Výstava v átriu
Čoskoro otvoríme našu fotogalériu.
Podľa britskej organizácie Corner House súčasná politika energetickej bezpečnosti nezabezpečí ani energiu, ani bezpečnosť. Táto ...
[Kriteko]
Michal Horváth napísal celkom dobrý text k veci. Ale je tu niekoľko „ale“. Súhlasím, že eurozóna nemá ako vykopnúť Grékov. Nie je ...
[Tiburon]
Kríza žánru | Svet | Jaroslav Drobný | 20.07.2008

Podobne ako v Iraku, aj v Afganistane sledujeme nekonečný príbeh vojny proti terorizmu. Dokonca ešte nekonečnejší... Taliban, pred piatimi rokmi ústami prezidenta Busha „zničený“, naberá na sile a prekračuje hranice. V Pakistane sa z neho pomaly no iste stáva väčší problém, než bol kedy v Afganistane. Počet útokov v Pakistane sa za posledný rok zdvojnásobil, počet obetí narástol štvornásobne. Ale taký je už osud víťazstiev pána Busha.
Afganistan má dnes veľmi ďaleko ku konsolidovanému štátu. To má už dlho, nič nové pod slnkom. Nové je však to, že deklarované snahy o konsolidáciu zo strany okupantov (nebojme sa toho slova, to len nám znie negatívne, existujú i „dobré“ okupácie) nevedú k želaným výsledkom.
Krajina je rozparcelovaná medzi bývalých feudálnych pánov, kmeňových a náboženských lídrov, náčelníkov milícií i obyčajných lotrov. Kedysi bojovníci proti kráľovi, republike, komunistom, sovietom, potom proti všetkým a každému, neskôr proti Talibanu. Dnes sú z nich vládni úradníci, demokraticky zvolení poslanci, provinční guvernéri; budovatelia demokratickej a slobodnej spoločnosti.
Je ťažké odhadnúť, aká časť územia Afganistanu je v moci ústrednej vlády prezidenta Karzaja. Mnoho lokálnych „warlordov“ sa tvári, že uznáva jeho autoritu, ale to zvyčajne iba do času, keď si ju pán prezident skúsia uplatniť. Potom nastanú problémy, preto pán prezident s uplatňovaním autority príliš neponáhľajú. No odhadom, vraj 30 percent. Teda tých 30 percent, to je územie bezprostredne ovládané jednotkami NATO, ktoré sú tam samozrejme na to, aby vláde a prezidentovi pomáhali.
Ten si to asi neváži. Ako ináč nazvať kritiku, ktorej podrobil USA, teda lepšie povedané ich spôsob vedenia vojny proti Talibanu? Žiadajúc „vedúce postavenie v politických rozhodnutiach“ si pán prezident asi neuvedomuje, že takto sa vďaka za pomoc neprejavuje.
Pomoc vyzerá, ako vyzerá. Situácia je divoká. Vojská spojencov sa pripravujú na očakávané ofenzívy Talibanu, ktoré sa nakoniec nerealizujú, no na nečakané útoky pripravené nie sú. Pekne to ilustruje nedávna udalosť Po nečakanom útoku spakujú guvernéra a stiahnu sa, nechajúc riešenie situácie na skupinu afganských policajtov (ktorí ju vyriešia tak ,že sa tiež spakujú). Tomu sa hovorí gerilová vojna...
Samozrejme, okupačné sily to tak nenechajú, táto základňa bude isto znovu obsadená. No za akých okolností, to je už iná otázka. Spôsob, akým spojenci vedú vojnu v Afganistane, sa pre Taliban stal garanciou neustáleho prísunu regrútov.
Ohromujúci je i nárast samovražedných atentátov. Ba už ich samotná existencia je príznakom zhoršovania situácie. V Afganistan ešte pred pár rokmi také niečo bežné nebolo. Médiami dôkladne spracovaného konzumenta informácií však ťažko presvedčiť, že táto „taktika“ prišla spolu s okupáciou. Pohodlnejšie je považovať to za „normálne pre ich civilizáciu“.
Z Afganistanu sa pomaly, ale isto stáva nový Irak. Chyba sa stala na počiatku, USA (nie prvýkrát) porušili druhé základného pravidlo vojny maršala Montgomeryho. Z osloboditeľov sa stali okupanti, riešenie problému sa stalo príčinu problému nového. Tak ako v prípade Iraku, aj v prípade Afganistanu na to rozumní ľudia upozorňovali už v počiatkoch, no rozhodovali tí druhí.
Podobne ako v Iraku, riešiť sa to má navýšením vojenskej prítomnosti. Najjednoduchší by bol presun z Iraku, keďže sa blížia voľby...
V posledných týždňoch/mesiacoch je i na Slovensku aktuálna otázka posilnenia misie v Afganistane o bojové jednotky. Ako hlasito slovenská vláda sťahovala vojakov z Iraku, tak mlčky ich posiela do Afganistanu. Samozrejme, záväzky voči NATO atd. ... . No ešte pred prinášaním obetí by bolo vhodné zamyslieť sa, aký to má zmysel (ak nejaký). A ak si vláda nedokáže zmysluplne odpovedať, skôr než názormi analytikov by sa mala inšpirovať radami skúsených politikov (aj keď inej politickej orientácie), hlavne keď sú ohľadom nášho zástoja v NATO oveľa realistickejšie.
Minister obrany tvrdí, že „vyhrať v Afganistane len vojensky je nereálne“. Omyl, vyhrať v Afganistane vojensky je nereálne. Vojaci to vedia už dávno, niektorí politici ešte dávnejšie- kríza v Afganistane má jedine politické riešenie.
Koľko spojeneckých vojakov, afgánskych civilistov i povstalcov ešte musí zomrieť, kým to politici zodpovední za „vojnu proti terorizmu“ vezmú na vedomie?
Naposledy pridaný: 01.10.2008 (kiks)
Diskusia k článku obsahuje 5 príspevkov
Copyright © 2007 - 2012 jeToTak.sk. Všetky práva vyhradené. ISSN 1337-8872
Využívame spravodajstvo z databázy ČTK, ktorej obsah je chránený autorským zákonom. Prepis, šírenie, či ďalšie sprístupňovanie tohoto obsahu či jeho častí verejnosti,
a to akýmkoľvek spôsobom je bez predchádzajúceho súhlasu ČTK výslovne zakázané. Copyright (2003) The Associated Press (AP) - všetky práva vyhradené.
Materiály agentury AP nesmú byť ďalej publikované, vysielané, prepisované alebo redistribuované.
Design by MONOGRAM and Maroš Schmidt, Technology by MONOGRAM – TYPO3 Specialist