Obyvatelia Veľkej Británie sledovali s počudovaním hádku jedného z následníkov trónu princa Harryho s jeho vojenskou jednotkou, ktorej velitelia mu nedovolili odísť bojovať do Afganistanu.

Princa Harryho zákaz tak rozzúril, že pohrozil odchodom z armády, ak mu aj naďalej budú odmietať odchod na afgánske bojisko.

Princ Harry zaujal správny postoj: takto by si mali počínať budúci vodcovia (aj keď len na poste vodcov titulárnych). Veľmi radi by sme ho videli slúžiť v Afganistane, nie preto, že by sme sa stotožňovali s jeho túžbou vystaviť sa prípadnému zraneniu, ale pretože prítomnosť známej osoby v Afganistane by možno vyvolala záujem o konflikt a väčšej pozornosti by sa dostalo aj britským jednotkám, ktoré tam pôsobia.

Aby sme to povedali nenápadne: po piatich rokoch od chvíle, čo tamojší vodcovia asistujúci Al Kájde boli odstavení od moci, Taliban v Afganistane vyhráva.

Jeho oddiely znovu získali kontrolu nad značnými časťami krajiny a začínajú bojovať s vojakmi NATO muž proti mužovi. Násilie dosiahlo najvyššiu úroveň od prvých dní konfliktu. Toľko sľubovaná rekonštrukcia krajiny a mier, ktoré mali nasledovať po americkej invázii, sú teraz priveľmi vzdialenými faktormi a javia sa ako prázdne sľuby.

Veliteľ vojakov NATO, britský generál David Richards požiadal nedávno o nové posily. Varoval, že ak sa v priebehu nadchádzajúcich šiestich mesiacov nepodarí priniesť do krajiny mier a stabilitu, civilné obyvateľstvo prestane oddielom Severoatlantickej aliancie veriť a primkne sa k Talibanu.

Špecialisti na Afganistan varujú, že krajina sa znovu dostáva do „rozhodujúceho bodu“. Tentoraz tomu naozaj tak môže byť, ale aj v tom zmysle, že prelomovým bodom sa môže stať krajina aj pre samotné NATO. Afganistan je miesto, kde sa od povojnovej aliancie očakáva, že buď zaznamená úspech, alebo „podnik zavrie“.

Keď sa afgánska vojna začala, NATO sľubovalo pomoc, lenže iba zopár členských krajín má dostatok mužov alebo vojenskej techniky na účasť v bojoch. Po piatich rokoch je armáda

32-tisíc vojakov NATO stmelená z rôznych členských štátov do jedného celku (podstatu tvoria britské a americké sily) a zodpovednosť za celú operáciu nesie práve generál Richards. Ak by Taliban dokázal v bojoch poraziť vojakov NATO, bolo by načase stiahnuť vlajku aliancie na jeho veliteľstve v Bruseli.

Nikto neočakával, že Taliban jednoducho zmizne. Za dlhý čas histórie konfliktov si afgánski bojovníci vydobyli zaslúženú reputáciu za bojaschoposť. Nie tak dávno demonštrovali nielen bojovú odvahu, ale aj konečné víťazstvo nad okupačnou sovietskou armádou, ktorá mala niekoľkonásobnú presilu.

Bohužiaľ, Bushova administratíva samu seba presvedčila, že Taliban zmizne. Iba tak možno vysvetliť, že v rovnakom  čase podnikol Bush akciu na zosadenie Saddáma Husajna v Iraku. Útočné jednotky potrebné v Afganistane boli presunuté do Iraku. Nuž a potom iba zopár amerických oddielov bolo schopných dostať sa k Usáma bin Ládinovi, opevnenému v tom čase v afgánskom pohorí Tora Bora.

A tak možno odchod princa Harryho do Afganistanu by bol správnym krokom. So známou osobou zapojenou v boji, by možno aj Bushova vláda bola prinútená zaoberať sa misiou  v Afganistane s vážnosťou, akú si tamojší vývoj zaslúži.

Star Tribune, november 2006 (krátené)