V posledný februárový deň, krátko po sedemnástej hodine miestneho času bol v štvrti al-Núr vo východnom Mósule unesený chaldejský arcibiskup Mar Búlus (Paulos) Faradž Rahhú, Jeho vodič a dvaja osobní strážcovia boli zabití, osud arcibiskupa je neznámy.

Pred tromi rokmi, v januári 2005 bol v Mósule unesený arcibiskup Sýro-katolíckej cirkvi Basil Qas Músa (Casmoussa). Po protestoch predstaviteľov kresťanských cirkví v Iraku a po výzve moslimských vodcov šiítskych i sunnitských bol na druhý deň prepustený, únoscovia sa mu ešte ospravedlnili, že šlo o omyl. Odvtedy bolo v Iraku unesených niekoľko kresťanských kňazov. Niektorí boli zavraždení, iní po zaplatení výkupného prepustení.

Zatiaľ nevedno, aká skupina uniesla monsignora  Faradža. K únosu sa nik neprihlásil. To je vlastne dobré znamenia. Ukazovalo by to na kriminálnu bandu, ktorej ide o výkupné a nemá preto záujem na rukojemníkovej smrti. Isté neoverené správy hovoria o tom, že vyjednávanie sa už začalo. Prostredníkom a vyjednávačom by mal byť podľa týchto správ vyššie spomenutý arcibiskup Qás Músa, ktorý o vyjednávaní informuje priamo Vatikán. Podľa iných správ únoscovia požadujú veľké výkupné a zároveň žiadajú, aby z Mósulu odišlo všetko kresťanské obyvateľstvo. Táto „politická“ požiadavka ukazuje skôr na nejakú teroristickú organizáciu, no nemusí to tak byť, mnohokrát kriminálne gangy zastierajú svoje činy politickými požiadavkami. (O tejto požiadavke taktiež neinformoval monsignore Qas Músa, ale iný duchovný.)

Podrobnosti však ukáže až budúcnosť Čas je však nepriateľ... .

 Prepustenie arcibiskupa žiadajú všetky významné iracké spoločenské i politické inštitúcie. Počnúc Asociáciou moslimských učencov, cez šiítske náboženské autority až k Rade vodcov kresťanských cirkví, všetci únos odmietajú ako útok na irackú jednotu a slobodu.

Od prezidenta Talabáního, premiéra Málikí, cez rôzne osobnosti a politické organizácie, až po... trebárs Komunistickú stranu Iraku, všetci požadujú okamžité prepustenie arcibiskupa Faradža.

Žiadosti o jeho prepustenie prichádzajú od osobností i inštitúcii zo všetkých svetových strán, pápežom počnúc, cez OSN a EÚ, europoslankyňou Záborskou končiac.

 Patriarcha  Asýrskej cirkvi východu Mar Dincha IV Chananíja aj patriarcha Chaldejskej katolíckej cirkvi Mar Amánuíl (Emmanuel) III kardinál Dallí jedným hlasom žiadajú prepustenie arcibiskupa Faradža a zároveň upozorňujú svet na postavenie irackých kresťanov. Až únos vysokého hierarchu totiž upozornil svetové médiá na ťažký osud mezopotámskych kresťanov.

 Irackí kresťania.

 Kresťania v Mezopotámii sú jednou z najstarších kresťanských komunít na svete. Sú rozdelení medzi viac než desiatku cirkví, z ktorých Chaldejská katolícka cirkev je počtom najväčšia. Približne šesťdesiat percent irackých kresťanov patrí práve k nej. Odhadnúť však počet jej veriacich sa nedá, tak ako sa nedá odhadnúť počet irackých kresťanov. Sú totiž v pohybe.

Podľa sčítania obyvateľstva žilo v roku 1987 v Iraku 1,4 milióna kresťanov.  Po prvej vojne v Perzskom zálive, sankcie proti Saddámovmu režimu uvrhli Irak do totálnej biedy a spustili iracký (nielen) kresťanský exodus. Kresťania, ako náboženská menšina, mali väčšie šance na vysťahovanie sa z Iraku, teda lepšie povedané, na úspešné prijatie v hostiteľskej krajine. Napriek tomu, pred inváziou v roku 2003 žilo v Iraku stále ešte asi 900.000 až milión kresťanov.

Potom prišla „sloboda“, po nej „demokracia“. Samozrejme, na amerických tankoch. Preto tie úvodzovky.

 Samozrejme, v novom Iraku sa aj irackí kresťania snažia politicky presadiť. Milión občanov, vo voľbách je to slušná sila. Z mnohých kresťanských strán sa však vo voľbách presadilo iba Asýrske demokratické hnutie (Zoznam Mezopotámcov), aj to získalo polovicu hlasov medzi Iračanmi v zahraničí. A stačilo to tak na jedného poslanca (pár kresťanov je samozrejme aj v iných politických stranách, viac v sunnitských a kurdských, než šiítskych).

 Demokracia kresťanom v Iraku nič dobré nepriniesla (paradoxne, viac slobody mali kresťania za Saddámovej diktatúry). Občianska vojna im naopak skoro všetko vzala.

Irackí kresťania sa stali terčom útokov zo všetkých strán. Príčiny sa vždy našli: obchody s alkoholom, ženy bez šatiek, kolaborácia s okupantami, prisluhovanie bývalému režimu... . Kresťania tvorili vyššie percento členskej základne strany BAAS, než aký bol ich podiel na obyvateľstve. Medzi kádrami na strednej úrovni vedenia strany bolo toto percento ešte vyššie. Je zložité vysvetľovať túto skutočnosť, ale pre kresťanov na Blízkom východe je skôr typické, než výnimočné, že sa angažujú v politických stranách ľavicového, či sekulárneho zamerania.

Každopádne, príčiny sa vždy našli. A výsledok? Dnes sa počet kresťanov v Iraku odhaduje v rozmedzí 300 tisíc až pol milióna. Optimisti hovoria o 600 tisíc. Kam sa podeli ostatní? Hľadajme ich v Jordánsku a Sýrii.

 Podškrtnuté, sčítané... záhuba a skaza. 

 Čo je príčinou katastrofy irackých kresťanov? Samozrejme, jednoduchá odpoveď- islam. To moslimovia utláčajú, vyháňajú a vraždia. Príčinou je teda islam, to vám potvrdia „odborníci“ na islam (certifikovaní v tých správnych inštitútoch), „kresťansko-katolícki“  agnostici pápežskejší pápeža, aj guruovia ideológie konfliktu civilizácií. Samozrejme. No ako vysvetliť, že kresťanskú komunitu, ktorá v Mezopotámii prežila skoro dve tisícročia (z toho viac než 1360 rokov pod vládou islamu), ktorá prežila množstvo moslimských štátov a ešte viac režimov , ktoré sa skrz stáročia v Mezopotámii vystriedali, priviedla na pokraj zániku sloboda a demokracia nastolená americkými zbraňami?