Vyšehradský kalendár odporu: Maďarsko 1956, Československo 1968, Poľsko 1980. Definitívnym rezultátom bolo zbúranie Berlínskeho múru v roku 1990. Kým v Poľsku boli zjavné známky odporu ako ozveny maďarských udalostí aj po 56. roku a záblesky protestov sa v nejakej forme prejavovali stále, u nás o to isté ako u susedov išlo až o dvanásť rokov neskôr, a malo to aj rovnaký koniec.

Trinásť dní, ktoré otriasli diktatúrou

Maďarská revolúcia trvala od 23. októbra do 4. novembra, keď na úsvite začali s jej likvidáciou sovietske ozbrojené sily. Na rozdiel od Československa bola Sovietska armáda v krajine prítomná od skončenia vojny. Len Československo malo privilégium štátu bez priameho vojenského dozoru cudzieho štátu.

Aká ideologická zhoda (o i. medzi nami a nimi) vládla  v prejavenom odpore proti diktátu Kremľa, píše Charles Gati v knihe Stroskotané ilúzie (Kalligram 2006). Autor bol v roku revolúcie redakčným elévom v redakcii Hétföi Hírlap (Pondelňajší spravodajca) a priznáva, že bol z udalostí zmätený. Keď teraz ako americký politológ (do emigrácie odišiel po potlačení revolúcie) uvažuje o súvekom dianí a následných udalostiach cez vlastnú skúsenosť a poznanie maďarských, sovietskych a amerických dokumentov, dochádza k záveru, že sa to nemuselo skončiť porážkou.

Dôvodom intervencie boli veľmi radikálne požiadavky odporcov režimu, ale aj naivita súdruhov okolo Imre Nagya, že socializmus sa dá reformovať. Väčšiu váhu pri porážke pripisuje neschopnosti sformovať reformné zámery ako kompromis na vyjednávanie s Moskvou. Vraj u Malenkova a Suslova, ktorí priamo na mieste činu stanovovali parametre ďalšieho vývinu, by sa bolo našlo porozumenie a aj Chruščov chcel urobiť z Maďarska vzorový štát, v ktorom sa sloboda s určitými obmedzeniami bude vystavovať ako argument proti optike Západu. Imre Nagy „ako staronový predseda vlády sprvoti odmietal požiadavky bojovníkov za slobodu, no potom v priebehu niekoľkých dní prešiel fakticky z jedného extrému do druhého, plne akceptoval aj najradikálnejšie požiadavky demonštrantov – bez toho, aby im vysvetlil, že vystúpenie Maďarska z Varšavskej zmluvy a vyhlásenie neutrality s istotou privolá sovietsky vojenský zásah. Nagyovo nebojácne a neoblomné vystupovanie pred nezákonným súdom, ktorý ho po roku 1958 odsúdil na smrť, by nemalo prekryť fakt, že aj pri najlepších úmysloch mu na víťazné dovŕšenie revolúcie chýbala politická zručnosť. Predovšetkým nedokázal previesť krajinu pomedzi maximalistické očakávanie bojovníkov za slobodu a minimalistické požiadavky Moskvy“.

Nemenej dôležité je konštatovanie Ch. Gatiho, že „ak by bol Nagy na čele, a nie na chvoste vývoja – ak by vyvážil požiadavky povstalcov a následne presvedčil Moskvu, že v jej najlepšom záujme je poskytnúť jeho vláde aspoň štipku autonómie – Maďarsko mohlo za podporu sovietskej zahraničnej politiky získať istú mieru pluralizmu doma“ (s. 13). Charles Gati uvádza aj možnosti, o ktoré sa jeho tvrdenie opiera. 

Historické hľadisko bez alternatívy

Pripomeniem, že dôsledne uplatňované historické hľadisko je práve to, čo nám pri reflexiách o roku 1968 chýba. O tri týždne máme čo robiť s oslavami, resp. aspoň s pripomenutím revolučných dní z novembra 1989. Práve pri vymanení sa z obručí totality mnohí radikáli vyčítali „šesťdesiatosmičkárom“ ich orientáciu na reformný socializmus. Úplne sa ignoruje fakt umenia politiky možného. Faktom je, že Dvetisíc slov bolo rozbuškou na to, aby nereformní komunisti požadovali od Moskvy intervenčnú pomoc. Pod týmto dokumentom boli podpísaní tak pravicoví konzervatívni (protikomunistickí) intelektuáli, nečlenovia strany, ako aj reformní komunisti. Takmer identický obraz s maďarskými revolucionármi. U nás na čele s Alexandrom Dubčekom. No podobne ako Imre Nagy ani on nebol na čele vývoja, ale na chvoste. Sám, hoci sa zapísal ako hrdina Pražskej jari, nemal koncepciu ďalšieho vývoja, resp. nedokázal s Moskvou vyrokovať onú „štipku autonómie“ a získať „istú mieru pluralizmu doma“, o ktorej píše Gati v prípade Imre Nagya.

Pre dnešných radikálov je síce neprijateľný komunistický reformný kurz šesťdesiatosmičkárov, ale o nič iné sa v danom čase ani nedalo usilovať. Lenže Dubček mal v pätách Biľaka, Indru, Husáka, ktorí by mu boli mohli akýkoľvek pokus o kompromis s Moskvou prekaziť. Imre Nagyovi už Rákosi ani Gerö prekážať nemohli, lebo boli v Kremli odpísaní. Nagyovi mohol utiahnuť slučku okolo krku už iba Kádár a s pomocou sovietskych emisárov to aj urobil.

Dnes by sa dalo povedať, že tragédia oboch stredoeurópskych povstaní uviazla v neschopnosti reflektovať reálny stav, klásť reálne ciele a pragmaticky a kompromismi, ako sa to už po stáročia v politike robí, ich aj uskutočniť. Ostali po nich v dikcii Gatiho len „rozčarovaní komunisti“, keď predtým boli podľa Mňačka „užitoční idioti“. Nie je to veľká sláva pred udalosťami ani po nich, ale také boli dejiny!

Včera a dnes

Už vyše mesiaca sa uskutočňuje v Maďarsku v priamom prenose tvrdá politická konfrontácie medzi prívržencami Fideszu a socialistami. Ani za máčny mak poučenia z roku 1956, hoci Viktor Orbán a jeho mobilní operátori sa k jeho odkazu hlásia aj s najbrutálnejšími prejavmi. Vôbec im však nejde o spomínaný rok, ale na hanbu národa sa deje zle režírovaný verejný odpor proti súčasnej vláde. Vyše mesiaca vysielajú televízne stanice obrázky o demonštrantoch a následne sú dlhé politické diskusie najrenomovanejších intelektuálov z prostredia vedeckých, politických a občianskych kruhov. A tak ako je rozdelené Maďarsko, evidentne sa vymedzujú platformy v televíznych kanáloch. Verejnoprávne M1, M2, TV 2 a Duna s prevahou interpretujú potrebu preniesť spor z ulice do parlamentu, ATV prezentuje viac-menej odporcov Viktora Orbána a HírTV je jednoznačne na jeho strane, tu sa omieľa aj demagógia najhrubšieho zrna. Gyurcsányom priznaná predvolebná lož je už len zámienkou na búrlivý odpor demonštrantov a na kruciálne hrozby pravicových politikov (s výnimkou MDF).

Na veľkom zhromaždení Fideszu vo výročný deň revolúcie sa už proklamuje referendum v siedmich bodoch namierených proti reformám. Prácu dostane Ústavný súd MR, ktorý bude musieť rozhodnúť, či možno viesť ľudové hlasovanie za zvrat vládneho programu socialistov. Aj orgánom EÚ by sa ušla práca písaním demaršu, keby opozícia siahla na bruselskou centrálou odobrený konvergenčný program Gyurcsányovej vlády, lebo by to bola výzva na nesplnenie maastrichtských kritérií.

Aj v aktuálnom čase sa ukazuje rovnaký deficit triezveho rozumu, aký Charles Gati vyčítal radikálom z roku 1956. Viktor Orbán nevie stráviť prehrané parlamentné voľby a mobilizoval občanov do komunálnych volieb so zjavnou lžou, že to bude ľudové hlasovanie o dôvere vláde. Napokon, Gyurcsányovo priznanie k lži Orbán skapitalizoval a vo voľbách do samospráv na hlavu porazil socialistov. No namiesto politických bojov v miestnych zastupiteľstvách, v ktorých má prevažnú väčšinu, a na parlamentnej pôde, kde ťahá za kratší koniec, robí deštruktívnu politiku na ulici. Je už ťažké postrehnúť rozdiel medzi zberbou a oddanými slušnými prívržencami strany Fidesz. Medzi protestujúcimi vlajú zástavy z čias Arpáda, mimochodom, zástavu s červenými pruhmi si osvojila pred koncom vojny aj fašistická diktatúra počas krutovlády nyilasovcov. Medzi transparentmi bolo vidieť nápis: Heil, Hiller! Hiller je predseda MSZP a minister školstva. Extrémy ako vyšité a Orbánov Fidesz sa od nich nedištancuje. Ani sa netreba pýtať, cui bono?! 

A východisko?

Deň po dni D, keď niektoré ulice centra hlavného mesta vyzerali ako po pustošení, v parlamentnej rozprave o stave krajiny, ktorú poslanci Fideszu ignorovali svojou neprítomnosťou počas prejavov socialistov a liberálov, sformulovala predsedníčka MDF Ibolya Dávid svoju predstavu o riešení krízy: nech sa Orbán a Gyurcsány stiahnu z politiky!

Tak ako nemala revolúcia pred päťdesiatimi rokmi vodcu, len účinkujúcich, nemajú ho ani dnešné politické garnitúry. Hoci prezident republiky László Sólyom zavčasu správne diagnostikoval problém krajiny ako morálnu krízu a povedal tiež, že o pôvodcovi tohto stavu má rozhodnúť parlament, jeho ideologická blízkosť s opozíciou, ktorá ho na post nominovala, nevzbudzuje všeobecnú dôveru; napokon legislatívne oprávnenia mu veľa možností ani nedávajú. Takto krajina čaká na to, kto prvý povolí a ustúpi. Budú to dni, týždne, mesiace?

Tibor Ferko, autor je dramaturg a publicista