Bude síce z vôle cudzích okupantov rozdelený, ale mierový...

A bude mať aj niekoľko dlhých múrov, možno aj technicky na spôsob povestnej hraničnej dedinky Pchanmundžom medzi oboma časťami Kórey. A teda z ostnatého drôtu nabitého elektrinou, aby ním neprekĺzla ani len jedna iracká myš, či nebodaj púštna zmija, ale pokoj na rozdelených stranách bude zrejmý.

Čo Saddám päsťou spojil, George holubicou rozdelí

Tento násilný rozvod bude náhradou za všetky doterajšie Bushove strategické zlyhania a bude mu slúžiť k historickej cti, že sa vybudovaním irackého Pchanmundžomu zaslúži o nerušený prídel ropy do amerických cestných korábov. Veď si len predstavte, koľko lánov kukurice, či slnečnice by museli vysadiť v takej Iowe, aby biopalivom napojili smädné krky amerických SUV-éčiek.

Lenže uskutočniť projekt nebude také jednoduché, ako to bolo pred vyše päťdesiatimi rokmi na Kórejskom polostrove.

Tam bola geografia jasná: na severe zostali čučcheovci na čele s kultovým Kim Ir-senom a na juhu demokrati vedený holohlavým Ly Syn-manom. Na severe zostalo hlavné mesto Pchjongjang, na juhu Soul. Na severe hlad, nedostatok a orwellizmus v čistej podobe, na juhu bohatstvo a technologický zázrak à la Kia Motors.

V Iraku to také jednoduché nebude. Zemepis nepustí. Územie sa nebude dať rozdeliť na dve časti, iba ak by problém vyriešil nejaký starodávny arabský vynálezca algebry. Skúste totiž vytvoriť z jedného celku tri časti a pritom ten istý celok rozdeliť len na časti dve... To je nad ľudský dôvtip.

Alebo - vyrobte z jednej časti Iraku pološtát chudobný a nedemokratický a z dvoch ostatných častí tohto istého celku dva pološtáty demokratické a bohaté a presvedčte zároveň obyvateľov všetkých troch častí, že zdieľajú spoločné a rovnaké hodnoty. Z toho by sa jeden mohol zblázniť a dokonca by mohol vyvstať problém priam politologický (Chudáci všetko vediaci a všetko analyzujúci analytici, ako by to dokázali okomentovať - i keď o jednom, ktorý by to hravo zvládol, vieme.)

Tí Iračania by sa určite jeden proti druhému a tretiemu pustili ešte s väčším teroristickým zápalom než dosiaľ. Nuž, kto by sa chcel ocitnúť v koži čo i len toho najposlednejšieho US- stratéga: veď ide o hlavolam, na akom by si zgustol najlepší autor sci-fi.

Škoda, pán Asimov, že už nežijete.

Výrobňa Pchanmundžomov

Skromne teda zatiaľ navrhujeme aspoň nasledovný postup: nech tí najlepší, ale ozaj len tí najlepší stratégovia vytvoria Pchanmundžomy najmenej dva. Jeden medzi Kurdmi a sunnitmi a druhý medzi sunnitmi a šiítmi. Vieme, že aj tak zostáva nezodpovedaný ďalší problém. Je zrejmé, že od Iraku bude treba ešte oddeliť Ahmadínedžádov Irán a Assadovu Sýriu. Ale tým vykvitne ďalšia a, dodajme, základná ťažkosť, ktorá sa až nepríjemne píše.

Treba nájsť vládcu, proti ktorému to bude všetko namierené.

Kto teda bude tamojším Kimom? Teheránsky bradatý šiítský Peržan bez kravaty alebo damaský šiít a bývalý očný lekár bez očnej ambulancie v jednej osobe?

A kto bude „soulským“ demokratom v Bagdade? Chorľavejúci Kurd, prezident Talabání, alebo neustále naštvaný šiít, premiér Núrí al-Málikí, či nebodaj jeho „utajený“ priateľ Muktada as-Sadr... na čele so svojimi Mahdího milíciami?

Nuž, ťažký oriešok na vyriešenie, že, pán Gates.

Ale ak ho dokážete vyriešiť, aspoň nebudú musieť americké vojská Irak opustiť a bushovci či nebodaj clintonovci (ak sa Hillary dostane tentoraz do Bieleho domu už ako úplne najprvšia prvá dáma) budú môcť zabudnúť na vzájomné ohováranie sa o veľkosti, či malosti patriotického ducha toho druhého. Irak si predsa o takýto osud už dávno koledoval.

A naozajstný nepriateľ Ameriky, ten starý známy Usáma bin Ládin, ktorý nedávno oslávil päťdesiatku, si môže kdesi v jaskyni pod Hindukúšom s pastierskou bakuľou v ruke a v chatrných sandáloch trhať šedivejúcu bradu a vzdychať od závisti... Lenže hocikto sa Kimom stať nemôže.

Súvisiace články:

• Prekresľovanie mapy Blízkeho východu