Kreslenie máp je všeobecne ľudstvu prospešná a záslužná činnosť. Vymýšľanie neexistujúcich svetov a kreslenie ich máp je obľúbenou činnosťou autorov fantasy literatúry. Je to činnosť prospešná - ak už nie celému ľudstvu, tak čitateľom určite. Vymýšľanie štátov a ich následné zakresľovanie do mapy existujúceho sveta je zase obľúbenou činnosťou politikov a štátnikov, ktorí hýbu dejinami. Je otázne, či je táto činnosť prospešná celému ľudstvu, no určite ovplyvňuje viac než len žiakov, ktorí sa nad ich výtvormi trápia na hodinách dejepisu a zemepisu. Vymazávanie štátov či už z mapy alebo zo Zeme je zase mrzká a odsúdeniahodná činnosť.

Tento text vznikol na jeseň minulého roka. Putoval do šuplíka. Potom sa objavila táto téma v slovenskej tlači. Text som upravil a zase odložil. Dnes je znovu aktuálny. V období okolo štvrtého výročia invázie do Iraku začínajú jej bývalí i terajší obhajcovia presadzovať myšlienku, že jediným riešením je rozdelenie Iraku. Zbrane hromadného ničenia, kontakty Saddám - Bin Ládin, nastolenie demokracie, toto všetko dnes iniciátori invázie odložili pekne bokom. Na program dňa sa dostáva rozdelenie Iraku, ako jediná šanca.

Namieste je podozrenie - nešlo o to od začiatku?

Nový Blízky východ

Ktovie, kedy vlastne vznikla myšlienka prekresliť súčasnú mapu Blízkeho východu. Istý nemenovaný slovenský „znalec“ blízkovýchodnej problematiky málokedy zabudne pripomenúť, že terajšia mapa blízkovýchodného regiónu (aj keď jeho srdcu je milšie používať termín Stredný východ) je výsledkom Churchillovho škrtania perom po 1. svetovej vojne. A čo Churchill nakreslil, to predsa môžu dnešní titani svetovej politiky prekresliť. Hlavne, keď im už tie  Churchillove čiary na mape nevyhovujú.

V nie dávnej dobe bolo počuť z úst predstaviteľov americkej administratívy tieto slová až pričasto, pričom si každý pod pojmom „The New Middle East“ môže predstaviť niečo iné.

Idea prekresľovania pravdepodobne skrsla pôvodne v mozgoch autorov štúdie A Clean Break: A New Strategy for Securing the Realm, ktorú pre Institute for Advanced Strategic and Political Studies vypracoval v roku 1996 tím autorov, viac-menej (a skôr viac, než menej) spojených s hlavným prúdom ideológie neokonzervativizmu. Medzi autormi nemohli chýbať také dôležité persóny, ako Richard Perle (nedávno sa preslávil atómovou rétorikou na adresu Iránu) a manželia David a Meyraw Wurmserovci. Táto štúdia bola pôvodne akýmsi súborom rád pre vtedajšieho izraelského premiéra Benjamina Netanjahua, ako má formulovať zahraničnú politiku voči krajinám regiónu. V tomto geniálnom diele boli popísané základné črty (a škrty) prekresľovania blízkovýchodnej mapy. Odvtedy táto idea našla veľakrát miesto v dielach neokonzervatívnych mysliteľov a geopolitických stratégov, týkajúcich sa komplexne celého regiónu alebo len jednej krajiny- napr. W. Kristol, L. F. Kaplan: The War Over Iraq.

Ako by mal tento „nový Blízky východ“ vyzerať?

Mapa

Keď v júni 2006 vypukla izraelsko-libanonská vojna, tento termín počas svojej návštevy Izraela použila i madam Riceová. V čase, keď mala možnosť ráznym slovom zastaviť vojnové besnenie a ničenie civilnej infraštruktúry v Libanone, týmto pojmom zaretušovala svoju nečinnosť.

Len mesiac pred vypuknutím vojny sa na svetlo sveta dostala i konkrétna mapa „nového Blízkeho východu“, hoci údajne už dlhšiu dobu kolovala v kruhoch blízkych Pentagonu.  Prílohou k článku Ralpha Petersa Blood borders: How a better Middle East would look publikovaného v júnovom čísle Armed Forces Journal, bola i oná záhadná mapa „The New Middle East“. V skutočnosti bol však článok prílohou k mape.

Autor, vyslúžilý podplukovník Ralph Peters, je bývalý pracovník úradu zástupcu náčelníka štábu pre spravodajskú činnosť na americkom ministerstve obrany. Hoci obsah článku a mapa formálne nie sú v súlade s oficiálnou politikou Pentagonu, ťažko ich nazvať fantáziou penzionovaného dôstojníka. Podplukovník Peters je totiž autorom viacerých kníh (Fighting for the Future: Will America Triumph?, Beyond Terror: Strategy in a Changing World, New Glory: Expanding America's Global Supremacy, … ), vo vládnych a vojenských kruhoch vysoko cenených. Jeho poslednej knihy Never Quit the Fight sa čitateľská verejnosť dočkala 10. júla 2006 a spomínaný článok mal na ňu dopredu upozorniť. (V slovenskej tlači sa tomuto článku venovalo Slovo vo vynikajúcej stati Krvavé omalovánky  od Josefa Mikovca.)

Autor v článku dosť podrobne opisuje potrebu zmeniť súčasné hranice na Blízkom východe. Celkom správne argumentuje nespravodlivosťou súčasných hraníc, no ním nakreslené nové hranice preto ešte nie sú spravodlivé. Autor si uvedomuje, že nemôže byť každý spokojný, v mape navrhované hranice majú napraviť krivdy spáchané na najvýznamnejších „podvedených“ skupinách.

Kto získa a kto stráca

Krajiny regiónu autor rozdelil na tie, ktoré po zmene získajú, a tie, ktoré ňou strácajú. Prekvapujúco, Izrael je na strane strácajúcich. Jeho návrat do hraníc z roku 1967 je podľa autora jediná nádej na rozumný mier so susedmi. No ďalšiemu rozvádzaniu tejto (určite i pre neho) horúcej témy sa radšej vyhol, riešenie palestínskej otázky ponechal na budúcnosť.

Najväčšiu krivdu súčasných hraníc vyriešil vytvorením nezávislého Kurdistanu. Slobodný Kurdistan sa stane najbližším spojencom (no, druhým najbližším určite) USA na Blízkom východe. A historická krivda bude napravená. No hranice Kurdistanu, ako sú na mape nakreslené, sú všetko, len nie spravodlivé. Kurdistan na mape presahuje prakticky na všetky svetové strany o sto-dvesto kilometrov územie obývané Kurdmi. Na severe je to ospravedlniteľné - aký by to bol „blízky spojenec USA“, keby nemal prístup k moru? A že sa tým do Kurdistanu pričlení 5-6 miliónov Turkov? Prístup k moru za to stojí! Na ostatných svetových stranách sa to však tak jednoducho vysvetliť nedá, ale čo už. V Slobodnom Kurdistane, ktorý má napraviť historickú krivdu, bude podľa uvedenej mapy len pri najskromnejšom odhade minimálne štvrtina obyvateľstva inej než kurdskej národnosti (Turci, Azerovia, Arabi...).

Turecko, jeden z najvernejších spojencov USA, by vytvorením Kurdistanu prišiel asi o štvrtinu  územia a 10 percent obyvateľstva tureckej národnosti. Preto sa nemôžeme čudovať, že mapa vyvolala prudké reakcie tureckého generálneho štábu. Následnému ubezpečeniu Pentagonu, že mapa neodráža oficiálnu politiku USA, v regióne uverili asi len ťažko. (Turecko je členom NATO, Slovensko tiež. Ako by sme sa zachovali, ak by nás požiadalo o vojenskú pomoc pri ochrane svojej suverenity? Ako by sa zachovali USA?)

Vytvorením Kurdistanu nestráca len Turecko. O územie príde i Sýria, Irán a Irak. Sýria príde nielen o kurdské a akože kurdské oblasti, no stratí celé pobrežie, ktoré bude pripojené k Libanonu. Etnické a náboženské pomery v Libanone sú asi málo komplikované, preto ich treba ešte väčšmi zauzliť. Iné vysvetlenie vytvorenia „Veľkého Libanonu“, či akejsi „znovuzrodenej Fenície“ ťažko nájsť. Na druhej strane, Sýria dostane možnosť pripojiť sunnitské oblasti Iraku. Irak, toto „Frankensteinovo monštrum“, nemá v „novom Blízkom východe“ miesta. Rozparcelovanie medzi kurdský, šiítsky a sunnitský štát je podľa pána podplukovníka neodvratné a keď sa to tak vezme, tak v súčasnosti máme možnosť sledovať túto dejinnú nevyhnutnosť v priamom prenose.

Šiítsky arabský štát bude okrem južných provincií Iraku zahŕňať i juhozápadné provincie Iránu a historickú oblasť al-Hasa na východe Saudskej Arábie. Tá tak stratí nielen svoje šiítsku menšinu, ale i ropné bohatstvo. Na západe zase stratí severný Hidžáz, ktorý bude pripojený k Jordánsku a územie okolo Mekky a Medíny, kam architekti „nového Blízkeho východu“ naprojektovali „Islamský svätý štát“- moslimský „supervatikán“. Bohvie, čo to bude, až to bude.

Toto rozparcelovanie je ako v tej pesničke - neverní budú odmenení a verní potrestaní. Saudskej Arábii, vernému spojencovi zostanú len púštne piesky a neverný Jemen si pripojením jej  historických provincií Ásír a Nedžrán neuveriteľne polepší.

Ako tŕň v päte (alebo skôr klinec v inej časti tela) by v „Šiítskom arabskom štáte“ zostal trčať Kuvajt, ktorý by zostal v súčasných hraniciach. Napriek tomu ho pán podplukovník uvádza v krajinách, ktoré strácajú. Asi vie prečo, my to môžeme len tušiť („Šiítsky arabský štát“ jeho hranice určite nedotknutými neponechá.)

Irán stratí na západe kurdské, azerbajdžanské a arabské provincie. Azerský národ bude spojený v zjednotenom Azerbajdžane, ktorý však z neznámeho dôvodu príde o najhustejšie obývané oblasti svojej iránskej časti (vrátane historického hlavného mesta Tabríz), pripojené i so 6-7 miliónmi Azerov ku Kurdistanu.

Irán však na východe získa provincie okolo Herátu, ktoré sú vraj - podľa pána podplukovníka - historicky a jazykovo blízke Perzii. Aby to Afganistanu nebolo ľúto, pripoja sa k nemu paštúnske oblasti Pakistanu. Od toho sa odtrhne i juhozápadná časť a spolu s juhovýchodnou časťou Iránu vytvoria Slobodný Balúčistán.

Celé to funguje podľa jednotného kľúča - na západe odtrhneme, na východe pripojíme. Najlepšie obíde Libanon, na západe má Stredozemné more, nemá teda žiadneho západného suseda, ktorý by mu niečo odtrhol. Sám si pripojí západnú časť Sýrie. Tá stratí západ, môže si však pripojiť západ Iraku. Irak príde o celý Irak, jeho šiítsky nástupnícky štát však získa (okrem iného) západnú časť Iránu. Ten príde o západnú časť, na východe si však pripojí západ Afganistanu. Najhoršie obíde Pakistan, Afganistan sa za stratu svojej západnej časti odškodní západnou časťou Pakistanu, no ten má na východe Indiu. A tá už k „novému Blízkemu východu“ nepatrí. A keby aj patrila, isto by sa jej nepáčilo, keby jej nejaký americký podplukovník vo výslužbe prekresľoval hranice. Pakistan, ďalší verný spojenec USA vo vojne proti terorizmu, by veru obišiel najhoršie.

Kreslenie a vymazávanie

Akiste si čitatelia pamätajú na rozruch, ktorý spôsobili údajné slová iránskeho prezidenta o vymazaní Izraela z mapy. Ak ich naozaj povedal, prečo sú neprijateľné? Je neprijateľné vymazanie akéhokoľvek štátu z mapy, alebo sa to týka iba Izraela?

Z článku i mapy sa nám môže zdať, že síce pán podplukovník (ak je naozaj autorom mapy) prekreslil hádam všetky hranice, zopár nových štátov do mapy zakreslil, no žiaden nevymazal. A čo Irak? Nevymazal ho z mapy? Na mape „nového Blízkeho východu“ nemá Irak miesto. Ako štát, politická jednotka zmizne. Bude vymazaný. Nie je to dôvod na rozhorčenie svetovej verejnosti? Ľahká odpoveď, Irak vymazaný nebude, veď jeho nástupnícke štáty, sunnitský (ak nebude pripojený k Sýrii) a šiítsky, sú jeho dôstojnými pokračovateľmi a pokojne môžu niesť i jeho meno.

Ešte sú tu Spojené arabské emiráty, Katar a Bahrajn. Hoci na mape je Katar zakreslený nedotknutý (aj keď sa to pri tejto mierke zaručiť nedá), v článku ho pplk. Peters uvádza medzi tými, ktorí strácajú. Spojené arabské emiráty sú na mape taktiež nedotknuté, v článku však autor predpovedá ich rozpad, pričom niektoré emiráty budú pripojené k šiítskemu štátu, niektoré zostanú samostatné, aby si „bohatí zhýralci“ mali kam chodiť vyhodiť z kopýtka.

A Bahrajn? Kde je Bahrajn? Podľa mapy bol pripojený k šiítskemu štátu, podľa článku ako keby ani neexistoval. Ako štát bol vymazaný z mapy! Prečo môže byť Bahrajn vymazaný z mapy? Prečo? Na túto otázku sa nám veru odpovede nedostane.

Vyzerá to, že niektorí strácajú a niektorí získavajú. Straty bolia a „zisky“ budú bolieť ešte viac, v skutočnosti by strácali všetci. Ak by naozaj malo dôjsť k reálnemu prekresľovaniu mapy Blízkeho východu, znamenalo by to len obrovské krviprelievanie, etnické čistky, genocídy. To, čo dnes vidíme v Iraku  „v malom“, mali by sme možnosť vidieť „vo veľkom“.

Z celého prekresľovania mapy Blízkeho východu obišiel najlepšie Omán. Nič nezískal, ani nestratil. Ak nejaká múdra hlava v Pentagone či Bielom dome projekt „The New Midle East“ spustí, Omán sa stane oázou mieru a pokoja, oproti ostatným krajinám regiónu to bude raj na Zemi.