Nuž teda doslovne. Rush Limbaugh: Dick Cheney je môj hrdina.

Ak by tieto slová vyslovil desaťročný chlapec, dalo by sa zhovievavo prikývnuť hlavou.

Ale ak takúto vetu vypovie šesťdesiatročný, fyzicky statný muž, treba sa nad jeho duševným stavom poriadne zamyslieť. Veď šesťdesiatroční muži by už nemali mať svojich hrdinov, už by mali nárok, aby sa aj sami stali hrdinami, alebo prinajmenšom boli hrdinami aspoň pre vlastné deti.

Lenže pozor, muž, ktorý aj vo vlastnej šesťdesiatke potrebuje mať svojho hrdinu, nie je len takým bežným mužom.

Je to Rush Limbaugh, megaeso americkej rozhlasovej neokonzervatívnej propagandy! Ktorého vraj každý deň podľa prieskumu počúva za volantom osemdesiat miliónov Američanov...!

Je to teda veľké eso s veľkou výrečnosťou, muž, ktorý tri hodiny denne a už zopár dlhých rokov burcuje vo svojej rozhlasovej megashow vlastných sfanatizovaných poslucháčov do boja proti americkým demokratom a liberálom na všetkých úrovniach.

Nedávno mal problémy so sluchom, dosť dlhý čas sám seba nemohol počuť, nuž musela to byť tragédia, lebo okrem vlastnej propagandy ešte viac zbožňuje svoj militantný, zapálený hlas, naháňajúci hrôzu určite aj newyorským potkanom v reštaurácii KFC (Kentucky Fried Chicken)...

A čo tak kolt

Rush sa teda nepočul, lebo išlo o dosť vážne ochorenie, a neskôr vysvitlo, že bolo spôsobené aj nadmerným užívaním sedatív nielen proti bolesti, ale aj na zahnanie stresu. Lebo Rush Limbaugh je vypätým militantným propagandistom do tej miery, že keď ho počúvate čo len dve minúty a nepatríte do jeho tábora, okamžite nadobudnete pocit, že ak by vás stretol čistou náhodou na ulici, tak by rovno vytiahol kolt a jednoducho by vás odstrelil...

Lebo ak niečo tento chlapík do špiku kosti nenávidí, tak sú to názory iných ľudí.

A predstavte si, že takýto bijec demokracie sa narodil a aj vyrástol v tak demokratickej krajine, akou je Amerika... Až by jeden „závidel“.

Ale poďme k jeho hrdinovi

Z rádia hučia Rushove slová: „Môj hrdina Dick Cheney je späť. Najvyššie priečky administratívy sa nevzdávajú. Bol v programe Good Morning America (televízia ABC, pozn. aut.) zo Sydney v Austrálii. A korešpondent Jonathan Karl s ním znovu hovoril a položil mu otázku: 'Šéfka Snemovne reprezentantov (Nancy Pelosiová – pozn. aut.) bola až taká rozčúlená vaším komentárom, že sa sťažovala v Bielom dome.' Ale Dick Cheney sa nevzdal.“

Cheney: „Nie som si istý, s ktorou časťou mojich slov Nancy nesúhlasí. Obvinila ma, že som spochybňoval jej patriotizmus. Nie, ja som spochybňoval jej hodnotenie. Al-Kájda funguje na báze možnosti nalomenia našej vôle. To je ich základnou stratégiou. Moje vyhlásenie teda vychádzalo z toho, že ak prijmeme stratégiu Pelosiovej, tak oceníme stratégiu al-Kájdy.

Povedal som to a trvám na tom. Nevzdávam sa.“

Rush: „Môj hrdina sa nevzdáva. O Nancy Pelosiovej nehovorí ako o predsedníčke Pelosiovej, ale iba ako o Nancy. Viete, s dievčatami pracujú hormóny. Ďalšia otázka od  Jonathana Karla: 'Ale nebola naša stratégia neúspešnou? Nie práve preto vyšiel prezident s novou stratégiou?"

Cheney: „Neúspešná stratégia. Pozrite sa. Bolo neúspechom, keď sme odstránili Saddáma? Bolo neúspechom, keď sme zorganizovali voľby? Bolo neúspechom, keď bola napísaná ústava (iracká – pozn. aut.)? To všetko sú success stories.“

Karl: „Nejde o neúspech, keď bolo 3000 amerických vojakov zabitých?“

Cheney: „Želali by sme si, aby nebolo obetí, Jonathan. Zakaždým ľutujeme, keď sú obete. Ale sme vo vojne.“

Hlas propagandistu
A teraz prichádza na rad propagandista a aj z nasledujúceho krátkeho odseku jeho bojového rádiového vysielania pochopíme, prečo do jeho rádia prúdi toľko reklamných zákaziek aj od amerických vojenských firiem. 

Rush: „Poznám Jonathana Karla. Párkrát som ho stretol, keď bol ešte v CNN, ale už tam nie je, lebo nebol dostatočne liberálny. Chcem byť v tomto čestný. Neviem, či musí svoj konzervativizmus moderovať, aby mohol byť v televízii ABC. Jonathan, vieme, že si s viceprezidentom v Austrálii a tieto slová nebudeš chvíľu počuť, ale Jonathan, toto ma dostalo do pomykova. Tá otázka, či nejde o neúspech, keď bolo 3000 amerických vojakov zabitých? Jonathan, už si počul o vojne, v ktorej by sme nestratili jediný ľudský život? Jonathan, vieš, koľko amerických vojakov zahynie v mierových časoch na cestách počas presunov? Čo to je? Tritisíc zabitých vojakov má byť neúspechom? Nuž, Cheney bol pozoruhodne rezervovaný v odpovedi. Keby odpoveď záležala na mne, reagoval by som nasledovne: na tri sekundy by som onemel, no potom by som zvraštil čelo a odpovedal takto: Nechce sa mi veriť, že si mi položil takúto otázku.

Ale nehovorí nám to o presunoch a ľavica to sleduje.

Tritisíc mŕtvych za skoro štyri roky sa rovná neúspechu...?

Ale Jonathan Karl sa nedal vyviesť z miery.“

Nuž a potom sa Rush ešte pravdaže obul do Iránu a rozbil svojou propagandou Teherán na márne kúsky. A pravdaže nezabudol vyzvať Busha, aby poriadok s Iránom urobil ešte predtým, než odíde z úradu a post odovzdá nebodaj Hillary Clintonovej, ktorú Rush z hĺbky neokonzervatívne čistého srdca tak neokonzervatívne nenávidí...

Lebo rozhlasový bojovník Rush má vlastného hrdinu, Dicka Cheneyho...!

Opovážte sa mu ho niekto prebrať.

To by určite neprežil, alebo by aspoň znovu ohluchol...

Michal Havran