Tanková ruská 58. armáda obsadila Cchinvali, hlavné mesto Južného Osetska. Gruzínska strana vyhlásila jednostranné prímerie a z mesta, ako aj územia Južného Osetska sa stiahla. Po prvý raz v XXI. storočí stojí proti sebe v palebných postaveniach ruská armáda a armáda malého susedného štátu podporovaného bezvýhradne USA. Strategicky mimoriadne významného Gruzínska vycvičená a vyzbrojená USA a ďalšími členskými či kandidátskymi štátmi NATO.

Po prvý raz sa dali do pohybu ruské tanky na rozkaz nového prezidenta, Dmitrija Medvedeva, ktorý nastúpil v očakávaní, že bude pragmatik a nebude pokračovať v rétorike konfrontácie so „Západom“ – t.j. s USA a EÚ.
Čo nám to hovorí?
Príchod ruských tankov  bol predvídateľný.
Ruské vedenie, bývalé i terajšie, nepretržite opakovalo, že bude ochraňovať svojich občanov, majiteľov ruských pasov.
Tie prijala väčšina juhoosetského obyvateľstva po rozpade Sovietskeho zväzu a zániku jeho občianstva a keď bola možnosť prihlásiť sa k občianstvu následníckych štátov. Stalo sa tak po jednostranom /o.i. vojenskom/ zrušení juhoosetskej autonómie vládou gruzínskeho prezidenta Gamsachurdiu. / To isté sa odohralo v dvoch ďalších republikách, ktorým ústredná vláda jednostranne zrušila autonómiu – v Adžarsku a Abcházsku, t.j.cca na tretine územia Gruzínskej republiky.
Vojenská porážka vtedajšej gruzínskej armády v Osetsku a v Abcházku v roku 1992 sa skončila prímerím. Po ňom Ruská federácia získala medzinárodný súhlas na rozmiestnenie svojich vojsk na území ako mierových jednotiek, ktoré v trojstranných komisiách mali dbať na dodržiavanie prímeria a zabrániť bojom medzi jednotlivými stranami konflitku – Osetmi či Abcházmi na jednej strane a Gruzínmi na strane druhej.

Tak sa v roku 1992 ruskej diplomacii podarilo na územie medzinárodne uznanej Gruzínskej republiky dostať svoje jednotky a vládu Tbilisi postaviť na jednu úroveň s odštiepeneckými režimami, ktoré vyhlásili jednostranne nezávislosť svojich bývalých autonómnych republík.
V rámci medzinárodného štatútu dosiahla Moskva aj možnosť ochrany vlastných mierových síl v prípade konfliktu či ohrozenia.
Okrem toho v rámci zmlúv pozostalých po rozpadnutom ZSSR zostali Ruskej federácii vojenské základne vo vnútrozemí a na pobreží Gruzínska a dokonca hlavné veliteľstvo ruských zakaukazských vojsk v hlavnom gruzínskom meste Tbilisi.

Scéna sa radikálne zmenila, keď s výraznou podporou USA a po vzore nevládnych organizácii KMARA vybudovaných podľa  vzoru srbských odporcov Miloševiča skončil  v tzv. revolúcii ruží skorumpovaný režim prezidenta Ševardnadzeho a nastúpil prezident Michail Saakašvili.
Dokončili sa strategické ropovody a plynovody cez gruzínske územie, jediné zdroje pre Európu a ostatný svet na ktoré nemá nijaký dosah a vplyv ani Rusko a jeho firmy ani  arabské štáty. Teda prvá  od Ruska a Arabov nezávislá energotepna v ktorej majú rozhodujúci podiel spoločnosti USA. Tranzitnými poplatkami z tepny pre ktorú má bezpečnosť rozhodújúci význam, získalo Gruzínsko významný zdroj príjmov.
Už za čias Ševardnadzeho skončili všetky, čo ako naliehavé  pokusy ruských ropných spoločností či Gazpromu úplne bezvýsledne – tak už pred vyše desaťročím začala cesta Gruzínska na inú orbitu.
Rusko nebolo schopné vytvoriť si vzťahy na novom základe a začalo tak strácať obyvateľstvo ako aj územie,  kde malo odveké pozície. Jedinou odpoveďou ešte Jeľcinovej a potom Putinovej Moskvy bolo zmrazenie konfliktov a balkanizácia Gruzínska.

To sa všetko zmenilo v roku 2004.
Od nástupu novej vlády je cieľom oficiálneho Tbilisi členstvo v NATO.  Hlavný predstupeň – priamy krok v plnení podmienok pre členstvo – podľa oficiálnych deklarácií Tbilisi, by chcelo dosiahnuť v decembri 2008.
Cieľom je  aj členstvo v EÚ.
Na podporu spojeneckej politiky vyslalo Gruzínsko jeden z najväčších kontigentov do Iraku – vyše 2000 vojakov.
Celkovo prešlo výcvikom vedeným inštruktormi USA vyše 8000 vojakov. Rozpočet na armádu je dnes dvojnásobne vyšší ako bol celý gruzínsky štátny rozpočet pri páde predchádzajúceho režimu prezidenta Ševardnadzeho a nástupe prezidenta Saakašviliho.
Gruzínska armáda, jej elitné jednotky majú špičkový výcvik, výstroj a výzbroj a sú tak najlepšími jednotkami na Kaukaze.
Územie nielen vzhľadom na energetické tepny, ale aj na konflikt na širšom Blízkom východe, od Afganistanu po Irak, tvorí kostru zázemia pre susedné Turecko po všetkých stránkach.
Nová vláda dosiahla stiahnutie a zrušenie ruských základní a ruského veliteľstva na svojom území. Po vyše dvesto rokoch je tento rok  prvým, čo Rusko nemá základne v Gruzínsku.

V jednej z bývalých autonómnych republík – v moslimskom Adžarsku susediacom s Tureckom – po krátkej kríze a po pokuse podieľať sa na falšovaní volieb – v roku 2006, dva roky po svojom nástupe, prezident Saakašvili obnovil ústavný poriadok, predstavitelia korupčného režimu našli útočisko v Moskve.
Druhú bývalú autonómiu, ktorá vyhlásila jednostranne nezávislosť – Južné Osetsko – takisto v roku 2006 odrezala ústredná vláda od možnosti masívneho bezcolného kanála tovarov vedúceho  cez juhoosetské územie z Ruska do Gruzínska. „Zovreli nás rovno pod hrdlom, ide o to, aby nás vyhladovali, prišli sme takmer o všetky možnosti príjmov“, povedal mi vtedy jeden z ministrov odštiepeneckej vlády v Cchinvali.
Vlani obsadili gruzínske jednotky / označené za policajné, pretože medzinárodné dohody zakazujú nasadenie armády/ aj jedno z kľúčových území v odštiepeneckom Abcházku, Kodorské údolie a priesmyk.
Prezident Saakašvili dosiahol, že všetci diplomati, ktorí chceli rokovať s vládou de facto nezávislej republiky Abcházsko v Suchumi, museli najprv rokovať v Kodorskom údolí s abcházskou exilovou vládou. Tá sa tam premiestnila z Tbilisi, kde sa vytvorila po vojne v roku 1992.
Do dvoch významných pohraničných abcházskych oblastí, ktoré kontroluje odštiepenecká vláda – najmä do galského okresu takisto ako aj do očamčirského – sa vrátili tisíce utečencov – Gruzínov, ktorí utiekli po etnických čistkách v roku 1992.
Hoci v Južnom Osetsku žije okolo 70 000 ľudí, z toho  časť v gruzínskych dedinách a celé Abcházsko nemá viac ako 160 000 obyvateľov, z toho veľa Arménov, dejiny týchto území sú plné krvavých bojov a etnických čistiek.
A ako vidno aj z tejto veľmi zostručnenej a tým nevyhnutne aj oprostenej či zjednodušenej rekapitulácie – ide o množstvo typicky kaukazskej spleti konfliktných vzťahov nacionalistických a národných emócií.
Nie je to čierno – biely obraz.

Ani v tomto konflikte niet dobrých či zlých.
Ale koho zaujíma drobnokresba dejín či vzťahov etník na Kaukaze keď ide o veľké geopolitické otázky? Veď sa dovršuje formovanie novej rovnováhy v oblasti a najmä nové pomery v energetických zdrojoch.
A v rámci toho zároveň urýchlený pochod jednej z bývalých republík ZSSR do tých istých štruktúr, kde sú jej bývalí traja partneri v Pobaltsku?
Moskva celý čas podporovala politicky, diplomaticky a materiálne tak režim v Južnom Osetsku ako aj v Abcházsku. Nechala „padnúť“ iba Adžarsko. Otázka bola či nový prezident Medvedev, ktorý je v úrade práve prvých sto dní dodrží svoje vyhlásenia o ochrane „ruských občanov kdekoľvek sa nachádzajú“ tak, ako by to zrejme urobil V. Putin,
        

Dnes vieme, že je to tak.
Okrem toho od rozšírenia NATO do Pobaltia a ukrajinskej žiadosti o vstup doň vidia v Moskve gruzínske úsilie len ako zavŕšenie procesu technologicky a vôbec po všetkých stránkach vyspelejšieho zoskupenia rovno na svojich hraniach.
Európska únia dáva jeden milión eur na obnovu a navrhuje okrem zastavenia konfliktu aj návrat do východzieho stavu.
Operáciu na obnovenie ústavného poriadku začala gruzínska armáda bez zrejmej možnosti čeliť ruskej presile.
Otázka teda je, čo vlastne chcela dosiahnuť?
Rozhodnú podporu v konflikte s Ruskom? Alebo vojnu, ktorá zmení  mediálnu situáciu v prospech Gurzínska, ale aj v  americkej predvolebnej situácii.
Zmení tak, že to bude v prospech republikánskeho kandidáta, ktorý by bol pokračovateľom doterajšej politiky.
Čo kto dosiahol?
Gruzínske jednotky pri sústreďovaní na osetských hraniciach a potom masívnym ostreľovaním Cchinvali raketovými salvami moderných „kaťuší“ dosiahli zničenie tých zopár staručkých ústredných budov niekdajšieho najväčšieho zapadákova ZSSR a Kaukazu, ale aj odchod či útek okolo 40 000 ľudí – vyše polovice osetského obyvateľstva.
Zrejme nadlho ak nie navždy mení zloženie obyvateľov tohto maličkého územia. Je otázne, kto sa sem bude chcieť vrátiť, i keď pravdu povediac, osud utečenca v Rusku sa vymyká akýmkoľvek európskym predstavám.
Gruzínsko dosiahlo, že za ním stoja medzinárodné média a západná spoločnosť, predovšetkým má bezvýhradnú podporu USA.
EÚ na čele s predsedníckym Francúzskom začalo ihneď svoju sprostredkovateľskú misiu.
Aj v predchádzajúcich krízach a napätiach bol tento región, konkrétne Osetsko či Abcházsko  predmetom neoficiálnych rusko – amerických kontaktov či rozhovorov na najvyššej úrovni.
Teraz však ide o priame sprostredkovanie EÚ, podporovanej USA  medzi Gruzínskom a Ruskom.
    

Rusko, tak ako to bolo po konflikte v roku 1992 nebude chcieť pripustiť návrat do stave ante. Bude chcieť vytvoriť medzinárodne právne novú situáciu. Ak prezident Medvedev, ktorý má za predsedu vlády V. Putina nemá stratiť na Kaukaze tvár musí udržať vojská tam, kde sú – inak sa obyvateľstvo nevráti a odštiepenecká vláda stratí akékoľvek opodstatnenie, nebude mať nijakých voličov. Okrem toho potrebuje kontrolovať priestor kvôli stále nepokojným susediacim častiam Kaukazu, ktoré sú súčasťou samotnej Ruskej federácie / Čečensko, Ingušsko atď./
Je to prvá vojenská konfrontácia Ruskej federácie so štátom, ktorý by chcel vstúpiť do  NATO v priebehu nasledujúcich 24 mesiacov, alebo neskoršie, prvá ruská vojenská operácia, ktorá má rozšíreniu NATO zabrániť.
Moskve ide aj o 240 kilometrov pobrežia v Abcházsku, kde je od roku 1992 síce nefunkčná, ale technicky plne spôsobilá letecká ako aj ponorková základňu. A Rusko čelí nevyriešenému problému s Ukrajinou bez jej ohľadu na vstup či nevstup do NATO - onedlho, v roku 2017 vyprší zmluva na prenájom odvekej ruskej námornej základe v Sevastopole.
    

V roku 2014 sa budú konať v Soči, ležiacom priamo na hranici Abcházska zimné olympijské hry. Rusko urobí všetko preto, aby mnohomiliardovej investícii zabezpečilo bezpečné prostredie. Nejde vonkoncom len o olympiádu – Rusko so scvrknutými možnosťami stále chtivejšieho náporu obyvateľstva na letné a zimné dovolenky buduje svoj  jediný skutočne dovolenkový priestor – nijaký iný totiž davy Rusov na vlastnom území nemajú. „ Chceme to mať tak ako vy v Európe“, povedal jeden z investorov objednávajúcich vagóny stavebného materiálu v slovenskej firme.
    V prvom ozbrojenom konflikte ruskej armády v XXI. storočí mimo svojho územia, v prvej vojenskej operácii nariadenej prezidentom D. Medvedevom je jasné, že Moskva nemá záujem vrátiť sa do stavu, ako bol pred začatím operácie gruzínskych vojsk „ na udržanie ústavného poriadku“.
Otázka ani tak nie je, čo chcel prezident Saakšvili, keď zatiahol do tohto konfliktu USA a EÚ, ale čo dosiahnu USA a EÚ pri jeho riešení s Ruskou federáciou.
Záujem terajšej americkej administrácie sa môže ukázať úplne iný ako záujem terajšej únie.